Novinári ako posvätné kravy?

3. mája 2019 08:58, Prečítané 10 036x, gumurin, O médiách

Dnes už snáď je každému jasné, že dvojnásobná vražda novinára Kuciaka a jeho snúbenice bola pre objednávateľa zbytočná a dokonca kontraproduktívna. „Kalábrijská stopa“ a súvis s článkom, na ktorom pracoval, a ktorý tak dramaticky predvádzali v jeho periodiku, vyšetrovanie vylúčilo. V tejto súvislosti sa znovu ukazuje častokrát diskutovaná a neriešená dvojitá morálka reprezentovaná hlavne extrémne propagandistickými plátkami ako je na Slovensku „.týždeň“, projekt N-ádor, Trend a žiaľ aj SME. Ich novinári vystupujú ako agresívni moralizátori, ktorí bez rešpektovania prezumpcie neviny a elementárnych práv iných sa radi hrajú na vyšetrovateľov, prokurátorov a hneď aj sudcov v jednom, čo by radi vynášali hneď aj rozsudky. Čiže neinformujú, ale hneď aj odsudzujú, pričom, samozrejme, dochádza k prešľapom a zjavným klamstvám.

Príklady u nás

Opakovane som písal o tom, ako denník SME klamal ohľadom Literárneho fondu, s cieľom túto národnú kultúrnu inštitúciu zničiť, lebo akurát niekoľkým jednotlivcom v redakcii sa bez znalosti veci znepáčila. Tam zamestnaná manželka šéfredaktora Šimečku sa dopustila neetického správania, za čo sa on odmietol ospravedlniť, a stalo sa tak až po hrozbe žalobou. Jej najlepšia kamarátka vykrádala nemecké noviny, a bola za to v tichosti prepustená. Tieto médiá spustili úplne absurdnú hystériu okolo rigoróznej práce predsedu parlamentu Danka, pričom jedna z najviac kričiacich novinárok, istá Tódová podľa poslanca Blahu prišla k svojmu vysokoškolskému titulu za ešte pochybnejších okolností. Presne podľa slovenského porekadla: „Vodu káže, víno pije“. Tieto médiá opakovane zavádzali vyšetrovanie vraždy Kuciaka a jeho snúbenice tzv. talianskou stopou, pretože chceli silou-mocou prepojiť tento zločin s vládou nimi nenávideného premiéra Fica. Je povážlivé, že pod týmto tlakom Polícia pristúpila dokonca k prizvaniu predstaviteľov talianskej Polície a Interpolu, ale ako sa ukázalo, bola to zbytočná nadpráca. Nikdy sa zato ale títo novinári neospravedlnili. Naopak, ešte vytvárali hystériu, že našim vyšetrovateľom sa nedá veriť, takže z takto nahuckanej verejnosti potom vzišli také absurdné nápady, že dvojnásobnú vraždu majú u nás vyšetrovať cudzinci??? Na takú absurditu vo svete ešte nikto neprišiel! Navyše títo novinári opakovane vykrádali informácie z vyšetrovacieho spisu, aby ich zneužili na svoje diskreditačné kampane. To je len pár príkladov zlyhaní takto nastavenej tlače. Veľmi to pripomína boľševickú tlač u nás v 50-tych rokoch. Práve tieto extrémne propagandisticky zamerané redakcie sa zúrivo bránia snahám zaviesť etické normy do ich práce (najmä Rezolúciu Rady Európy č. 1003/1993) a keď došlo k zmene Tlačového zákona s cieľom dať šancu novinármi pošpineným verejným činiteľom, aby sa mohli brániť na stránkach daného média, nazvali to „náhubkový zákon“. Pred rokmi založená Etická komisia novinárov je úplne bezzubá a bezmocná. A tak sa, žiaľ, aj už spomínané periodiká takto vulgarizujú a bulvarizujú, voči čomu sa ozvali opakovane desiatky osobností verejného života u nás, aj v Čechách. Moderátor Jan Kraus dokonca vyzýval k tomu, aby boli takíto falošní moralizátori z radov novinárov verejne preverovaní z ich vlastných morálnych prešľapov. No a práve tohto sa chytil Kočner a založil web-stránku „Na pranieri“, kde chcel tento nápad realizovať. Len čo sa ale začali ukazovať vážne poklesky najzúrivejších novinárov-moralizátorov, je Kočner zatknutý a stránka mizne. Škoda, nie všetci dobrí chlapci robia len dobré skutky a nie všetci zlí chlapci len hrešia.

