Gustáv Murín

Hrali sme, tak ako dnes, finále majstrovstiev sveta v hokeji a ja som šiel na knižný veľtrh do Prahy. Po ceste som si vo vlaku dal od smädu dve pivá. Tým to začalo.

Spisovateľ na knižnom veľtrhu je ako plavec v bazéne. Akurát, že tej vody je pomenej a má vyšší stupeň alkoholu. Toľko stánkov, toľko známych a priateľov, vydavatelia, kníhkupci, kolegovia. S každým je o čom prehodiť zopár slov a tie sa najlepšie prehadzujú nad pohárikom niečoho dobrého. Tak som si dal na privítanie demänovku, potom pohár vína, kolega Peter Pišťanek vytiahol ploskačku s kvalitnou whisky. Čas bežal príjemne, ale nezabudol som ani na večerný zápas. Keď sa brány veľtrhu o šiestej večer zatvárali, mal som dohodnutých sedem variant s kým a kde pozerať ten historický súboj našich hokejistov. Ani jeden nevyšiel. Kým som sa poriadne rozhliadol, rozutekali sa priatelia a spoločníci každý na inú stranu a ostal som sám. Ale veď nevadí.

Rýchlo som sa aj s cestovnou taškou presunul na hlavné nádražie, z ktorého mi išiel nočák, odložil tašku do schránky, zahesloval a vyrazil do najbližšej krčmy. Ešte som ani nedokráčal k Václaváku a už som narazil na krčmičku podľa želania. Keď som vstúpil, bolo síce nabité, ale neuveriteľnou náhodou akurát pri stole oproti barpultu a televízoru na stene bolo voľné miesto.

Rýchlo som sa zasunul, pološeptom predstavil ostatným a už to začalo.

Mali sme suseda, ktorý bol hokejový fanatik. Keď sme hrali majstrovstvá v Ostrave, vybrali sa tam celá spriatelená partia. Objednali si dokonca špeciálny autobus. Vnútorný pohon mal na borovičku. Kým dorazili na ostravský štadión, bol náš sused ako záložný motor. Len vrčal, ale mnoho toho nevnímal. Dramatický zápas prespal. Zobudili ho na konci, aby mu oznámili výsledok. Bolo vlastne jedno aký, lebo cestou späť bolo aspoň prečo zase piť – buď od radosti alebo žiaľu.

Zatiaľ som to v pražskej krčmičke zvládal lepšie, ako náš sused. Okolo stola v neznámej krčme sedeli na prekvapenie aj nejakí Slováci. A aj miestni štamgasti pri vedľajších stoloch boli na našej strane. Takže nálade skvelá. Ale, že by som si toho zo zápasu veľa pamätal sa povedať nedá. Striedavo rozoberáte vývoj zápasu s ostatnými, objednávate si pivo, upíjate, aj večeru som si stihol dať, skrátka, než som sa poriadne rozkukal – góóóóól, a potom ešte tri a potom tuším aj oni nejaké dali, a nervy na záver a – sme šampióóóóóóni.

Aj by som za to niekoho od radosti vyobjímal, ale moji spoločníci pri stole sa akosi vytratili. A v tej chvíli rozpakov sa zdvihol mohutný štamgast a zavolal na celú krčmu barmanovi „Franto, máš borovičku?“

Franta bodro zahulákal, že áno a už som ju mal pred sebou.

Štamgast to vysvetlil: „Tak si dej, za všechny Slováky!“

Reprezentoval som nás statočne. Aj hrozilo, že sa už od stola nezdvihnem, ale pud sebazáchovy a blížiaci sa čas odchodu vlaku ma prebral k činu. Srdečne som sa rozlúčil s miestnymi a neistým krokom vyrazil k neďalekému Hlavnímu nádraží. Zemeguľa sa točila o poznanie rýchlejšie, ledva som stíhal zaberať nohami. Aj mi bolo ťažko od žalúdka, hlava dunela. V parčíku pred ním, zvanom podľa Robina Hooda Sherwood, som v rýchlosti odložil tú večeru a už som sa vpotácal do nádražnej haly.

Našiel som skrinku.

Spomenul som si kód a zdarne skrinku otvoril.

Našiel som správny perón.

Našiel som správny vlak a nastúpil.

A bola tma.

Keď som sa prebral, neveril som vlastným očiam. Ležal som v kupé tak, že som mal pod hlavou hrubú encyklopédiu, čo som dostal darom na knižnom veľtrhu a nestratil. Opatrne som pozrel doľava a zhrozil sa. Celé vedľajšie sedadlo zabrala na boku ležiaca veľryba. Na zemi mala spôsobne zložené dve (doslova) črievičky rozmerov pre Popolušku. Tu by sa princ z rozprávky pekne sekol, keby vyberal podľa nôžky.

Prizrel som sa tomu zjavu bližšie a zistil, že je to spokojne odfukujúca, statná Cigánka. To bol okamih, kedy som si uvedomil, že aj dobrodružstvá majú svoje hranice. Potichu som sa vyplížil s taškou aj encyklopédiou z kupé a zvyšok cesty odstál v tichom zadumaní. Aký je ten šport úžasný, keď sa naň stačí len dívať a oslavovať.

Tak, aby sme dnes mali čo oslavovať – na zdravie!