Gustáv Murín

Bol som s Karolom Ježíkom, našim rodinným priateľom, keď opúšťal svoju kanceláriu šéfredaktora Smeny, z ktorej ho vyštval mečiarovský režim. Neraz som sa s ním potom sedával v jeho novej prízemnej kancelárii šéfredaktora SME. Preto viem s istotou, že posun tohto kedysi mienkotvorného média hlavného žurnalistického prúdu do dnešnej polohy extrémistického propagandistického plátku by neschvaľoval. Bohužiaľ, začalo to jeho nástupcom, ktorého otec bol pôvodne komunistický normalizátor už v 50-tych rokoch, aby sa následne stal sám obeťou komunistickej normalizácie. To poznačilo aj jeho syna, ako som to dokumentoval už opakovane, a to tak, že sám perzekvovaný komunistami iste nechtiac inhaloval ich metódy. K tomu ho ochotne povzbudzovali takí obracači kabátov, ako bol bývalý šéf Komunistickej strany vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a dvojnásobný podpisovač Anti-charty, Ján Štrasser, a jeho alter-ego Peter Zajac. Obaja Šimečku mladšieho mali ako štít na hladký prienik do nových časov.

S Karolom Ježíkom na našom rodinnom turnaji

Koncept klamania čitateľov ako povinnosti pravého pravičiara dotiahol do extrému istý Kostolník a spol.. Aj to som už opakovane dokumentoval (napr. prípad Litfond). Našťastie sa ukázalo, že naši občania majú vlastný rozum, a tak tento podvod na čitateľoch viedol ku krachu SME v printovej podobe. Iróniou osudu denník zachránili oligarchovia. Kto vie prečo. Veď z čias brutálnych mafiánov vieme, že aj tí najväčší primitívi vedeli, že sa zo svojich hriechov oplatí vykúpiť. Ale bola tu šanca očistiť SME od primitívneho propagandizmu, keďže celá SME-čka prešla do podozrivého projektu N-ádor. Žiaľ, nastupujúca šéfredaktora Beata Baloghová túto šancu nevyužila. Naopak, ešte vehementnejšie sa pustila do prefarbovania pôvodne solídneho denníka na žlto. No o žlťáckej tlači ako americkom vynáleze musí niečo vedieť, veď absolvovala v roku 1995 novinárske školenie v USA. Viem to isto, veď som ju tam v tej dobe navštívil (ja som bol súčasne štipendistom na najväčšom spisovateľskom programe na svete IWP v Iowa City) a ako dôkaz prikladám kresbu, ktorú mi vtedy venovala. Mám ju dodnes vyvesenú v pracovni. Čo sa to od tej doby s ňou stalo?

Venované B. Baloghovou

Americký dvojaký meter?

   Je to pozoruhodná schizofrénia, ktorou som sa nechtiac musel včera zaoberať. Večná slečna Baloghová totiž vyslala svoje novinárske rýchlokvašky v podobe komsomolcov novej Studenej vojny na slávnosť udeľovania Ceny Daniela Rapanta v Zichyho paláci. Nie, aby si uctili oslávenca, prišli kydať hnoj. Je to zaujímavá schizofrénia.

SME si pod vedením večnej slečny Baloghovej pozoruhodným spôsobom nevšíma čudné zbohatlíctvo pána Kisku, ani jeho minulosť zväzáka, ani podvodné získanie pozemku v Poprade, ani jeho úžerníctvo… Večná slečna Baloghová asi kvôli tomu chová v redakcii tie tri povestné opičky – jedna nepočuje, druhá nevidí, tretia nehovorí…

SME si pod vedením večnej slečny Baloghovej pozoruhodným spôsobom nevšíma svetovú anomáliu – multitrtka s maniermi majiteľa háremu a nájomcu materníc. Podozrivého z mafiánskych praktík a pašovania drog. A vypisovania SMS-iek „ako si zašukajú“ s neplnoletou chovankou zariadenia, ktoré naopak škandalizovali pre tú istú chovanku. Zaujímavé, tri opičky fungujú…

