Gustáv Murín

Výtvarníci sú od Prírody exhibicionisti. Veď aj vernisáže sú v angličtine exhibície. A ak niekto exhibuje novými nápadmi – je to v poriadku. Ale ak sa nejaký neznámy chudák z východného Slovenska rozhodne strhnúť na seba pozornosť tým, že sa odbaví na pomníku, čo tam kdesi stojí už takmer sedemdesiat rokov a nikomu nezavadzia, lebo je na pamiatku mŕtvych, ktorí padli za nás všetkých – je to trotl. Nie hrdina. A už vôbec nie nejaký hlásateľ pokroku. Trotl. Iné označenie na to snáď ani nie je. To len trotl exhibuje na mŕtvych, s ktorými nikdy ani nič nemal.

Už sme si povedali, že pomník padlých sovietskych vojakov je spomienkou na mladých ľudí, ktorí si mohli svoj život žiť bez ohľadu na to, kto nám akurát strpčuje život – a to boli vtedy fašisti. Ale títo mladí ľudia prišli a obetovali svoje životy, aby nás OSLOBODILI! A nechceli za to nič viac, len aby sa na nich žiadny trotl neodbavoval.

Vraj to trotl urobil na protest. Proti čomu? Proti komunistickému režimu, čo tu už štvrťstoročie nie je? Proti sovietskej armáde, čo tu už štvrťstoročie nie je? Čo je toto za protest? Veď ak nemá rád komunistov, nech to skúsi povedať tým českým. Ale nech nás tu so svojim zakomplexovaným exhibicionizmom neotravuje!

Zdanlivo teda čin idiota. Ale to by sme sa mýlili! Tieto indivíduá to majú dobre prešpekulované. Nie náhodou je autorom vandalského činu výtvarník. Moderné výtvarné umenie totiž má aj svoju slepú uličku a tou je tzv. „umenie performácie“. V ňom „preformátor“ nevytvára nič trvalé, ale naopak niečo podenkovo akčné, čo si (samozrejme) natočí a potom sa tým chváli. A čím je to „akčnejšie“ a primitívnejšie, tým je to úspešnejšie vo svete, lebo akt ničenia pochopí každý. A vždy sa nájde vysokoškolsky vzdelaný „kunsthistorik“, ktorý ten vandalizmu okydá sofistikovanými výrazmi a „predá“ ďalej do sveta. Súčasní kunsthistorici už totiž zdegenerovali tak, že vedia ospievať aj šťanky. Nepreháňam, skúste sa ísť pozrieť do londýnskej Tate Gallery na šťanky východniara Warhola pod názvom „Oxygenation“ (sú totiž na zlatej doske a preto vám k tomu vysokoškolsky vzdelaný sprievodca povie s vážnou tvárou celú neoliberálnu znôšku hovadín). Takže náš trotl z Východu vie veľmi dobre, čo robí. Neoliberalizmus je totiž tak zvrátená ideológia, že sa v ňom aj vandalizmus považuje za umenie. A najlepšie, čo sa môže trotlovi stať je, keď ho zatknú alebo súdia. Lebo tým jeho primitívny čin nadobúda rozmery príbehu a neoliberálny kunsthistorik by to označil za znak „spoločenskej revolty“. Len si spomeňme na idiotky z „Pussy Riot“, chudery, čo sa najskôr nechali nahé preťahovať v nejakom moskovskom múzeu a nakrúcali si to. To ale veľmi nezaujalo, lebo na to je už západniarske publikum zvyknuté (inou performáciou bolo doslova sa vysratie troch mladých „performerov“ na akejsi vernisáži ich „diel“). Ale keď „Pussy Riot“ dosiahli, že ich za vandalizmus v chráme zatkli, jáj, to bola sláva! A ešte keď sa to hodilo aj do umelo vyvolanej protiputinovskej kampane, tak to sa aj Killary Clintonová unúvala „brániť slobodu prejavu“. Hnus.

