Gustáv Murín

Toto je príbeh mafiánskeho bossa, ktorý sa zdal byť absolútnym vládcom východu Slovenska s kontaktmi na špičky tamojšieho hospodárskeho i spoločenského života, ovládal policajtov a sudcov, no nedožil sa ani tridsiatky…

Jeho strmý vzostup aj pád môžeme sledovať z prvej ruky vďaka novoobjavenému tajnému denníku východoslovenského bossa Róberta Holuba.

Spočiatku vyzeralo všetko tak ružovo. Potvrdzuje to aj Holubov denník:

Tajný denník mafiána

   Žili sme v Prešove, ale chodili do Košíc budovať budúcnosť.
Poznali ma ľudia z Košíc, z čias, keď som tam chodil do školy. Môj veľmi dobrý kamarát Laco Ivanisko, Igor či Laci Badó. Nemyslel som vôbec na to, že by som mal pracovať v smere, ktorý som sa vyučil, a ani som sa nechcel vrátiť na miesto trénera karate pre mladší dorast. Komunisti sa vytratili a nastala éra rýchlych peňazí, korupcie cez všetky odvetvia a kapitálový zločin.
Bol som známy tým, že sa nevyhýbam konfliktom a pouličným bitkám. Tak sme si zarábali peniaze. Veľký dodatočný efekt bol, že sa mi rozšíril okruh známych z Košíc a v Prešove. Neskôr ďalej a ďalej.
Začali sa hýbať kšefty, spolu s Lojzom sme mali partiu ľudí, kde sme obchodovali s alkoholom, cigaretami, oblečením, zlatom a technikou. Bola to zlatá baňa, zlaté časy.

V denníku opisuje, ako začala jeho kariéra šéfa autíčkárov vo veľkom:

   Laci Ivanisko, prišiel do Carpana, sedeli sme tam s Lojzom. Ivanisko, ma volal, že nech sa idem pozrieť na parkovisko. Zabil ma, stál tam nový Golf!

   „Hm, skade ho máš? Kradnuté, a značky?“

   „Dal som z druhého auta, ale čakám na kľúč.“

   „Super, kúpim ho od teba.“

   Lojzo, došiel za nami a hneď ho chcel, tak ho kúpil on.

   Ten Ivanisko vedel stále prísť s niečím novým. 

   Povedal: „Chlapci, tam kde stal tento Golf sú tam aj ďalšie.“

   Lojzo sa všade vozil a ukazoval, ľudia sa obzerali. Mali záujem o kradnuté autá.

   Začal sa kšeft s autami. Dokonca nás oslovil šéf polície, nech mu nájdeme také auto, a on si ho už zlegalizuje. My sme mu auto zohnali a zarobili 100 tisíc korún.

   To sa nám zapáčilo! Začali sme kradnúť autá cudzincom. 

   V Košiciach boli Juhoši, ktorí vedel, ako bezpečne ukradnúť nové modely áut. Boli to dezertéri, ktorí z juhoslovanskej armády utekali pred vojnou. 

   Zabezpečili sme, kde sa len dalo, voľné sklady a garáže po celom Slovensku pre naše autá.

   Držal som chlapov z partie oddelene. Tak, aby nevedeli navzájom o sebe kto, čo robí. Bolo tak bezpečnejšie.

   Každý z nás zarobil a bol spokojný.

   Mal som dohodu s policajtmi, že si cudzinci mohli autá odkúpiť naspäť za dobrú cenu a bez byrokracie, stačila obálka. 

   Vyviezli sme autá na predaj do Subotice. Tam sa nám podarilo spolu s Lojzom vylúpiť zlatníctva. Bolo to drzé a za bieleho dňa, v nedeľu.

   Domov sme sa  vrátili s pokladom.

   Každý, kto chcel robiť obchod, vedel, že sa dá na Kováčskej zohnať a vybaviť všetko. My sme tam boli stále, bolo tam živo. Zoznámil som sa tam s majiteľom pizzerie Mama Rosa. Bol to starší pán, ktorý pochádzal zo Sicílie. Mal problémy s Rusmi, a my sme mu zachránili život. Cez náš most z Prahy a Brna začali si vo veľkom kupovať autá Ukrajinci a Rusi.

   Ja som ostal v Košiciach s partiou ľudí, kde mi bol Tivo, ako partner v obchode s autami. Mali sme direktné prepojenie na Ukrajinu a Moskvu, kde bol trh najlepší. Colníci boli ochotní a otvárali rampu. 

   Kompenzovali sme luxusné autá za zbrane. Išlo o najlepší kšeft, na ktorý ma prepojil jeden známy. Toho sme spoznali spolu s Lojzom pri jednej akcii v Záhrebe,  kde sme boli zadržaní. Bol to vtedajší agent tajnej služby Chorvátska, ktorý po dohode od nás preberal tovar (zbrane)…

Viac v knihe, ktorá práve vychádza: Tajný denník mafiána – RÓBERT HOLUB.