Gustáv Murín

Už dávnejšie ma zaujala postava Pavla Ruska. Považujem ho za symbol 90. rokov, kedy sa dali robiť raketové kariéry. Ale čím strmšia bola cesta nahor, tým strmší bol aj pád.

Akurát, že Rusko padá už celé roky. A vždy ešte inak.

Viete, že (áno, znie to neuveriteľne) mu môžeme vďačiť za pád komunistickej moci na Slovensku?

Aspoň tak mi to pripadá pri práci na jeho životnom príbehu.

Ak sa mýlim, privítam iné pohľady, či spomienky na tie revolučné časy.

November 1989 mal zásadným spôsobom zmeniť život zväzáckeho funkcionára. Úspešná dezinformačná akcia Štátnej tajnej bezpečnosti o „smrti“ študenta Šmída sa vymkla organizátorom  rúk. Namiesto zbavenia sa skostnatených a prestarnutých najvyšších funkcionárov komunistickej strany, ich nádejných zväzáckych nástupcov prevalcovali disidenti. Demonštrácie sa stupňovali až po manifestačný generálny štrajk. Komunistická moc sa rozpadala pred očami a silové zložky nezasahovali. Márne boli na okresných výboroch KSS uskladnené zbrane pre Ľudové milície a oddaných straníkov, nikto po nich nesiahol. Komunistickí funkcionári prestali byť „revolučne bdelí“.

Bizarnosti revolučnej doby dobre dokumentuje fakt, že organizátori demonštrácií v Bratislave sa po ich skočení pokojne zobrali do najbližšej reštaurácie na večeru a nikto ich neobťažoval. Najvyšší šéf tajnej bezpečnosti generál Lorenc to neskôr vo svojej knihe Dešifrovaný svet vysvetlil: „…udalosti, ktoré hrozili prerásť do živelného vývoja, mohli byť predsa len niekým usmerňované a ďalej na rokovanie bol potrebný partner… Preto nebolo rozohnané, či pozatýkané pražské Občanské forum. Ani Verejnosť proti násiliu.“

A tak sa vedenie VPN, sídliace spočiatku v budove VŠMU na Ventúrskej ulici, rozhodlo obsadiť protiľahlú budovu patriacu vládnucej komunistickej strane v centre hlavného mesta, vyhnalo odtiaľ jej zamestnancov a nikto ani neprotestoval. Len náhodne dvaja opilci skúšali takmer vlastnoručne povyhadzovať zasa disidentov, ale to bola iba epizódka. Moc ležala na ulici.

Pavol Rusko sa rýchlo zorientoval. V tej dobe sa hanlivo hovorilo o „prevracačoch kabátov“, ale on ten politický striptíz zvládol hladko. Iniciátormi revolučných zmien v Slovenskej televízii boli Ľuboš Jarjabka, František Palonder a Monika Kozelová. Boli už pri vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré sa ustanovilo podvečer 19. 11. 1989 na verejnom mítingu v bratislavskej Umelke ako reakcia na udalosti zo 17. 11. 1989 na Národní třídě v Prahe. Kým zakladajúci signatári sa išli odtiaľ fakticky skryť do ateliéru istého známeho výtvarníka, prítomní televízni pracovníci sa presunuli do Filmového klubu (dnes kino Lumiére), aby sa dohodli, ako preniesť protesty do prostredia STV.  Dohodli sa, že na ďalší deň obídu pracoviská STV a pokúsia sa ich osadenstvo prehovoriť na štrajk. Ale než skončili prišla Monika Kozelová s informáciou, že vo veľkej zasadačke je práve schôdza výboru SZM STV. Ohlasovať sa nebolo komu a ako, tak tam tí traja vstúpili. Samozrejme, že takáto invázia vzbudila pobúrenie, ale trio za predsedníckym stolom v zložení – Pavol Rusko, Václav Mika a Ľuboš Sirota – zachovalo pozoruhodný pokoj. Dovolili dokonca votrelcom, aby informovali schôdzu o udalostiach 17. novembra, na čo sa s zdvihla asi polovina zväzáckych funkcionárov a opustili zasadačku. Zvyšní s údivom zistili, že sa stávajú svedkami zrodu televíznej organizácie VPN, ktorej predsedom sa bez zaváhania stal práve Pavol Rusko. Čoskoro viedol pätnásťčlenný organizačný výbor VPN, ktorého prvou úlohou bolo získať z centrály VPN letáky a tie už na druhý deň ráno aktivisti VPN ponúkali stovkám televíznych pracovníkov ponáhľajúcich sa do práce. Je známy aj záznam vystúpenia Ruska s prehlásením požiadaviek pracovníkov STV , kde mu po boku stoja Palonder a Mika. Rusko stál na lešení vtedajšieho sídla televízneho spravodajstva, ktoré malo strategickú polohu priamo na námestí SNP (dnes tam sídli Ministerstvo kultúry SR), takže mal fakticky, hneď oproti tej disidentskej, vlastnú tribúnu. Vtedy mal aj vysloviť pamätné slová „Dajte mi tribúnu a ja to zvládnem.“

