Gustáv Murín

Zomrela pani Květa Fialová. Málokto asi vie, že to bola aj slovenská herečka. Veď začínala v Martine, keďže jej rodina dlho žila na Slovensku.

Do konca života si zachovala ľubozvučnú slovenčinu. A tak som sa s ňou pred rokmi zhováral o umení starnúť, v ktorom bola majster.

Tu je časť toho rozhovoru, ktorý vyšiel v známom slovenskom časopise:

Pri ženách sa vraj nemá hovoriť o veku, ale priznám sa, že ma fascinuje ako sa prenášate cez pokročilé roky a s nimi spojené útrapy. Môžete mi hneď na úvod prezradiť v čom je Vaše  tajomstvo noblesnej dohody s vekom?

Po rokoch, ako som začala starnúť, som sa naučila  poznať, kto som. Lebo to nevieme, veľmi dlho to nevieme. Teraz budem mať 71 rokov a už to viem. Keď človek zistí, čo mu je príjemné, potom je to už jednoduché. Potom môže byť iba šťastný. Veľmi mi pomohla aj mama, ktorú som veľmi milovala a aj milujem. Zomrela v 79-ročná, ale vždy, už od detstva sa mi páčila. Aj to, že má vrásky a sivé vlasy. To ma očarovalo. Ponášam sa na ňu, dúfam, že aj dušou. A keď som začala prichádzať do vyššieho veku, celkom som sa s ňou stotožnila. Prešlo dvadsať rokov a teraz s ňou mám veľkú komunikáciu, sme napojené. Aj so svojou smrťou vychádzam veľmi dobre. Samozrejme, keď je niekto z môjho okolia, rodiny chorý, tak to je nepríjemné, ale človek sa s tým musí vedieť vyrovnať.

Znie to dobre, ale berte ma ako človeka, ktorý je istým spôsobom ovplyvnený aj vedou a chce vedieť presný návod, radu. Keď som bol teraz v Nepále a Indii, stretol som niekoľko vzácnych a zaujímavých ľudí mladšieho veku, ktorí tvrdili, že sa intenzívne pokúšajú o meditáciu preto, aby spoznali sami seba – to čo ste aj Vy dosiahli…

Mamička bola, samozrejme, budhistka. Do svojich osemnástich rokov žila v Rusku, v Perme. Mama prišla k budhizmu tam. Nezaobchádzali s nimi najlepšie a keď prišla o nohu, obrátila sa do seba. Maľovala krásne obrazy, mnohé nechala na Slovensku, na Lazisku, kde to mám veľmi rada. Žiaľ, dosť tých obrazov už ukradli. Niečo mám ale doma. Ona bola úžasne silný človek. Viete, na človeku existuje najmä duša, telo je druhotné. Ja už to viem, moja mamička mi to rozprávala a toto poznanie vo mne postupne, rokmi klíčilo. Aj dnes nad tým rozmýšľam a snažím sa chovať k svojmu telu a svojej duši tak ako ma to učila mamička. Ale čo sa týka meditácii, ja robím veľmi málo pre to, čo mi je dané.

Problém poznania samého seba je však predsa len determinovaný naším telesnom. S pokročilým vekom sa Vám to telo začne pripomínať…

Tak dobre, poviem vám príklad – mám kamarátku, s ktorou chodíme na prechádzky. Ja chodím veľa a možno rýchlo, ako mi iní hovoria. A ona odrazu povie, že ju bolia nohy, že je smädná, je jej zima alebo horúco. Ja sa vždy až zľaknem prekvapením, že by mi mala byť zima. Keď idem na prechádzku, mňa ani nenapadne, že existuje taká vec ako zima, či teplo. Ja viem, že idem na prechádzku a ostatné neexistuje. Telo nevnímam. Mám na srdci bypass a musím na to dávať pozor. Povedali mi, že mám jesť veľa rýb a zeleniny a aj to robím, je mi to príjemné. Nežijem nočným životom, doprajem si spánok. Každý deň hrám v divadle a mám takú dohodu s vlastnou chorobou, že ja som k nej dobrá a ona mi dovolí každý večer hrať. Choroba je živá bytosť a medzi nami platí táto tichá dohoda. Bola som nedávno na Slovensku, na Lazisku, a ráno som odrazu nevidela na ľavé oko. Ani na zlomok sekundy mi to nevadilo, povedala som si, fajn, tak teraz toto prekonáme. Ani nie že prekonáme, ja som sa tešila. Iste je nepríjemné vidieť len jedným okom,  ale keď som išla na operáciu priam som sa tešila ako na ďalšiu pozoruhodnú skúšku. To telo ma skúša a to zase obohacuje dušu.

Ja sa Vám priznám, že v niektorých chvíľach mám pocit akéhosi fyzického narážania na život, narážania na svet. Odrazu je moje telo tak citlivé na všetko, čo sa okolo deje, že mám pocit, že neprejdem ani cez ulicu. Kamarát ma volal na bežky, ale hoci mám šport rád, neviem sa až tak veľmi tešiť na to, že sa niekde na kopci spotím, kým všade okolo je mráz…

Takéto športy nerobím už od detstva. Keď ma dali na korčule, alebo keď mi za vojny kúpili lyže, bola to márna investícia – nemám rada prístroje a toto sú pre mňa prístroje. Rada sa prechádzam, plávam, ale ani loptu som nezdvihla, keď sme hrali v mladosti volejbal. Čo nechcem, nerobím. Mám okolo seba kruh, mám svoj svet, a ostatné, ako napríklad politika, pre mňa neexistuje. Vôbec o tom neviem.