SME si pod vedením večnej slečny Baloghovej pozoruhodným spôsobom nevšíma škandalózne kamarátstvo pána Sulíka s Kočnerom, to ako nás ten istý Sulík zhovadil vo svojich krátkych gatiach, ako predseda parlamentu (horšie než kelňák Lipták), ako vyfabrikoval zhovadilosť, kedy si prenajatá garáž mala platiť zdravotné poistenie a ako vytrvalo odporuje slniečkárkej láske k migrantom. Ak dobre rátam, to už je deväť opíc v jednej redakcii.

SME si pod vedením večnej slečny Baloghovej pozoruhodným spôsobom nevšíma pomätené správanie pána Matoviča, ktoré ani netreba zvlášť rozpisovať.

A to sme spomenuli len hlavné figúrky tej trápnosti, ktorá sa u nás volá „opozícia“, ale ktorá zjavne nepodlieha rovnakému metru ako iní. Tí „iní“ si to naopak majú „vyžrať“ aj za týchto výtečníkov.

Pozorne vyberané terče

   Včera dostával profesor Jozef Rydlo za svoju záslužnú historiografickú prácu úspešne vykonanú na prestížnych európskych univerzitách a ocenenú aj Pápežom, prezidentom Talianskej republiky a ďalšími oceneniami, Cenu Daniela Rapanta. Dostal som pozvánku, ale tých dostávam toľko, že by som asi nešiel, keby som náhodou nekončil audienciu na blízkom Veľvyslanectve a zopár mladých ľudí s akýmisi transparentmi mi udalosť pripomenuli. Tak som sa šiel pozrieť proti čomu takto „protestujú“. Veď už v decembri 1989 som bol účastný diskusie v priamom televíznom prenose, kde istý študent menom Nič napadol národného umelca Mináča. A ten sa „revolučného študenta“ (v skutočnosti herca v scenári, ktorý bol za chrbtom nás účinkujúcich napísaný) opýtal, čo o Mináčovom živote a tvorbe vie. Odpoveď bola symptomatická – nič! A presne rovnako to bolo s tou hŕstkou „odvážnych“ – o ocenenej (zdôrazňujem, že najmä vo svete) práci profesora Rydlu nevedeli nič. Ale dostali inštrukcie. Tak som šiel na slávnosť v preplnenej sále, kde niektorí gratulanti museli aj stáť, lebo nebolo dosť stoličiek. A vďaka tomu som sa dozvedel, že dokonca aj sólista opery SND Ivan Ožvát si svoje „užil“, lebo akási „milovníčka opery“ napísala šéfdirigentovi opery, aby si „urobil poriadky“ so spevákom, ktorý ide spievať „takému…“

Ivan Ožvát spieva slovenskú klasiku

Tomu sa hovorí „ostrakizácia“. A hojne ju využívali komunisti. Na koho ukázali prstom, vinný či nevinný, hneď bol aj odsúdený. A presne toto je logika komsomolcov novej umelo vyvolanej Studenej vojny. Chcel som sa vytratiť pred koncom slávnosti, keď ma odchytila tu číhajúca mladá redaktorka SME. Ochotne som odpovedal na jej otázky s logickou podmienkou na záver – konečnú podobu mojich odpovedí mi samozrejme pošle na autorizovanie. Vyvalila na mňa oči (áno tu cítim následky amerického školenia šéfredaktorky Baloghovej, lebo presne v tomto sme sa už pred viac ako desiatimi rokmi nezhodli) a vyhlásila „ale veď viete, že to takto nefunguje“?!! Takže ani Tlačový zákon, ani Smernice EÚ o etike novinárov pre redakciu SME „nefungujú“???

