Gustáv Murín

Takzvaná kauza budmerický kaštieľ začala sériou klamstiev.

Ministerstvo kultúry SR v rukách nového vedenia klamalo, keď toto zariadenie, ktoré polstoročie slúžilo spisovateľom, ale aj prekladateľom, novinárom, hercom, televíznym a filmovým pracovníkom a vedcom na tvorivé a rekreačné pobyty, tvorivé dielne, semináre, školenia, konferencie a medzinárodné podujatia vyhlásilo za „trvalo prebytočný majetok“ (neskôr sa opravili na len „dočasne“?).

Ministerstvo kultúry SR v rukách nového vedenia klamalo, keď vyhlásilo, že na toto zariadenie údajne dopláca. Je to kolosálny nezmysel. Tých cca 80 000 eur za tri roky by musel vynaložiť každý zodpovedný správca nášho spoločného majetku, lebo išlo o nevyhnutné opravy. Naopak, MK SR zarábalo každý rok na tisícoch tvorcov, ktorým by naopak malo pomáhať, lebo si vynútilo nájomné vo výške cca 30 000 eur, hoci z peňazí tvorcov sa už hradila celoročná prevádzka a údržba vo výške 210 000 eur.

Ministerstvo kultúry SR v rukách nového vedenia klamalo, keď tvrdilo, že na začiatku tohto leta našli nové, lepšie, úžasnejšie, úspešnejšie riešenie prevádzky budmerického kaštieľa. Nenašli riešenie, ale Dilemu.

Neuveriteľná fraška

V ponukovom konaní na prenájom kaštieľa „uspelo“ OZ Milana Resutíka. Minister Krajcer jasal akých úžasných nových správcov nášho spoločného majetku našiel. Nás skôr zaujímalo, ako sa našli oni. Pána Resutíka v tých dňoch totiž nikto nemohol zohnať, na ponukové konanie poslal len advokáta, akoby sa nám záchranca kultúry stratil. Trvalo celé týždne, ale nakoniec sme sa dočkali a záchranca prehovoril pre časopis Život:  http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/9843/slovenski-spisovatelia-sa-do-kastiela-v-budmericiach-mozno-vratia.html

Čítal som jeho vyjadrenia pozorne a mne naozaj nevychádza iný scenár toho, ako sa tento pán v pokročilom dôchodkovom veku rozhodol zachrániť Budmerice.

Ako to bolo?

Záchranca čohokoľvek (volajme ho Miško) sa v kaviarni nad kávičkou prehrabuje v papieroch svojej skrachovanej OZ. Vtom pristupuje nám neznámy dobrodinec a pýta sa:

„Čo robíš, Miško?“

„Ále, krachujem. A ty čo?“

„No, neuveríš, ale mám zbytočných skoro 90 tisíc eur. Nevieš, kde by som ich mohol len tak oplieskať?“

„Ale áno, Ferko. Prestav si, akurát som čítal, že tu sa stovky spisovateľov, básnikov, prekladateľov, televíznych pracovníkov, hercov a čo ja viem kto ešte nevie zložiť na prenájom jedného kaštieľa. Ja som v tých Budmericiach bol, ty počúvaj, ukážme im, že nie sme trochári. Vyhoďme tie tvoje peniaze von oknom, ale od kaštieľa!“

Alebo ešte inak. Vy naozaj veríte tomu, že pána, ktorý skrachoval s vydávaním vlastného zabudnuteľného kultúrno-politicky-spoločenského občasníka navštívil duch svätý a pošepkal mu: „Zachráň Budmerice, nemáš pomaly ani na kávu, ale zožeň každoročne 300 000 eur na prevádzku a prenájom kaštieľa, aby sa tam mohli vyvaľovať darmožráči, ktorých nazývajú slovenskí spisovatelia. Len tak, lebo…“

Ja fakt neviem doplniť nič za slovíčko „lebo…“ Vy áno?

Kto to je?

Už sme si povedali, že pán Resutík je v kultúre bankrotár. Navyše tento pán v zmienenom článku celkom vážne tvrdí: „Mal som zrazu pocit, že by som mohol pomôcť tejto nádhernej pamiatke. Ale aj spisovateľom. Nie literatúre, tá kaštieľ nepotrebuje, ale spisovateľom, ktorí sú k nemu prisatí ako k mamičkinej hrudi…“

Mňa vždy fascinovali ľudia, ktorí skrátka náhle majú pocity a čuduj sa svete akurát v zázračnej kaviarni, kde mu ktosi priam strká peniaze do ruky, aby tie pocity naplnil (ako sám tvrdí, zázračný darca sa v prípade jeho pocitov zjavil neraz, len tak, tu máš Miško, do kešene, ber… zázraky sa dejú!). Konečne sa takýto „pocitový záchranca“ zjavil na dohľad a ako vyplýva z jeho vyjadrení, on vážne chce podporovať niečo, čomu sám neverí. Opakovane totiž tvrdí, že literatúra Budmerice nepotrebuje (samozrejme, pletie piate cez deviate), ale derie sa, aby do toho čomu neverí vrazil obrovské sumy, ktoré mu nepatria. Vy tomu veríte?

