Gustáv Murín

Minulú nedeľu som dostal zjavne šialený nápad kúpiť si poobede burčiak na doma. Rača je v celom hlavnom meste najznámejšia štvrť s vinohradníckymi tradíciami (veď aj Vajnorania mali vinice nad Račou) a keďže štvrť Krasňany patrí k Rači, zdalo sa mi to jednoduché. Veď keď na hlavnej ceste vo Svätom Juri máte vyložené fľaše s burčiakom na predaj pred každým druhým domom, v Rači to nemôže byť horšie. Tak naivne som presviedčal svoju ženu, ktorá celú tú tortúru zháňania burčiaku so mnou absolvovala. Raču sme obkrúžili niekoľko krát a pýtali sa každého, koho sme zastihli. Len krútili hlavami.

V prvom rade namietali, že víno v Rači dorábajú už len blázni. To mi potvrdila aj pani Svozilová, ktorá je našťastie do výroby vína sympaticky zbláznená. Burčiak tiež nemala, lebo práve dooberali.

Rozumiem aj tomu, že aj tých málo vinárov v Rači sa chystalo na miestne vinobranie najbližší víkend a s burčiakom začnú až o pár dní.

Ale my sme obišli aj všetky reštaurácie, bufety a aj miestnu tržnicu a márne. V sezóne burčiaku by mal byť podľa mojich naivných predstáv každý výčap v takej vinárskej štvrti zásobený bohato burčiakom. Ako špecialita, lákadlo, samozrejmá sezónna ponuka. Račania však zjavne uprednostňujú v teplom víkendovom poobedí pivo. Aj vo Vieche, jedinej originálnej vinárskej krčme v celej Rači, sa dokopy štyria obsluhujúci tvárili, že pivní zákazníci na terase sú im prednejší než záujemci o burčiak, ktorý tu ponúkajú. Ten je ale predražený (až 3,10 eur oproti 2-2,50 eur inde) a obsluha sa tvári, že vám predajom burčiaku priam robí láskavosť. Keď som na chorvátskej Korčuli prejavil záujem o ich vychýrené víno, predavačka Ana otvorila fľašu, aby som posúdil, či stojí za to kúpiť jednu, či dve. Pokus okoštovať burčiak vo Vieche bol márny. Tá neochota nás odradila.

Od burčiaku k vínu

Keď sme boli pred dvomi rokmi na vinobraní v Mikulove, burčiak ponúkali všade. A čo Bratislava? Veď podľa knihy Dušana Kováča „Bratislava 1939 – 1945“ (vyd. Marenčin PT) tu pred vojnou 200 vinohradníckych rodín obhospodarovalo viac ako 500 hektárov viníc, na ktorých dorobili okolo 15 tisíc hektolitrov vína. Súvislé pásmo viníc sa tiahlo od Devína až hranice mesta v Rači. Nedávno som v propagačnom časopise Enjoy Vienna objavil pozoruhodné tvrdenie, že Viedeň je „jediné hlavné mesto na svete, ktoré sa môže pochváliť, že je centrom vinárskej oblasti“. Registrujú tam 320 vinohradníkov obhospodarujúcich 700 hektárov vinohradov. Pri troche dobrej vôle by sme Viedni ten titul mohli prinajmenšom spochybniť. Veď len donedávna tu medzi Krasňanmi a Gaštanovým hájikom fungovalo celé vinohradnícke družstvo. Ibaže to družstvo pomaly ale iste o podstatu svojej existencie, teda vinohrady, prichádza. Konkrétne z oboch strán Krasňan sa už stavajú dva nové bytové komplexy. A v budúcnosti padnú ďalšie hektáre vinohradov nad Bratislavou. Je to logické. Proti novej zástavbe v samotnom meste sa už začínajú naozaj vehementne búriť samotní obyvatelia a akokoľvek dobre podplatení úradníčkovia si už nemôžu dovoliť toľko, čo pred pár rokmi. Lenže vinohrady sú takpovediac „nikoho“.

Ako to skončí?

Dobré meno Rače zachránil pán Máťuš presne tak, ako by to malo byť. Zašli sme k nim do dvora, načapoval v pohode dva litre za primeranú cenu a šli sme spokojne domov. Len mi v hlave vŕtalo, už doma pri dobrom poháriku, čo bude o rok, či desaťročie. Začiatkom septembra sa konal v celej vinohradníckej oblasti od Rače až po Suchú nad Parnou „Deň vo vinohradoch“. Skvele zorganizované novým vedením Rače aj s bonusovými lístkami na nákup dobrého račianskeho vína. Veď sme so susedom, hudobníkom Ľubom Belákom zašli aj na koštovku a kúpili zopár fliaš. Našli sme však z celej vinárskej slávy už len šesť račianskych vytrvalcov, vinárov. A aj to sa nám pán Žitný pri poháriku skvelej Frankovky posťažoval, že už nemá nasledovníkov.

Takže tak, vážení. Aby nebol burčiak o pár rokov nie sezónnou, ale jednorazovou súčasťou slávnosti vinobrania na jeden víkend. S tým, že v niektorých prípadoch bude aj z hrozna…