Včera skončil dvadsiaty ročník ArtFilmFest-u v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne so siluetou tvárou Sophie Loren na pútačoch.
Bol som pri jeho otvorení a uvedomil si, že film tvorí zázraky. Aj ich ničí.
Napríklad tak veľmi odporúčaný film s herečkou Emmanuelle Béart, ktorá tohto roku dostala ocenenie Hercova misia, s názvom „8 žien“ od režiséra Françoisa Ozona. Hviezdne ženské obsadenie (napríklad aj Catherine Deneuve, Isabelle Huppert a ďalšie), ale tiež nepríjemný divácky pocit, že vo filme je možné čokoľvek. Nie je to chyba filmu, ale tvorcov, ktorí svoju umelú konštrukciu nedokážu obhájiť v reálnych súradniciach a tak vymýšľajú tzv. filmovú realitu. A tak je v jednom dome na okraji dediny možné tak neuveriteľne zapadnúť snehom, že sa po objavení mŕtvoly (jediného muža) nedovoláme pomoci a tak si o tom aspoň pokecáme a občas si niektorá z diskutérok aj odskočí oddýchnuť. Veď mŕtvola neutečie. Nebyť šarmantnej Emmanuelle Béart (a ďalších dám), takýto film hrozí urobiť z diváka ďalšiu mŕtvolu. Lebo ak uveríte takémuto filmovému rozprávaniu, uveríte už čomukoľvek.
Naopak film „Dom bláznov“ režiséra Andreja Končalovského (nositeľa tohtoročnej Zlatej kamery) s Júliou Vysockou skvelo zahranou hlavnou postavou je uveriteľný, hoci režisér vychádzal len z krátkej novinovej správy o epizóde rusko-čečenskej vojny, ktorá nechtiac otvorila brány istého blázinca. Režisér a zároveň scenárista dodržal reálne súradnice sureálnej situácie a výsledkom je fascinujúci pohľad do absurdity vojny. Keby nemal ten film pomalý začiatok a štyri konce, navrhnem ho na vesmírneho Oscara.
Takže tak, vážení. Klasické české filmy až do 90. rokov mali v sebe silu poeticky vyrozprávaných reálií. A v tom je to umenie! Pozrieť sa na našu každodennosť (nezabudnime, aj vojna sa stáva po mesiaci trvania každodennosťou) ešte inak, filmársky. Opačným smerom idú tí, ktorí nemajú talent rozpoznať vo všednom to nevšedné a tak to nevšedné konštruujú za pomoci všetkých dostupných trikov filmovej kamery a strihu. V takej chvíli vám môže rovno na divácku hlavu spadnúť aj ešte rozkrútený kolotoč, lebo to tak ktosi chce a iní zaplatí.
Keď som dávnejšie obiehal aj tie menšie filmové festivaly a prehliadky, všimol som si pozoruhodný úkaz u dlhoročných filmových diváckych nadšencov. Strávili v kinosálach toľko hodín, že niektoré nešťastné filmové nezmysly tvorcov bez talentu im pripadali reálnejšie, než skutočnosť pod strohým svetlom na slnku tam vonku. Preto svojim priateľkách, milenkám a manželkám nerozprávali príbehy, ktoré zažili, ale tie ktoré videli a preto sa stali pre nich skutočnosťou.
V druhý deň festivalu prebehla premiéra nového slovenského filmu „Tanec medzi črepinami“ autora všetkých rozhodujúcich vstupov Mareka Ťapáka. Som nadšenec slovenského folklóru a držím palce Marekovi. Urobil všetko, čo vedel a čomu veril. Zabudol na drobnosť. Klasici slovenského filmu (viď. „Rodná zem“) si dokázali zachovať odstup úsmevu. Nebrali sa tak veľmi vážne, vedeli sa aj nad sebou zasmiať. O to vážnejšie sme brali ich tanečné i herecké gestá, keď „išlo do tuhého“. Neboli to preto pózy, ale postoje. Marek si v celom filme (ktorý sa aj tým stáva pridlhým) nenašiel chvíľu na vtipný nadhľad, sebapoznanie úsmevom. Tu sa zázrak nekonal.
V debate o týchto paradoxoch filmu sme strávili na festivale príjemný večer s nerozlučnou dvojicou v podobe režiséra Dušana Trančíka a scénografa Romana Rjachovského, pridal sa aj priateľ herec Maroš Kramár s novými očami (preto bez okuliarí) a herečka Lucia Siposová (a tiež autorka knihy „My name is Anča Pagáčová“). Teoreticky sme prebrali všetko, ale na praktický príklad zlozvyku filmových zázrakov som narazil, až keď som sa vrátil do rodnej Bratislavy.
Na bratislavskom Korze sa zjavil „levitujúci mních“. Mladý muž v mníšskom habite sa vznáša tak pol metra nad zemou, len zľahka sa opierajúc o nejakú tyč. No, čistý zázrak! A čo my, okoloidúci filmoví diváci? Niektorí sa pristavia, turisti aj odfotia, ale my, čo sme odchovaní filmovými zázrakmi, ani nespomalíme krok. Videli sme my už iné kúsky! Že boli výsledkom virtuálnych trikov filmovej, či televíznej kamery? No a? My im veríme. Ako potom môže s nami pohnúť, keby sa aj hneď vzniesol celý filharmonický orchester pri promenádnom koncerte a zasa tíško dosadol? Len by asi nejaký manžel drgol do manželky, či aj ona počula, ako pri tom hromadnom dopade zavŕzgali stoličky, čo naozaj ruší hudobnú produkciu…
Film nás naučil príliš ľahko veriť iným, filmovým zázrakom. Tým, čo sú okolo nás neveríme, ani si ich nevšímame. Veď vieme, že na zázraky je vyhradená kinosála!
Celá debata | RSS tejto debaty