Gustáv Murín

V diskusii na mojom blogu k bostonským udalostiam zazneli aj pochybnosti, ako si môžem dovoliť takúto kritiku Spojených štátov. Je to asi rovnaký nezmysel, ako keď mi komunisti vyčítali, že zato, že kritizujem ich konkrétne zločiny proti životnému prostrediu som proti-spoločenský (a zakázali mi publikovať).

Za mečiarizmu ma obviňovali, že kritikou tohto autoritárskeho režimu som proti-slovenský.

Feministky moju kritiku tejto totalitnej ideológie, nasledovníčky marxizmu, vysvetľujú tým, že som údajne proti-ženský.

V poslednom príklade ma upokojuje pocit, že som sa tak ocitol v jednej skupine terčov feministickej zlosti s Júliusom Satinským, ktorý sa im zasa nepáčil pre jeho slobodomyseľné vtipy.

Mimochodom, Lasicu so Satinským tiež niektorí označovali za proti-slovenských len preto, že si dovolili o našich národných povahových črtách zažartovať.

Nie som ani proti ženám, ani proti Slovensku a už vôbec nie proti Amerike.

Ale som dôsledne proti hlúpostiam a lžiam šíreným vysokopostavenými jednotlivcami, nech by boli odkiaľkoľvek. Som proti ohlupovaniu más a upozorňovaním na to, plním svoju úlohu spisovateľa a člena celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN International.

Boston

Skepse voči oficiálnym správam z USA nás naučili samotní Američania.

Stovky kníh, Zapruderov film (náhodná amatérska snímka z okamihov vražednej streľby) a balistické analýzy vážne spochybnili oficiálnu verziu Warrenovej komisie o tom, že Lee Harwey Oswald bol jediným atentátnikom na prezidenta J. F. Kennedyho. Za skutočných páchateľov bol nezávislými autormi označený konglomerát americkej mafie a kubánskych emigrantov, ktorým by to bez pomoci niektorých predstaviteľov dallaskej polície, CIA a FBI jednoducho nevyšlo. Napriek tomu ostal tento nezmysel oficiálnou verziou násilnej smrti jedného z najpopulárnejších prezidentov USA a cez dobre zametené stopy sa pravdy nedopátral ani jeho vlastný brat v pozícii ministra spravodlivosti!

Boli to americkí novinári, ktorí nás upozornili, že oficiálna zámienka na inváziu do Iraku bola falošná. Usvedčili z klamstva o zbraniach hromadného ničenia najvyšších predstaviteľov americkej vlády.

A boli to americké médiá, ktoré ostro vytkli vtedajšej ministerke zahraničných vecí Hillary Clintonovej nepresný opis smrteľného atentátu na amerického Veľvyslanca v Líbyi.

Je to svedectvo jedného z členov SEALSs tímu 6, Matta Bissonetta, ktorý osobne zastrelil Usámu bin Ládina a ktoré odporuje oficiálnej verzii. Tá, samozrejme, tvrdí, že v dome narazili na odpor a Ládina „museli“ zastreliť, lebo siahal po zbrani. Priamy účastník vo svojej knihe „No Easy Day“ túto verziu vyvracia a potvrdzuje, že bin Ládin bol smrteľne postrelený už v úvode útoku, keď sa priblíž k oknu spálne. Po žiadnej zbrani nesiahal a tie, čo sa našli neboli nabité. A opäť samozrejme, oficiálne miesta, čo nás takto zavádzali, začali tvrdú zastrašovaciu kampaň proti tomuto svedkovi s hrozbou trestu za prezradenie citlivých údajov a utajovaných skutočností. Rovnako oficiálny dokumentárny film, kde hovorí aj prezident Obama, z tohto útoku na Ládina a jeho rodinu tvrdí napríklad taký nezmysel, že keď chceli príslušníci SEALs vstúpiť od budovy, otvorili dvere, ale vstup za nimi bol zamurovaný (???) a preto ho museli vyhodiť do vzduchu (?!). To už je tvrdenie na úrovni Járy da Cimmrmana. Asi si budeme musieť zvykať, že falošná propaganda nebol vynález len komunistov.

