Gustáv Murín

Po Nežnej revolúcii k nám dorazili rôzne novoty a nie každá poteší. Pred tým sa ľudia stretávali večer v podnikoch preto, aby sa porozprávali. Dnes, aby na seba neveriaco „zírali“, lebo cez jačanie hudby nemajú šancu prehodiť ani len vetu.

Tento šialený princíp mi v newyorskom Greenwich Village vysvetlil pouličný divadelník japonského pôvodu Ichiro. Samozrejme, to sme už z takéhoto ujačaného podniku odchádzali. Hlučná hudba je v amerických nočných podnikoch zámerne kvôli nalákaniu okoloidúcich. Jednak samotná hudba vyvoláva pre neznalého dojem, že vnútri sa deje veľká veselica, čo ešte posilňuje fakt, že niekoľko zúfalcov sa naozaj pokúsi prerevať tú muziku a tak vzniká mylný dojem “veselej vravy“. Nič proti americkým zvykom v amerických podnikoch, kde si ľudia (na moje veľké prekvapenie) naozaj nemajú, čo povedať. Je totiž „politicky nekorektné“ hovoriť o politike, o práci, o peniazoch, o ženách a ani o zdraví. Vtipy už vôbec nie! A o počasí im to tak nejde ako Angličanom.

Včera sme v dobrej spoločnosti a nálade zablúdili do istého bratislavského nočného podniku, ktorému nemienim robiť reklamu. Stačí len informácia, že ho vlastní istý hudobný sadista. Tento vyznávač fidelizmu (ako vieme, Fidel bol schopný rečniť o ničom aj štyri hodiny v kuse) v jeho vlastnom podniku masakruje sluchové orgány návštevníkov vlastným spevom!!! Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Výsledný efekt ešte zhoršujú mikrofóny a naplno pustené reproduktory, pričom jeho jačanie ešte podporuje doslova banda jeho „s vervou“ hrajúcich krajanov. Je to taký rev, že v tomto podniku máte problém si objednať niečo na pitie. Ale obsluha je za šesť rokov tohto zvukového teroru už tak vycvičená, že vašu objednávku odpozerajú z vašich pier…

Mimochodom, existujú normy v akom hluku môžete pracovať. Zaujímavé, že platia pre priemyselné prevádzky, či letiská, kde majú zamestnanci sluch chránený slúchadlami. Ale čo títo chudáci čašníci?

A perlička na záver. Dva metre, opakujem 2 metre, od pódia, kde tento fidelista jačí o dušu spasenú, sedia ľudia, našinci, a hypnotizovane tento hudobný masaker sledujú. Nešlo mi to do hlavy, keď som to videl. Ale fakt je, že som si netrúfol do niektorého z nich štuchnúť. Že by boli už po smrti rázovými vlnami hluku?