Mám svoje skúsenosti ako to „funguje“, keď akýsi zabudnuteľný (ale štedro z podozrivých zahraničných zdrojov cez slovenskú firmu preplácaný) redaktor projektu N-ádor zo mňa vylákal rozhovor. To som bol ešte naivný a dal som si len podmienku, že ho uverejní vcelku a bez manipulácie s textom. Aká to naivita! Samozrejme, že z celého rozhovoru povytrhával zopár viet, ktoré si prispôsobil a to podstatné vynechal. Márne som protestoval u jeho nadriadeného Kostolníka! Ten je totiž dedičom presvedčenia Šimečku ml., jeho predchodcu, že v „v záujme veci“ je možné aj klamať a porušovať všetky etické normy žurnalistiky (koniec-koncov nikdy sa ich Martin Šimečka neučil a ani nedoučil). Mám na to dôkaz.

Za Šimečku v SME pracovala aj jeho žena Šimečková v nerozlučnej dvojici s istou Pukovou. Tie dve robili rozhovor s prezidentom PEN International Jiřím Grušou a do jednej otázky vpašovali vetu: „Predsedom je autor, ktorý má za sebou napríklad tichú ostudu, keď sa raz prišlo na to, že publikoval opísaný článok.“ Už len štylistika tej vety je úbohá, ale úbohejšie bolo, že pánovi Grušovi nedali ten rozhovor autorizovať a tak o tejto „vložke“ nevedel. Z mne neznámeho dôvodu si potrebovali Šimečkovci kopnúť do úspešného vedenia PEN na Slovensku (kde Šimečka, pod patronátom výtečníkov ako Štrasser, zlyhal). No a tým autorom s „ostudou“ som mal byť ja, ale aj to omylom. V skutočnosti som v článku v SME usvedčil vtedajšieho šéfredaktora denníka Slovenská republika, že on vo svojej reportáži z návštevy Mečiara v Číne opísal od svetoznámeho autora Paula Johnsona. Keď som sa ohradil, Šimečková sa hneď spamätala, ale jej muž odmietol uverejniť ospravedlnenie. Raz vybraný terč predsa nemá nárok na slušnosť, aj keď bol napadnutý omylom a so zlým úmyslom. To ospravedlnenie vyšlo až po niekoľkých týždňoch pod hrozbou žaloby (to aj takíto aktivisti „pravovernosti“ ešte musia rešpektovať). A aby to bolo ešte pikantnejšie – po čase sa zistilo, že naopak Šimečkovej kamarátka Puková vykrádala dlhodobo akéhosi nemeckého novinára a podpisovala sa pod jeho články, takže sa jej Šimečka musel zbaviť!!!! Toto je metóda SME, ktorá sa tu žiaľ udomácnila a pestuje ju zrejme aj pani šéfredaktorka Baloghová. Veď jej pionierka, ešte študentka žurnalistiky, uverejnila pred niekoľkými mesiacmi konšpiračnú teóriu, ktorú si vymyslel istý Bán a nehanbil sa ju dokonca vykrikovať na námestí SNP pri nejakej z vtedajších demonštrácií. Chudák, splietol piate cez deviate a tak mu vyšlo, že ja údajne prichádzam do RTVS „normalizovať televízne spravodajstvo“??!, hoci ja som mal len externe autorsky zabezpečiť jednu mikro-reláciu o vede v rozhlase. A namiesto toho, aby sa mi slušne ospravedlnili (veď mýliť sa môže každý), priskočili rýchlo „na pomoc“ novinárski žoldnieri z projektu N-ádor (ten sa totiž šíri metastázami v serióznej tlači cez nastrčených spolupracovníkov a sympatizantov) s absurdnými nálepkami (veď sú na to školení), kedy môj slobodný názor vyhlásili za „konšpiráciu“ (to len vytiahli jeden z nástrojov na umlčiavanie slobody slova podľa inštrukcií cudzích tajných služieb a „think-tankov“, čo si užili už stovky iných slobodomyseľných autorov, hlavne blogov). SME-pionierka sa toho chytila, lebo nemohla zniesť, že som študentov žurnalistiky na UK upozorňoval na nutnosť etického správania a uviedol viaceré príklady, ako v tomto smere redakcia SME od čias Šimečku zlyháva.