A sú to opäť svedectvá z Bostonu (najskôr reportér Boston Globe, neskôr spolužiaci obvineného „teroristu“, matka obvinených bratov, ktorá prezradila ich kontakt na FBI, fotografie zo zatýkania oboch bratov atď.), ktoré spochybňujú oficiálnu verziu.

Ak by sme neboli skeptickí, tak by sme uverili aj takým nezmyslom, že pod vplyvom oficiálnej, ultra-nacionalistickej propagandy bežní Američania na internete v týchto dňoch diskutujú o odvete za bostonské bombové útoky a pletú si pri tom Čečensko s Českom. Ak by sme neboli skeptickí, tak by sme uverili aj správe dôveryhodnej agentúry AP, že v Bielom dome vybuchli pred chvíľou dve bomby. Sme proti takýmto nezmyslom dobre cvičení desaťročiami skúseností s komunistickou propagandou. Vďaka tej skepse sme jej neuverili, že Američania sú naši nepriatelia, hoci „argumentov“ na to zniesli komunisti dosť.

Niekto sa ma v diskusii na blogu opýtal, ako si môžem byť istý, že oficiálne správy o bombovom útoku v Bostone sa nezhodujú s realitou a samé si odporujú, keď som tam nebol. Môže byť absurdnejšia otázka? Veď ani väčšina obyvateľov Bostonu (trúfam si to odhadnúť na 90%) nebola nikdy ani na krok tak blízko, aby mohla vydať kompletnú, samostatnú správu o všetkom, čo sa tam dialo. To proste nie je v ľudských silách byť súčasne na mieste výbuchov, potom na prepadnutej benzínovej pumpe údajnými tenoristami, potom pri zastrelení policajného dôstojníka, potom pri naháňačke… Veď je to nezmysel. Pochybnosti o oficiálnej verzii o čečenských bratoch ako teroristoch pochádzajú predsa porovnaním oficiálnej správy a pochybností, ktoré prichádzajú z USA! S prvými prišli už spomínaní novinári z Bostone Globe. A každý súdny človek môže porovnať fotografie oboch bratov, ako sa vzdávajú, a vzápätí sa dozvedáme, že prvý bol zastrelený a druhý „sa postrelil do krku“ (hoci na fotografii normálne vylieza z úkrytu v člne, nikde žiadna stopa po vážnej rane na krku – ale odrazu, len čo sa dostane do rúk bezpečnostných zložiek, je vážne zranený a nemôže rozprávať?). Veď tejto rozprávke sa smejú aj deti. Môžem to potvrdiť, pretože na mojej nedávnej besede v Moravskej Třebovej som predniesol oficiálnu verziu priam hollywoodského príbehu o údajných teroristoch a výsledkom bol smiech. A za to, že je dnes celý prípad svetu na smiech nemôžu školáci v Moravskej Třebovej, ani ja, ani reportéri Boston Globe, ale tí, kto vyfabrikovali jednoducho nevierohodnú oficiálnu verziu udalostí. A to, že ju dnes dodatočne upravujú a vylepšujú, je výsledkom kritických hlasov z celého sveta. Mňa len zaráža, ako je možné, že nie sú postihnutí oficiálni autori tejto nevierohodnej verzie udalostí, ale naopak tí, ktorí na túto karikatúru udalostí v USA upozorňujú?

Bushizmus

Najväčšiu škodu dobrému menu Spojených štátov urobil Bush Jr. a jeho absurdná „vojna proti terorizmu“. Samotní americkí kolegovia ma v roku 2002 upozorňovali na absurdné „vlastenecké zákony“, ktoré bránili publikovaniu aj poézie zo „zakázaných krajín“. Podľa tejto logiky nedostal mladý kubánsky proti-castrovský básnik víza na International Writing Program v Iowe, ale podľa tejto logiky by ani Václav Havel nemohol byť nikdy v USA publikovaný, pretože pochádzal z nepriateľskej krajiny. Lenže našťastie pre neho aj pre nás vtedy v USA nevládol „bushizmus“.

Viem práve z osobných rozhovorov s priateľmi z USA, akí boli doslova umlčiavaní bushizmom a zastrašovaní, aby nevyslovili čo len pochybnosti zoči-voči vlasteneckým tirádám na úrovni Hlavy XXII amerického autora Josepha Hellera, ktorý pseudo-vlastenectvo (ktoré dodnes niektorí v USA zneužívajú) odhalil v plnej nahote.

