Gustáv Murín

Priatelia, oddýchnime si od politiky. Včera bol v Bratislave koncert „Božského Káju“, podľa jeho slov už piaty v tomto roku. Pre mňa to bola divácka premiéra spojená s obavami, čo vlastne uvidíme. S mojou dobrou ženou Janinou sme totiž pred rokmi šli na zo zdravotných dôvodov odložený koncert Waldemara Matušku. A bolo to trápenie. Na spevákovi bolo vidieť, že sa mu na pódium už veľmi nechce a trochu ožil až keď sa „došoural“ k mikrofónu. To len jeho žena skákala ako bleška po pódiu a kapela KTO sa snažila doťahovať výšky, keď sa k nim Matuška nadýchol, ale už len symbolicky. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, keď som sa včera behom dňa náhodou stretol s niekoľkými mladými ľuďmi, hlavne vysokoškoláčkami, tak na moju otázku, či vedia o koncerte, ktorý môže byť spevákovým posledným, ani nevedeli o kom to hovorím. Aktuálna je tým pádom aj otázka, ktorú si asi položili viacerí z nás – má to spevák Gottovho formátu zapotreby, aby takto riskoval zlyhanie? A kedy by vlastne teda mal skončiť? Nebol by koniec koncertovania, ak opomenieme rodinu, aj koncom zmyslu jeho života? Takže som bol naozaj zvedavý, ako to vypáli.

Predskokani za hviezdy

   NTC bolo nabité do posledného miestečka. Večer uvádzal skúsene a so šarmom Štefan Skrúcaný. A tak aj uviedol ako prvú Moniku Absolonovú ako jeden a pol speváčky, keďže je tehotná. Na speve to však nebolo poznať, možno len trochu zadýchanými komentármi medzi pesničkami. Ale bola milá a spievala muzikálové štandardy, ktoré nemôžu zlyhať.

Nasledovala klasická vlasatá „mánička“, Petr Kolář, s vlastnými skladbami, ktoré nemohli očariť, lebo opäť v duchu normy v nich bolo viac hluku, než melódie.

Ilona Čáková má pôvabný hlas a dokázala to roztočiť. Len mi nie je jasné, prečo nezaspievala svoj jediný skutočný veľkohit „Proč mně nikto nemá rád“.

Predjazdu ukončila speváčka Dasha. Opäť zazneli štandardy a pre mňa aj nepochopiteľne pesnička od Jacksona, ktorá v sérií pesničiek v češtine vyznela ako päsť na oko.

Všetci predskokani mali skvelé hlasy, ale možno by vzhľadom k hlavnej hviezde večera bolo vítanejšie, keby do svojho bloku piesní zaradili aspoň jednu „gottovku“.

Inak koncert nezvládol režisér veľkoplošných obrazoviek, na ktorých sa z nepochopiteľných dôvodov objavoval hlavne deduško-bubeník, hoci dve sprievodné speváčky stáli za pohľad spevom aj pohybom. Ak si ich však dotyčný predsa len všimol, tak sa mu takmer nikdy nepodarilo nasnímať ich obe, hoci stáli plece pri pleci. A na bočnú veľkoplošnú obrazovku, ktorá by poslúžila divákom na bočnej tribúne celkom zabudol.

Napriek tomu všetkému som s prekvapením zistil, že predskokanská pasáž nás celkom zľahka preniesla cez až dve prvé hodiny koncertu.

Gott na pódiu

   A potom prišiel. Svižne, s úsmevom, zľahka. Okamžite nastalo prepojenie s publikom hlavne vďaka jeho úžasnému zmyslu pre humor. Samozrejme, v pesničkách už tá povestná kantiléna nešla do výšok, ale vyvážili to hĺbky a jeho charakteristické zafarbenie hlasu. A hlavne, dych mu ešte slúži aj v dlhých koncovkách.

No a vtedy aj nastal fenomén, o ktorom mi svojho času hovoril Kamil Peteraj. Dámy sa začali vrtieť na stoličkách (mimochodom, nie najpohodlnejších) a za chvíľu sa už vlnili v rytme hudby. Keďže sme sedeli na tribúne vzadu, bol to pozoruhodný pohľad.

Nechýbali ani kvety podávané majstrovi medzi pesničkami. Isteže, zohnúť sa k nim už mu robilo trochu problém, ale aj to zvládol s úsmevom.

Za „chvíľu“ bol koniec a prídavky. Ľudia vstávali, tlieskali freneticky a ja som si v duchu povedal: „Majstre, klobúk dolu, bravo!“

P.S. Až teraz som sa dozvedel, že hala nebola vypredaná, ale na poslednú chvíľu zaplnená rozdaním cca 300 lístkov zadarmo. Na druhej strane ani lístky zadarmo nikoho nedonútia aby naozaj prišiel. A naozaj prišli…