Prvým viditeľným úspechom tejto revolučnej aktivity bolo zavedenie novej  relácie Štúdio Dialóg. Vďaka nemu sa verejnosti po prvý krát už 24. 11. 1989 aj touto cestou predstavili v priamom prenose (teda bez dovtedy obvyklej cenzúry!) vedúci predstavitelia VPN (Budaj, Kňažko a ďalší), ale po prvý krát sa tu napríklad doslova objavil vtedajší člen ÚV KSS a budúci predseda novej Strany demokratickej ľavice, Peter Weiss. A znemožnili sa tu šéfovia veľkých podnikov, ako generálni riaditelia neduživej automobilky Škoda v Bratislave či Slovnaft-u. Štúdiu Dialóg boli vyhradené piatky, ale čoskoro sa stalo fakticky každodenným fórom pre diskusie o vtedajších dramatických spoločenských zmenách. Tu po prvý krát tiež odznela (o čom v Prahe nevedeli a s čím ani predstavitelia Občanského fóra, vzhľadom k zákulisným dohodám s reformnými komunistami, nepočítali) z úst Milana Kňažka požiadavka na zrušenie monopolu moci komunistickej strany podľa paragrafu 4 Ústavy. To bol aj začiatok cesty k novej demokratickej spoločnosti.

Ďalším krokom boli priame prenosy z demonštrácií na námestí SNP v Bratislave. To už mali mládežníci pod vedením Ruska Slovenskú televíziu fakticky v rukách. Zaistili si to založením tzv. Programovej rady, kde boli rovnocenne zastúpení traja predstavitelia pôvodného vedenia STV a traja predstavitelia televíznej VPN – Pavol Rusko, František Palonder a Helena Kotová. Monika Kozelová zabezpečovala každodenný kontakt medzi VPN v televízii a Koordinačným centrom VPN. Rusko sa ukázal ako mimoriadne akčný a rečný organizátor, ktorý zvládol aj vzburu redaktorov spravodajstva, členov KSS, ktorí zvolali míting do jedálne STV. Programová rada ich totiž popresúvala z redakcie spravodajstva na iné pracoviská.

Organizačný výbor VPN skončil svoju činnosť potom, čo významne zakročil pri voľbe nového ústredného riaditeľa STV, kedy odmietli kandidáta Koordinačného centra VPN, divadelného režiséra Strniska, a s pomocou čerstvého a aj krátkodobého ministra kultúry Ladislava Chudíka presadili na tento post dovtedy zakázaného novinára Romana Kaliského. Je pozoruhodné, že cesta k tomuto kandidátovi viedla cez Alexandra Dubčeka. Tak vlastne účinkovanie Ruska v Slovenskej televízii opísalo čudesný kruh. Do tejto váženej inštitúcie sa dostal vďaka zhovievavosti šéfredaktora HRTM, čiže Hlavnej redakcie telovýchovy a motorizmu, teda aj športovej redakcie, Donovala, a ústredného riaditeľa Hlinického, ktorí ho s ohľadom na Ruskovho otca v STV trpeli. A tí dvaja boli prví, ktorých Pavol Rusko po roku 1989 z STV vyhnal…

Pri rozpúšťaní Organizačného výboru VPN mal Rusko opäť vypustiť perlu ducha, keď prítomným vysvetlil, že sa budú musieť rozhodnúť – ísť po funkciách, alebo ako tvorcovia do televíznej výroby. Viacerí sa rozhodli pre druhú alternatívu, ale funkcionári Rusko, Mika a Sirota išli po tej prvej. A to až tak, že kandidátku na šéfovanie sekretariátu nového ústredného riaditeľa Moniku Kozelovú, ktorá sa o revolučné zmeny najviac zaslúžila, neskúsenému Kaliskému vyhovorili klamstvom, že vraj televízny Výbor VPN s jej novou funkciou nesúhlasí. Pritom Výbor o takomto proteste ani nevedel. Bola to osobná iniciatíva tria Rusko, Mika a Sirota s už logickým záverom, že do funkcie má byť namiesto Moniky Kozelovej prijatý Sirota. Ona sama čoskoro z televízie radšej odišla. Aj tu revolúcia požierala svoje deti.

Gabriela Rothmayerová to komentovala v už zmienenom článku slovami: „…zo zväzáka sa stal revolucionár. Zostavil zoznam tvárí, ktoré okamžite museli z obrazovky. Pošpinili sa režimom. Ten, kto sám stál v rade ´bývalých´, sa najlepšie očistí, ak svojich opľuje a začne bojovať v čele novej väčšiny…“