Príklady vo svete

Neviem dosť dobre kto tu u nás prvý prišiel s tým, že novinári už uvedených médií sú nadľudia, ale stačí to vysloviť nahlas, aby bolo jasné, aká je to nadutá hlúposť. Aj oni sú len ľudia a môžu sa mýliť. História tlače nám ukazuje celý zástup príkladov. Z ich západných vzorov môžeme uviesť napríklad škandál s bankou HSBC, kde jej švajčiarska pobočka pomáhala bohatým klientom vyhýbať sa plateniu daní. Renomovaný britský denník Daily Telegraph vedome zamlčiaval tieto škandalózne zistenia, aby si udržal reklamu platenú touto bankou. Ale aj „ušľachtilý“ úmysel môže viesť k vážnym etickým pochybeniam, ako to bolo v prípade kauzy doktora Shepparda a záhadnej smrti jeho ženy v roku 1954. Americké médiá sa doslova vrhli na Shepparda v štvanici, ktorá ho mala priviesť na elektrické kreslo. Cleveland Press priniesli článok s titulkom „Prečo Sam Sheppard ešte nesedí za mrežami?“ a Polícia ho naozaj v ten deň aj zatkla. Trvalo roky, kým opakované expertízy vylúčili jeho vinu, aj tak zomrel predčasne duševne zlomený. Najvyšší súd USA neskôr označil štvavú kampaň, v ktorej sa „vyznamenal“ najmä šéfredaktor Luis B. Saltzer z už spomínaného Cleveland Press za „najhanebnejšie dni americkej žurnalistiky“. Musíme si aj my „užiť“ niečo podobné v podaní našich N-károv, či týždenníkárov? Ak sa tvária, že oni sú „strážnymi psami demokracie“, tak aj to je pochybné, lebo pochybné sú zdroje ich zárobkov. Skutočnými demokratickými médiami sú tie alternatívne, pretože na tie sa skladajú obyčajní občania z vlastnej vôle. Preto sa ich tak veľmi boja a snažia sa ich obhádzať blatom pod absurdnými nálepkami ako „konšpiračné médiá“, ktoré vraj šíria „toxické informácie“ (termín šírený Mesežnikovom?!). Pre médiá robím takmer štvrťstoročie a publikoval som doma i v zahraničí viac ako 3600 článkov, ale Mesežnikovov termín „toxické informácie“ nedokážem ani vysvetliť, ani ospravedlniť. Buď je informácia pravdivá, alebo klamlivá, ale toxická? Pritom je to práve pán Mesežnikov, ktorý nemá na svoje rodné Rusko jediné dobré slovo a tak nás permanentne intoxikuje xenofóbiou proti tomuto slovanskému národu, od ktorého sa nemôžeme odsťahovať za oceán, ale musíme s ním ako susedom vedieť žiť a teda ho pochopiť.

Mimochodom, organizácia s názvom Asociácia za etiku novinárov prišla nápadne rýchlo o finančnú podporu, keď sa už spomínanú Rezolúciu Rady Európy č. 1003/1993 snažila čo i len propagovať. Uvidíme, či sa nájde iná mimovládna organizácia, ktorá sa postará o to, aby sa aj moralizátori z radov novinárov správali morálne nielen v práci, ale aj v súkromí.

Praktiky týchto novinárskych konšpirátorov nám najlepšie priblíži vyjadrenie bývalého riaditeľa SIS Jána Valka pre Plus 7 dní: „Predstavte si, že by dotyčný Antonino Vadala ďalej v spise, ktorý nikto z nás nemá, tvrdil, že si vás platil a potom by to o vás na základe týchto informácií napísali noviny. Navyše tie by vám ani nedali v prvom momente možnosť reagovať na toto tvrdenie a potom špekulujú, ako upraviť, kde zverejniť a kde nezverejniť časti rozhovoru, ktorý im poskytnete. Nepovažujem tento prístup ani za profesionálny, ani za férový. Položme si otázku: Ako by ste dokazovali nepravdivosť takého tvrdenia?… Áno, môžete sa súdiť, ale vaše meno už ostane pošpinené a pre časť ľudí sa na základe ničím nepodloženého anonymného výroku stanete neakceptovateľným…“ A viete aký je nadpis článku, ktorého najpodstatnejšou časťou je rozsiahly rozhovor s Valkom a hlavnou fotografiou je portrét menovaného Vadalu? No predsa „Starí známi“ (a až podtitul znie „Vadala klame“)…

Smrť novinára Kuciaka odštartovala ako vedľajší efekt aj takéto neetické praktiky niektorých redaktorov na takéto umelé diskreditácie zameranej žlťáckej tlače. A spoločnosť, ochromená tou udalosťou, sa nedokáže účinne brániť.

Ďalším prejavom abnormálnosti spoločenskej atmosféry ovplyvňovanej médiami s dvojakou morálkou, je už tiež spomínané údajné „lustrovanie“ Polície niektorých novinárov. Nie je predsa najmenší dôvod, aby sa títo novinári nesprávali podľa zákonov a aby nebolo Políciou preverované ich prípadné porušenie. Zákony platia pre každého, či nie?