 Ale ten vonkajší svet Vás môže šokovať práve tým, čo sa stalo Vašej mamičke alebo Vám…

Áno, boli aj hrozné zážitky. Lebo mi to znepríjemnili tí Rusi, to znásilnenie. Otecko bol tak strašne prísny, mamička plakávala.  On to myslel dobre,  bol plukovníkom letectva, tak si myslel, že všetci sme vojaci. V mladosti som bola veľmi nešťastná.

Werich kedysi hovoril o, hoci len letmej, komunikácii so svojím mŕtvym otcom. Napísal som esej, kde citujem dôveryhodných autorov svetovej literatúry píšucich o týchto, zatiaľ nevysvetliteľných javoch. Akoby tiež existovali naši osobní ochrancovia, patróni. Nenašiel som však kľúč, do akej miery sa tá komunikácia týka každodenného života, či sa týka vecí, ktoré chce, človek urobiť, alebo je to len akási šifrovaná ponuka na dobré riešenie danej situácie…

Ja si myslím, že každý človek má v sebe kód. Ide o to, rozvinúť ho. Je to v každom, aj v zločincovi. Ide o to, aby to rozkvitlo, ako lotos. Ja tiež mám od mladosti také tušenia, kedy vopred vidím situáciu a viem že sa to tak stane. A keď na to myslím, tak to nejakým spôsobom aj ovplyvním. Nie je to však presná komunikácia. Neviem tiež vygumovať svoje želania, hoci všetko máme dané, len to môžeme urobiť lepšie alebo horšie. Je to na nás, ako to znášame. Niekto je z toho nervózny, ale ja si, ako vravím, ľahnem na vlnu života, prijmem to, zorientujem sa v tom.

V niektorých stresových situáciách je človek až prekvapený sám sebou, tou vierou, že danú situáciu zvládne… Ale na druhej strane,  človek nie je stále v strehu. Sú chvíle, keď sa zdá, že nič nie je nemožné, ale len čo toto presvedčenie vychladne, potom je to ešte horšie…

Musíme mať veľkú dôveru v osud. Osud je ako chlap, je ješitný. Keď mu dôverujete a hoci robí čokoľvek zlé, ešte aj poviete „To je v poriadku, ďakujem Ti“, zapôsobí to na jeho ješitnosť. Povie si: „Ona mi ďakuje, tak jej to urobím trochu príjemnejšie“. Ak na to nadávate, tak vám ešte pridá. Ja som si to takto vyložila a funguje to.

Vyjadrujete sa až mysticky a navyše ste známa svojou zbierkou amuletov…

To mám všetko od ľudí, čo ma majú radi. Mám veľmi veľa priateľov. Dávajú mi to z lásky a ja to z láskou prijímam. To je taký bumerang dobrých síl.

Vy teda máte prehliadku svojich priateľov na krku…

A to ešte nemám so sebou všetky. Jeden mám napríklad od svojej diváčky, osemnásťročného dievčatka. Dala mi to, že ma má rada, tak to nosím. Nemôžem to nenosiť. Ja viem, že je to hra, ale taká krásna hra.

Na to, aby sa človek tak životom bavil, treba veľa energie. Kde ju beriete?

Ja absolútne nie som unavená. Môj muž je už niekedy zúfalý, že som každý deň niekde na zájazde, niekde hrám. A ešte mám aj iné aktivity, v rádiu, televízii… Je mi to skrátka dané. Ja nie som typ matky-upratovačky. Keď prídem domov, tak musím mať navarené. To áno, ale mám čas si aj čítať. Neupratujem, nedávam energiu na takéto veci.

Keď hovoríme o šetrení energiou, Vy jej nemálo aj rozdávate. Nie tak dávno ste napísali knižku.

Stále ma oslovovali nakladatelia, tak som povedala dobre… Dala som do toho myšlienky proroka  Džibrána, ten ma veľa naučil… Mala som to v opise, v socializme jeho dielo nemohlo vyjsť, až asi dva roky pred revolúciou vo vydavateľstve Vyšehrad. To je niečo medzi budhizmom a kresťanstvom. Mám k tomu vzťah, pretože so sestrou sme boli aj v kláštore, v Dobšinej, ešte za prvej republiky. V Dobšinej bol evanjelický penzión, kam sme chodili, lebo náš veľkostatok bol ďaleko od školy. Teraz som si kúpila knihu o Aztékoch, ktorých kultúru zničili Španieli niekedy v 16-tom storočí. Stále hovorím, že ľudia by mali byť prírodní, veď pohanstvo bolo krásne,  klaňali sme sa slnku, vode… Neokrádame tým Boha, ako si to vymysleli kresťania, aby potom upaľovali ľudí. Preto mám celoživotne rada strigy, lebo sú to slobodné bytosti. Ja mám rada slobodu, aby ma nikto ničím neviazal, nič mi nevnucoval.

Takže Vy by ste boli striga v stredoveku?

Ja som aj teraz…  Tie ženy pomáhali v chorobe i zaľúbení. Ale prišli kresťania, že liečiť musí pán Boh a upálili ich. Pritom uctievali niečo, čo Boh stvoril. Kresťanský dogmatizmus mi veľmi vadí.