Preto verím, že administratíva prezidenta Obamu s týmto pseudo-vlastenectvom skoncovala, hoci to niektorým, čo žijú zo „záchrany amerického národa“, naozaj nevonia. Ak si pozriete produkciu Hollywoodu dnes, tak vás zarazí podoba so sovietskou filmovou produkciou za Brežneva s rovnakými stereotypmi „hrdinstva ozbrojencov“ a ich ľahkého, guľometného riešenia „obrazu nepriateľa“. Práve zrušenie „obrazu nepriateľa“, ktorého fabrikovanie sme vtedy pripisovali komunistom, bolo jedným z kľúčových hesiel Nežnej revolúcie. A tej by sme sa nedočkali nebyť podpory USA a západných demokracií. Mimochodom, veď aj tú Nežnú zorganizovali tajné služby, o čom som už písal v knihe „Gorily v podsvetí“ na základe výsledkov Vyšetrovacej komisie udalostí 17. Novembra 1989.

Sú to Spojené štáty, ktoré nám boli vzorom pri zrušení komunistických zákonov, ktoré napríklad sankcionovali kritiku prezidenta a iných papalášov. Veľkosť Ameriky je práve v sebareflexii zabezpečenej slobodnou výmenou názorov a teda aj kritikou.

Sloboda slova a kritiky

Je to práve dvadsať rokov, čo som aktívnym členom PEN International, trojnásobným predsedom Slovenského PEN Centra, jeho bývalým tajomníkom, dlhoročným vedúcim WiPC (Writers in Prison Committee) a TLRC (Jazykovej komisie) na Slovensku. Verím princípom Charty PEN International, ktoré som naplnil a napĺňam aj mojimi kritickými článkami v jej duchu. Dovoľte mi citovať:

„PEN zastáva zásadu nehatenej výmeny myšlienok v rámci jedného národa i medzi všetkými národmi, a členovia sa zaväzujú, že sa postavia proti akejkoľvek forme potláčania slobody vyjadrovania v krajine a spoločnosti, ku ktorej patria, ako aj na celom svete, kde je to len možné. PEN hlása slobodu tlače a stavia sa proti svojvoľnej cenzúre v čase mieru. Je presvedčený, že nevyhnutné napredovanie sveta k dokonalejšie organizovanému politickému a ekonomickému poriadku si kategoricky vyžaduje slobodnú kritiku vlád, organizácii a inštitúcii. A keďže sloboda predpokladá dobrovoľnú zdržanlivosť, členovia sa zaväzujú bojovať proti nešvárom slobodnej tlače, akými sú lživé informácie, úmyselné klamstvo a skresľovanie faktov v záujme politických a osobných cieľov.“

Taká normálna Amerika

V živej diskusii na blogu zazneli tiež narážky, že som proti-americký. Je to číry nezmysel a pripomína to nechvalné obdobie takýchto výpadov amerického senátora McCarthyho v 50. rokoch, ktoré vyštvalo z USA mnohé veľké osobnosti, akým bol napríklad aj Charlie Chaplin, tvorca slávy americkej grotesky. McCarthyho odvrhla samotná americká spoločnosť, skončil neslávne a verím, že jeho časy a útoky na kritické myslenie (ktoré sme pestovali desaťročie aj v „Salonu kritického myšlení“, tak obetavo vedeného nebohým Alexom Koenigsmarkom a jeho ženou Viktorií Hradskou) sa nebudú opakovať. Veď to Amerika nás naučila dávať si pozor na „brainwashing“ a veriť v „open mind“!

Najlepšie toto nezmyselné obvinenie vyvrátim konkrétnym príkladom. Už pred viac ako desiatimi rokmi som dokončil rukopis knihy „Taká normálna Amerika“, kde opisujem svoje zážitky a aj nadšenie zo stretnutí s jednoduchými Američanmi počas mojich štyroch spisovateľských pobytov v tejto fascinujúcej krajine. Už niekoľko rokov sa pokúšam vydať ju s oficiálnou americkou podporou, pretože to evidentne nie je komerčný titul, zatiaľ žiaľ márne. Ponúkam Vám teda aspoň ukážku toho, čo nazývam „Taká normálna Amerika“ a kde nám bez pochyby môže byť mnohé vzorom.