Gustáv Murín

Na úvod treba povedať, že založiť a hlavne udržať prestížnu cenu je čin obdivuhodný a záslužný. V tomto smere zakladateľka ceny Krištáľové krídlo pozdvihla Slovensko medzi kultúrne civilizované národy a treba jej za to pri každom ročníku znova vysloviť vďaku. Zároveň však treba už len z prevencie pred sklamaniami a prílišnými očakávaniami pripomenúť „prirodzenú chybovosť“ týchto cien.

V literatúre nám môže byť príkladom poľská literárna cena Niké, ktorú v roku 2004 dostal vtedy mladučký Wojciech Kuczok za román „Hnoj“. Útla knižočka kydá hnoj na jeho otca od prvej po poslednú vetu. Ale keďže cena Niké je dotovaná sumou 25 000 eur, ako mi sám autor povedal, keď sme sa ako kolegovia stretli na literárnom salóne vo francúzskom meste Cognac, kniha vzbudila okamžite záujem a predalo sa rekordných sto tisíc kusov. Odhadujem, že 90 000 tisíc z nich nenašlo v jej texte zdôvodnenie, prečo bola ocenená. Vyšla aj u nás v preklade a takmer nikto ju nekupoval. Chýbala tá nálepka nepochopiteľne ocenenej knihy…

Už dlhšiu dobu mám podozrenie, že ľudia obdivujú nositeľov Nobelovej ceny preto, že nechápu, ako niekto môže dostať také peniaze za niečo takéto. Priznajme si úprimne, väčšina z nás nechápe prácu väčšiny takto ocenených. Veď keď sa dozviete, že tento rok to za ekonomiku dostal Angus Deaton z Británie za celoživotnú analýzu „spotreby, chudoby a blahobytu“, tak máte pocit, že si z nás niekto vystrelil a rovno z dela! Čo je to za nezmysel? Kam táto analýza ľudstvo posunie, čo len o milimeter? Ale skutočné perly sa v tomto smere podarilo komisiám literárnej a Ceny za mier.

Prestížny časopis Time uverejnil pamätihodnú vetu: „To posledné, čo Barack Obama potreboval v tejto chvíli jeho prezidentovania a naša politika je cena za sľub.“ Komentoval tým fakt, že americký prezident dostal Nobelovu Ceny za mier a naozaj nikto (okrem predsedu tej komisie, z ktorej niektorí na protest odišli) netušil za čo?! Obama sa len nedávno pred tým stal prezidentom, ešte nič nestihol urobiť a už dostal takúto prestížnu cenu? To tromfla snáď už len Cena za mier vojnovému štváčovi Kissingerovi! Osobe, čo má na svedomí všetko to trápenie na Blízkom Východe, lebo on to bol, čo začal dotovať Izrael tonami zbraní na zabíjanie nielen nevinných civilistov, ale aj vojakov OSN a dokonca aj amerických aktivistov a navrch aj amerických námorníkov (áno, aj také sa stalo)! Mimochodom, v Tonkinskom zálive Vietnamci vraj len vystrelili na americký torpédoborec a odnieslo si to životmi tisíce vietnamských civilistov pri následnom americkom „trestnom“ bombardovaní. V prípade izraelského útoku na americkú vojnovú loď sa všetko ututlalo. Kissinger – vyberaný „mierotvorca“!

Že sa takéto zvrhlosti dejú aj v literatúre ma upozornil známy maďarský spisovateľ, ktorý ma jedného večera stretol v centre mesta a rozrušene mi oznamoval: „Vieš, kto dostal Nobelovu cenu za literatúru?“

Nevedel som.

„Imre Kertész!“

Logická otázka znela: „A kto je, preboha, Imre Kertész?“

Logická odpoveď znela: „To nikto nevie.“

Imre Kertész dostal tú cenu za to, že písal o holokauste, ale v zahraničí. Doma ho nepoznali a nečítali. Komisia tým zlikvidovala šancu pre Pétra Esterházyho dostať takúto prestížnu cenu, hoci on je naopak doma aj v zahraničí obľúbený a uznávaný autor. Podobne aj Frau Jelinek, bizarná autorka, dostala Nobelovu cenu len preto, že je feministická autorka a vtedy tá absurdná post-marxistická ideológia medzi európskymi intelektuálmi „frčala“.

Včera som sa v naozaj noblesnej spoločnosti účastníkov prestížnej vernisáže „Lajos Szalay – Koloman Sokol – Pablo Picasso“ opýtal, či vedia, kto dostal minulý rok Krištáľové krídlo za literatúru. Nikto to nevedel, ale tí pohotovejší začali na svojich mobiloch „googliť“. Prvé, čo nám vyšlo, bolo meno: Henrieta Moravčíková. Neznáme, a v literatúre doslova Nikto. Za svoj život som doteraz prečítal snáď už tisíce kníh, ale o takejto pani som ani len nepočul. „Googlili“ sme ďalej – čo bol ten opus, o ktorom nevieme a zaslúži si literárnu cenu?! Tak sa podržte: „…za rozsiahlu monografiu popredného predstaviteľa medzivojnovej architektúry na Slovensku Friedricha Weinwurma…“ Neklame ma zrak? Autorka verejnosti neznáma, objekt jej záujmu verejnosti neznámy. Otázka navyše znie: je toto literárne, či publicistické dielo? No, to určite nie! Je to vedecká monografia, ktorá nezaujíma okrem autorky viac ako desať ľudí. A navyše, Krištáľové krídlo má aj cenu za architektúru. Tak nech sa páči tam! A ak už niekto chcel v literárnej komisii udeliť takú prestížnu cenu za monografiu, tak na to mal príležitosť v roku 2012 pri úctyhodnej monografii profesorky Bátorovej „Dominik Tatarka – slovenský Don Quijote“. Autorka i predmet jej takmer celoživotného štúdia by si to zaslúžili. Ale to sa nestalo. No, nech nad tým bádam akokoľvek, logické vysvetlenie minuloročnej ceny Krištáľové krídlo za literatúru nenachádzam.

Priatelia, všetko zlé je vraj na niečo dobré. V chybovosti udeľovania literárnych cien sme sa dostali už na úroveň tej Nobelovej!

V nedeľu má byť opäť udeľovanie cien Krištáľové krídlo. Tentoraz za rok 2015. A fakt som zvedavý, čím nás literárna komisia oblaží…