Pán Resutík (ale v tom nie je sám, veď rovnakou neznalosťou trpí zástup bohvieodkiaľ stranícky dosadených ministerských úradníkov, ktorých si za ich diletantské rozhodnutia o Budmericiach dokonca platíme) navyše zrejme ani nevie, kde sú a čo sú Budmerice. V článku sa píše: Mať však k dispozícii miesto, akým je budmerický kaštieľ, je podľa Milana Resutíka príjemné. „Hlavne, ak je to taký luxus, ktorý si človek nemôže normálne dovoliť…“

Luxus? Miško, čo si ty z jahody spadol? Každý kto bol v budmerickom kaštieli posledné desaťročia vie, že to boli spisovateľské kasárne, žiadny luxus! Nábytok ešte z čias hlbokého socializmu, vybavenie sparťanské. Veď práve tú ošumelosť, opotrebovanosť tomuto zariadeniu vyčítali najväčší kritici. Ak si niekto pletie striedmu prevádzku so vzhľadom kaštieľa, tak môžeme úspešne pochybovať o jeho súdnosti. A toto je záchranca slovenskej kultúry v Budmericiach?

Ešte iný scenár

No dobre, máme teda záchrancu, ktorý nemá vlastné peniaze a blúzni o luxuse, ktorý tam nie je. Ale chce vyhodiť závratné sumy, aby poslúžili na niečo, čomu neverí (literatúru). Veď buďme radi, nepátrajme po motívoch. Len nech už tie sľuby konečne naplní. Miško, kde si?

Budmerický kaštieľ prestal poskytovať bežnú prevádzku pre tvorcov všetkého druhu od apríla tohto roku, teda už šiesty mesiac je nefunkčný. Podľa zmluvy Litfond pod hrozbou pokuty musel vysťahovať všetok nábytok v júni. Kaštieľ je teda nečinný pol roka, prázdny štvrť roka. A veď no a čo, hlavne, že nový správca mal v auguste podpísať zmluvu a od septembra kaštieľ prevádzkovať.

Nič také sa nestalo. Miško, kde si?

Zlepšenie k horšiemu

Zodpovední úradníci/úradníčky MK SR tvrdili, že výberovým konaním, ktoré spustili začiatkom roku 2011, sa využitie kaštieľa v Budmericiach úžasne zlepší.

Výsledok:

–          výberové konanie naťahovali umelo pol roka, čím kaštieľ znefunkčnili

–          vybrali nájomcu, ktorý doteraz nezaplatil ani cent a vôbec nie je isté, či niekedy zaplatí

–          spôsobili zvýšené náklady z daní nás všetkých tým, že teraz my všetci platíme za stráženie prázdneho a nefunkčného objektu.

Pod zámienkou šetrenia prostriedkov štátu a lepšieho využitia nášho spoločného majetku ministerskí úradníci dosiahli spoločným úsilím opak.

Dilema zmluvu nepodpísala. Vraj ešte rokujú. O čom môže rokovať niekto, kto sa pri plnom vedomí prihlásil na jasne formulované výberové konanie a vyhral ho?

Medzičasom kaštieľ navštevujú architekti, bude sa vraj prerábať park, robiť nové kúpeľne, stavať, prerábať, budovať, vylepšovať… To má trvať ešte štyri-päť mesiacov? A to všetko pre päť rokov prenájmu? Pre spisovateľských darmožráčov? Na „ich“ luxus?

Miško, čo si pojedol?

Mám taký pocit

Keď už je niekto taký úspešný pri svojich pocitoch, ktoré sa vzápätí menia na zlato, skúsil som sa aj ja „vpocítiť“ do toho, čo sa deje s Budmericami.

Vychádza mi to tak, že niekto porušuje dohody s ministerstvom, necháva kaštieľ chátrať, aby ho vzápätí prerobil na úžasné zariadenie pre spisovateľov, ale nie hneď. Možno o mesiac, dva, možno o tri, možno o pol roka…

Ja sa vôbec nečudujem, že tých pár diletantov, tvorcov tohto nápadu, na ministerstve nahovorilo ministrovi Krajcerovi, že Dilema Budmerice zachráni. Čo iné im ostávalo, keď sa nikto iný neprihlásil. A keď sami vymysleli guľatú kocku. V podstate, bez Litfondu, neriešiteľnú dilemu. To výberové konanie bolo totiž vypísané na prenájom kaštieľa s tým, že sa tam NESMIE vykonávať komerčná činnosť. Opakujem, na Budmericiach sa NESMIE zarábať. Dá sa do nich len sypať peniaze. To bol schopný jedine Litfond, lebo tu sme sa my samotní tvorcovia na prevádzku a prenájom vyberali z našich honorárov. Nie zo štátneho rozpočtu. Naopak, tam sme ešte nemalým prenájmom prispievali.

Takže, ak chcú tí, čo financujú Dilemu splniť podmienky výberového konania a zároveň majú také veľké vylepšovacie plány, vychádza mi z toho iba jedno. Budmerice budú, teraz už naozaj v luxusnom prevedení, do pol roka otvorené pre jediného „tvorcu“.

Miško, uži si to.

P.S. Ak celé „vylepšenie“ fungovania Budmeríc niekto na MK SR takto zmajstroval do verzie ad absurdum, nezabúdajme, že sa ešte chystajú zlikvidovať bez akejkoľvek náhrady Literárny fond. K tomu mala zasadať akási komisia, ale nie je o nej od januára počuť. Budmerice boli len skúšobným kameňom, či je možné aj nemožné – teda s relatívne novými a na všetko odhodlanými úradníkmi ministerstva kultúry likvidovať kultúru. Zjavne si overili, že to možné je.