Gustáv Murín

Robím si poriadok v papieroch (a že ich sú kopy) a narazil som na seminárne práce mojich študentov masmediálky na UCM, kde som pred rokmi učil. Zadanie bolo – významní slovenskí novinári po roku 1989. Keďže študentov bolo takmer sedemdesiat, táto interná anketa už má svoju váhu. Niektorí v tom síce mali guláš, keď si za profesionálnych novinárov plietli spisovateľa Mňačka, básnika Janovica, či textára Filana. Podotýkam, že šlo o rok 2011 a výsledok je nasledovný:

1. Štefan Hríb
2. Marián Leško
3. Andrej Bán
4. Eduard Chmelár, Karol Ježík, Martin Šimečka
5. Vladimír Jancura
6. Ghannamová, Nič
7. Miroslav Procházka, Vladimír Hák, Eugen Gindl, Miloš Luknár, Peter Schutz
8. Vladimír Ferko, Ernest Weidler
9. Jozef Darmo, Drahoslav Machala, Eugen Korda
10. Márius Kopcsay, Gabriela Rothmayerová, Gabriel Zelenay

A teraz si to rozmeňme na drobné:

Seba som vynechal, hoci som obsadil celkom lichotivé miesto a novinárskej praxe mám viac, než väčšina menovaných, ale ako publicista. U Jozefa Darma, na ktorého pamätníci asi nespomínajú najlepšie, pretože urobil z STV Darmo-víziu, mohlo jeho umiestnenie ovplyvniť aj to, že pred tým tých študentov učil. No a susedstvo Machalu s Kordom je možné asi naozaj len na papieri.

Pod hladinou viditeľnosti tohto prieskumu sa ocitol súčasný šéfredaktor projektu N-ádor, aj jeho na všetko ochotný komentátor Morvay, ale aj z mediálneho priestoru vytratená Ľuba Lesná. Medzi nimi sa ocitol aj Donner, hoci je to príklad poctivého foto-reportéra.

Veľmi ma prekvapilo, že si študenti spomenuli na Vladimíra Jancuru, ktorý urobil kus práce v Novom slove a Pravde. Rovnako si úctu zaslúži aj Vladimír Ferko. Zaujímavé, že si spomenuli aj na Miroslava Procházku, ktorý končil novinársku kariéru ako šéfredaktor „Filmu a divadlo“, ktoré zaniklo čoskoro po Nežnej revolúcii.

Úprimne ma potešilo, ako vysoko si študenti vážili prácu Vlada Háka, ktorý nebol nikdy veľmi viditeľný, skôr skromný foto-reportér, ktorý nás opustil predčasne.

Pozoruhodné naproti tomu je, že svojho času super-populárny Gabo Zelenay práve tým, že robil v médiu tak éterickom ako je rozhlas, zmizol nastupujúcej generácii z očí/uší, aj mysli.

A celkom nerozumiem tomu, ako mohol niekto zaradiť medzi profi-novinárov istého Niča, ktorý v žurnalistike dokázal príslovečné – nič?

V princípe ale táto anketa ukázala, že v roku 2011 sa ešte v rebríčku profesného uznania mohli vedľa seba ocitnúť predstavitelia dnes nezmieriteľných táborov.

A teraz tá pointa na záver. Zároveň s touto anketou v tej istej seminárnej práci si mali študenti pripomenúť z minulosti osobnosť „zúrivého reportéra“ E. E. Kischa. A viacerí z nich odcitovali jeho profesné heslo: „Reportér nemá tendencie, nemá čo ospravedlňovať a nemá stanoviská“. A teraz úprimne – kto z tých, čo sa v roku 2011 ocitol v prvej desiatke, a stále v médiách pôsobí, toto krédo spĺňa?