Gustáv Murín

Viete o tom, že českí vydavatelia bez problémov umiestnia tretinu nákladu po česky vydaných kníh na slovenskom knižnom trhu? A že slovenský vydavateľ nemá šancu predať v Čechách po slovensky ani kus? A viete prečo?

Ja som to pochopil na názornom príklade. Zháňal som totiž knihu o súčasnej Líbyi. Veď tá je dnes zdrojom invázie migrantov do Európy, potom čo ju rozbombardovali naši západní vzorrovia. A konečne som ju našiel – jedinú v slovenčine.

Sú to spomienky vojenského lekára MUDr. Pavla Vencela na jeho pôsobenie v Líbyi. Tie si vydal sám na kriedovom papieri vo veľkom formáte v rozsahu neuveriteľných 480 strán. Čo je na tom neuveriteľné pochopíme čoskoro.

Od Vencela sa na 480 stranách dočkáme okrem jeho pamätí (zväčša nahrádzaných propagandou Líbyjskej džamahírie) aj jeho vlastných básní, obrazov a poviedok. Básne sú zúfalo amatérske a bez hanby oslavujú diktátora Kaddáfího (autorov krajan Biľak aspoň nepopravoval), obrazy sú čisté gýče a súdny čitateľ nepochopí, prečo autor rozprávanie s rovnakou dikciou v prvej polovici knihy nazýva spomienkami a v druhej poviedkami. Takmer na každej strane je hneď niekoľko fotografií veľkosti poštovej známky – zväčša sú nekvalitné, preberané z propagandistických brožúrok a aj dopletené. Kvôli tejto knihe by mala vzniknúť nová vedná disciplína – literárna patológia. Na tejto jedinej by si niekto z nej mohol urobiť aj docentúru

Ako je obvyklé u kníh vydaných vlastným nákladom, je tu záľaha preklepov a chýb. Niektoré však nemôžu byť produktom bežného omylu, ale výsledkom práve toho povestného sebavedomia nevzdelaných. Veď si to vychutnajte: americký prezident tu nie je Bush ale Busch, Sartre sa volá Sartr (?), muezín je „meuzín“, ale vrcholnou perlou je táto východniarska transkripcia slávnej Hamletovej vety „To be or not to be“ na „Tubí or not tubí“. Skrátka, na čo pán Vencel siahne mimo lekárskej ordinácie, tam sa môžeme dočkať najrozličnejších zhovadilostí a nezmyslov. A to všetko nadstavené kašou zvanou „dyzentéria slov“, už dávnejšie definovanou pre literatúru Valérom Mikulom. Tu by sa profesor Mikula potešil, ako poctivo tento pojem autor napĺňa tým, že nedokáže držať jednu myšlienku, v texte neustále odbieha a tie odbočky majú aj desiatky strán.

Najzarážajúcejšie na tom je to, že ani po tých sťažka prelúskaných 480 stranách sa o samotnom Kaddáfím nič podstatné nedozvieme. Zato sú tu desiatky strán zrejme opísaných z nejakých oficiálnych vládnych brožúrok doplnené o nekritické nadšenie nášho lekára. A to autor už dve iné knihy o Kaddáfím napísal – v jednej ho nazýva „mojím najlepším pacientom“. Okrem toho sa autor nebál pustiť do dvoch opusov o pyramídach (jeden je o Račovskej?), o Štefánikovi (?!) a akomsi „zabudnutom géniovi Júliusovi Carmenovi“. K tomu pridajme neidentifikovateľné tituly ako „Ústrky a vavrín“ alebo „Kepky zo Zemplína“, či „Ot Vihorlatu do Popradu“ (tú predložku naozaj autor píše ako „ot“).

Mimoriadne sa tu vyzdvihuje Kaddáfího sociálny program (bezplatné byty, školstvo, zdravotníctvo atď.), ale len veľmi pozorný čitateľ si všimne, že tento systém bol ku koncu pred kolapsom a obyvateľstvu sa nedostávali ani základné potraviny. Koniec-koncov Venezuela je dôkazom, že tento „naftový sociálny raj“ vedie do pekiel.

Autor zbožňuje osobu Kaddáfího, ale akosi sa predsa len dozvieme, že hoci on zakazoval pitie alkoholu, vedel si ho užiť; hoci hlásal chudobu, topil sa v blahobyte a hoci hlásal revolučnú striedmosť, mal aj podozrivé sexuálne služby len pre seba.

Je až nepochopiteľné, že autor je nadšený systémom Kaddáfího osobnej moci, hoci priznáva že tento dal zavraždiť všetkých svojich revolučných druhov vrátane populárneho predsedu vlády (presne ako diktátor Enver Hodža). Čitateľovi ostáva rozum stáť nad autorovou suchou poznámkou, že ku koncu svojej vlády riešil diktátor údajnú infiltráciu tuniských „špiónov“ do jednej zo štvrtí Tripolisu tým, že celú štvrť zrovnal so zemou delostreleckým ostreľovaním!

Ani primitív Biľak si netrúfol ísť cestou masového vraha Pol Pota, ale pre Kaddáfího to bol vzor vlády bez štruktúry ministerstiev s perspektívou spoločnosti bez peňazí!

Tento insitný text nám však dáva aspoň informácie o čudnom konci tohto líbyjského diktátora (bez toho, aby sme sa dozvedeli, ako jeho pád prebiehal) vzhľadom k tomu s koľkými štátnikmi tesne pred tým rokoval a koľkí mu vyjadrovali podporu – medzi inými aj Nelson Mandela, s jeho synom sa stretla aj Hillary Clintonová! Francúzsky prezident Sarkózy si vraj nechal od Kaddáfího zaplatiť časť svojej predvolebnej kampane, ale aj tak proti svojmu dobrodincovi poslal letectvo, ktoré napomohlo ku Kaddáfího pádu.

Škoda, že si autor nedal viac práce ukázať tieto čudné premety svetovej politiky na tomto príklade, aby sme pochopili čím sa po toľkom udobrovaní dostal Kaddáfí na odpis. Ak len trochu rozumieme kusým poznámkam v záľahe balastných slov tejto knihy, prehral to najskôr u svojich doma a až potom prišla zahraničná intervencia. Dnes je vďaka nej pôvodne kvitnúca krajina v ruinách a cez ňu sa do Európy valí invázia hladových krkov.

A ja som pochopil. Po slovensky písané knihy o dramatických udalostiach v Líbyi, ale aj Iraku, Afganistane, či Sýrii na našom knižnom trhu takmer úplne chýbajú. Veď celá južná Amerika sa mohla dozvedieť, ako to bolo s prepadnutím Iraku pod falošnou zámienkou „zbraní hromadného ničenia“ priamo od nositeľa Nobelovej ceny Maria Vargasa Llosu. V Čechách pohotovo vyšla kniha „Islámský stát“ v českom preklade od autorov Michaela Weissa a Hassana Hassana, ktorá dokladuje ako americká agresia v Iraku a ich stupídna okupačná politika stvorila najnebezpečnejšiu organizáciu islamského extrémizmu na svete. U nás podobné knihy nenájdete a tak sa istej pozornosti dostane potom aj nevydarenej napodobenine takýchto kníh. Môžeme si teda len želať, aby už aj v tomto žánri konečne dorástli slovenskí profesionálni autori.