V tomto prípade z Košíc, navyše ten výtvarnícky trotl v tom, že z pomníku zhodil kosáky a kladivá nie je dokonca ani originálny. Jeho predchodca bol český výtvarnícky trotl, ktorý premaľoval pamätný tank, čo prišiel oslobodiť Prahu od nacistov, na ružovo. No chudák, bez úcty k mŕtvym, bez historickej pamäti, bez elementárnej kultúry – trotl, čo sa chce predviesť. A predviedol len svoju úbohosť.

Náš trotl je o to zbabelejší, že útočí na historické symboly, keď tu moc, ktorú symbolizovali, už desaťročia nie je. Takže je to takpovediac „zadara“. Lebo táto spoločnosť je infikovaná neoliberalizmom, ktorý v mene absurdných „vyšších ideálov“ dokáže ospravedlňovať aj takýto primitívny vandalizmus. Veď vlna takéhoto vandalizmu nedávno zasiahla Spojené štáty a to sú vraj naši vzorrrovia.

Pre tento prípad je typické, že tento trotl vzhľadom k svojmu veku vie trt makový o komunizme. Naopak, napríklad ja mám s ním trpké skúsenosti, lebo komunisti odstavili po roku 1968 oboch mojich rodičov na úroveň občanov druhej kategórie, ja sám som mal zákazy publikovať, bol na mňa vedený zväzok ŠtB a bol som vyšetrovaný za svoje aktivity v prospech ochrancov prírody. Moja prvá kniha nemohla, ako údajne protištátna, na Slovensku vyjsť a tak vyšla ako samizdat. Napriek tomu všetkému by som sa nikdy nemstil na mŕtvych a už vôbec nie na sovietskych vojakoch, ktorí položili svoje mladé životy (veď boli rovesníkmi nášho trotla!) preto, aby sme sa zbavili nacistickej okupácie a ich teroru. To môže napadnúť len trotla, pardon, výtvarníka „performera“.

V normálnej spoločnosti by trotla šupli za mreže za hanobenie pamiatky zosnulých a na jeho náklady tam tie symboly vrátili. Ale pozor! Už je tu tá infekcia neoliberalizmu a tak banálny prejav exhibicionizmu je odrazu udalosťou, ktorou sa zaoberá dokonca aj – ako by sme naňho mohli zabudnúť – náš prezident na splátky! Veď on je chodiaca pyramída neoliberálnych frází, vzorná máňuška podľa amerického vzoru, náš Kiska Zlatoústy. A že neoliberálni primitívi zhadzujú v Amerike sochy konfederačných generálov bez rozmyslu a bez štipky kultúrnosti, no tak tu musíme mať aj my nejaký dôkaz, že nezaostávame! A pri tom splátkový prezident nemôže chýbať. Takže úplne proti zásadám demokracie a právneho systému začína otravovať generálneho prokurátora, aby… aby, čo? Aby exhibicionistovi vybavil pardon? Ale veď to by ľahko vyriešil individuálnosť milosťou, LENŽE to by sa o tom toľko nepísalo. A náš Kiska Zlatoústy predsa miluje publicitu v jej najsterilnejšej podobe z americkej konzervy. On v USA veľkú dieru neurobil, ale zato sa poučil, aké je dôležité byť stále na obrazovke, či v médiách. A tak sa pletie z hovna bič. Z výtvarníckeho exhibicionistu je odrazu „hrdina“, o ktorého sa zaujíma „sám pán prezident“.

A aby toho nebolo málo, opozičníci, čo pošpinili Čistý deň a ukázali, že ich dvojitý meter má na konci bič, prípad otočili na hlavičku a žiadajú potrestanie prokurátora, čo si plní svoju povinnosť?!!

Jedna z postáv českej komédie „Černí baroni“ na znak znechutenia hovorí: „Chce se mi zvracet…“

Škoda mlčať…