Prof. Jozef Rydlo

Tá redaktorka si síce včera na oko rozmyslela uverejniť moje odpovede (za ktorými si, mimochodom, stojím pokiaľ by reprodukované verne), ale kto vie. Keď uvedená SME-pionierka ani netušila ako funguje Informačný zákon a že existuje aj Zákon o ochrane osobných údajov, celkom iste nikto v redakcii SME pod vedením Beaty Baloghovej netuší, že etika novinárov je už roky jasne zadefinovaná Radou EÚ v smernici č. 1003.

Kam to SME-ruje?

   Aby bolo jasné: nemám najmenší dôvod zastávať sa kohokoľvek, vrátane profesora Rydla, pred transparentnými otázkami novinárov, pokiaľ tí samotní novinári dodržiavajú etiku svojej vlastnej práce. Inými slovami, je amorálne napádať etiku iného, keď ju samotná redakcia nedodržiava a to ani v elementárnych povinnostiach, ako je právo na autorizáciu a ďalšie samozrejmosti v zbere informácií. Nemám nič proti tomu, ak mienkotvorné médium polemizuje s názorom, či postojmi profesora Rydla ako historika a svoju kritiku zmysluplne dokumentuje. Ale som zásadne proti útokom „odzadu“ bulvárnymi metódami. Tie do serióznej tlače nepatria. Nemôže tiež jedna redakcia ako SME vyhlasovať, že uznáva slobodu slova a na druhej strane v tichosti vyraďovať stovky blogov v ich blogosfére, lebo sa necenzurovaných názorov občanov tak boja. To sú predsa tie najhoršie praktiky žlťáckej tlače! Ale tí sa vtedy v USA aspoň netvárili ako záchrancovia demokracie!

Už sme si na úvod povedali, ako sa úzkostlivo a jednostranne SME vyhýba kauzám a škandalóznym konaniam predstaviteľov opozície. V prípade pána Kisku ide dokonca o súdom potvrdené nezákonné konanie. Naopak, vyberajú si a na to konto aj fabrikujú (viď pseudo-kauza rigoróznej práce predsedu parlamentu a hlavne predsedu SNS) čokoľvek na špinenie a osočovanie každého, kto sa prejaví ako predstaviteľ suverénneho a svojbytného slovenského národa. Už im vadí aj vlna úspechu nášho folklóru medzi mládežou. Ako by to mohlo neklať oči „americkému vlastencovi“ Štefanovi Dubákovi Hríbovi? Ale, že sa k takémuto štvaniu pridá aj Beata Baloghová, to som v tom roku 1995, keď sme sa stretli na americkej pôde obaja ako štipendisti americkej vlády, naozaj netušil. A ťažko sa mi verí aj dnes, že vlečie tento denník z mienkotvorného hlavného prúdu do extrémnej polohy ideologického plátku. Uvidíme…

P.S.1. Dodatočne sa dozvedám, že sa vraj Filozofická fakulta UK dištancovala od svojho vedúceho Katedry, ktorý na slávnosti vystúpil. Ale, ale, pán dekan prof. PhDr. Jaroslav Šušol, PhD. má zrejme dvojaký meter. Keď som ho požiadal, aby sa fakulta dištancovala od študentky, ktorá je tak zúfalo nevzdelaná Katedrou žurnalistiky FiF UK, že núti pracovníčky Rektorátu UK porušovať Zákon o ochrane osobných údajov pri neznalosti Informačného zákona, tak mi povedal: „Ale veď viete, že v tomto štáte každý porušuje zákony“??? Zvláštna filozofia, pán dekan, naozaj zvláštna…

P.S.2. Ako som predvídal, slečne-pani Hanzelovej novinárska etika, ku ktorej patrí právo na autorizáciu (napr. v akom kontexte sú vaše odpovede použité), nič nehovorí.