Bežný občan zaregistruje ich existenciu, len keď sa iní rozhorčia nad bizarnými rozhodnutiami úradníkov tejto štátnej inštitúcie, ktorá by mala mať rešpekt, ale nemá. Akoby mohla, keď rozhoduje po jánošíkovsky – od buka do buka.
Napríklad, keď sa bezcharakterný „developer“ (k jeho vizitke podľa médií patrí sprenevera 600 000 eur patriacich firmám, ktoré boli také hlúpe, že ho k tým peniazom pustili; „strategické“ zrýchlenie krachu Akadémie médií a najnovší škandalózny pokus o podvedenie väčšinových vlastníkov hotela Carlton) rozhodol urobiť z Klubu spisovateľov striptízový bar. To nevyhnutne viedlo k likvidácii originálneho mobiliáru i „genia loci“ tohto priestoru roky navštevovaného nielen spisovateľmi, ale aj inými umelcami a vôbec osobnosťami nášho kultúrneho a spoločenského života. Žiadosť spisovateľských organizácií o pomoc pamiatkarov mala pozoruhodný výsledok. Inak takmer nemí úradníci do 24 hodín urýchlene verejným vyhlásením ubezpečili likvidátora našej novodobej histórie, že si môže robiť, čo len chce. Keby aspoň držali hubu. Výsledkom je, že Klub spisovateľov zanikol a ten striptízový bar ani nevznikol – ostal len dokonalo zničený priestor. Mimochodom, ten istý sériový likvidátor pristavil v suteréne Domu spisovateľov stánok so zmrzlinou v rozpore so stanoviskom pamiatkarov. No a čo. Ten stánok je tam už roky a pamiatkari tentoraz vzorne držia hubu.
Niekedy človek váha, či sú takí hlúpi alebo takí podkupní.
Opakovane sa ukazuje, že každý, kto počúva pokyny týchto našich pamiatkarov, na to len doplatí. Majú úlisnú taktiku – slušných ľudí, rešpektujúcich zákony, buzerujú až ad absurdum, pred tými druhými stiahnu chvost. Klasickým príkladom sú vily pod bratislavským Slavínom. Storočnú národnú pamiatku nový majiteľ nechá rozbúrať tak, až je jej demolácia nevyhnutná. Samozrejme, v rozpore so stanoviskom Krajského pamiatkového úradu. A čo na to šéf tohto úradu, istý pán Jurkovič? No ten pre médiá „zavajtá“, že chyba sa stala a tým to končí. Taktika bezohľadného búrania víl a rúbania stromov v stáročných záhradách je jasná všetkým naokolo, len jemu nie.
Ale práve preto, že pri toľkých zničených pamiatkach títo nami platení úradníci nemo asistovali, raz za čas sa zasa idú pretrhnúť od ochranárskeho ošiaľu. Ako v prípade novorekonštruovaného hotela Danube v Bratislave. Keďže to nie je žiadna historická budova, nie je v princípe prečo brániť tomu, aby po rekonštrukcii dostal novú fasádu. Určite to nebude vadiť hotelovým hosťom a už vôbec nie okoloidúcim. Ale, pozor, to by sme zabudli na pána Jurkoviča a jeho kamarilu frustrovanú tým, koľko zbúranín skutočne historicky cenných stavieb po sebe zanechali. A tak teraz demonštratívne bránia kolaudácii už dokončenej rekonštrukcie, pretože fasáda hotela sa o čosi líši od tej pôvodnej. Je to absurdný purizmus a je to vzorne pamiatkarská vizitka – buzerovať na nezmysloch, ale zároveň zavierať oči pred podstatnými lapsusmi developerov.
Máme, samozrejme, príklady bizarných praktík štátnych pamiatkarov aj mimo Bratislavy. V Lučenci majú napríklad unikát. Vjazd do historickej budovy miestnej knižnice je úzky a navyše z rušnej križovatky. Naozaj nie je ľahké tam vojsť pod tlakom áut čakajúcich za vami. A keď máte konečne pocit, že vchádzate bezpečne, nasleduje tupý náraz. Ten vchod má totiž po bokoch pätníky z čias, keď ešte chodili kočiare. Zo sedadla šoféra sú neviditeľné. Takže na ne už doplatila väčšina zamestnancov a mnohí hostia knižnice. Dávno tie pätníky nemajú inú funkciu, než ničiť autá. Ale nemôžu ich vraj odstrániť, lebo by sa to nepáčilo pamiatkarom-puristom. Absurdné? Ale vôbec nie, obvyklá pamiatkarská schválnosť.
Za chvíľu budú búrať celú Hlavnú autobusovú stanicu v Bratislave. Vznikla približne v rovnakom čase ako hotel Danube a tiež ju musel navrhovať nejaký architekt. Tak ako je možné, že sa náš „pamiatkarsky záchranca“ pán Jurkovič ešte nepriviazal reťazou k tej stavbe, aby ju bránil vlastnou hruďou, v ktorej bije srdce pamiatkara-puristu? Prečo raz u tohto nášho zamestnanca (veď si ho platíme) a jeho podriadených badať náznaky zdravého rozumu a inokedy vôbec nie? Načo je dobrá tá ich súčasná maškaráda s hotelom Danube, ktorého nová fasáda neprekáža nikomu okrem nich a asi dvom novinárom, čo o architektúre vedia menej než mäkké fň? Ani nevšimli, že hotel na Poštovej mám obdobnú, ešte provokujúcejšiu fasádu? A nikomu nevadí.
Takže na otázku „Na čo (dobré) sú (nám) pamiatkari“ si budete musieť odpovedať sami. Ja to fakt neviem…
Celá debata | RSS tejto debaty