Gustáv Murín

O tom, ako sa Ruskova mediálna kariéra začala tým, že verne slúžil strane, aby ju v Novembri 1989 odkopol, som tu už písal. Medzičasom, sa však objavili nové svedectvá o tomto prevracačovi (politických) kabátov, ktoré aj s ďalšími aktualizáciami nájdete v mojej e-knihe „Rusko vs. Kočner – Vzostupy a pády“.

Najskôr zúrivý komunista

Prvý krok smerom k televíznej kariére urobí Pavol Rusko štúdiom na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1981 – 1987. Už na vysokej škole sa prejavuje ako hyperaktívny funkcionár, ktorý sa rád počúva. Aj keď to ostatných otravuje, nevzdáva to. Tak je poverený vedením jednej vysokoškolskej brigády na senách. Tam dokáže za jediný mesiac vydať aj občasník s názvom „Kopence“, lebo tak sa v Likavke volajú kopy sena na sušenie. Už vtedy sa vyznačoval tým, že jemu zverených spolužiakov volal „živočíchmi“ (neskôr to špecifikuje na „muflóniky“ pre mužov a „medvedíky“ a pre ženy).

Popri štúdiu začal Rusko v roku 1985 pracovať ako športový redaktor v Slovenskej televízii. Nie veľmi úspešne. Bol tam totiž prijatý protekčne (vtedy sa to volalo „tlačenka“). Vtedajší riaditeľ ČST na Slovensku, Jaroslav Hlinický, to vysvetľuje (Fořt, M., Nižňanský, Š.: Televízne črepiny v zamate, vyd. Galerie efef, 2015): „Súviselo to s tým, že sme ročne produkovali 70 až 80 inscenácií. To znamenalo potrebu realizovať 70 stavieb kulís v dobe, keby bolo drevo, rezivo na prídel. Skoro vždy nám chýbalo potrebné množstvo, aj požadovaná kvalita. V Liptovskom Hrádku však bola píla, ktorú viedol istý pán Rusko – otec Paliho Ruska – ktorý nám bol ochotný mimo prídelu predať akékoľvek množstvo reziva“. Televíznu kariéru Ruska teda odštartovalo drevo a on sa aj ako televízny elév drevu dosť podobal. S prezývkou „slintoš“ mal zákaz vystupovať na obraze. Herec Ľubo Gregor, ktorý bol po celé roky Ruskov blízky spolupracovník, to neskôr komentoval slovami: „Chcel byť redaktor v obraze. Tri mesiace s ním skúšali, ale nevyšlo to… Slovenská televízia nepotrebuje šušlavého a slintavého moderátora.“ Vtedajší úspešný moderátor Štefan Nižňánsky to potvrdzuje (Televízne črepiny…): „Dvadsaťštyriročný absolvent Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského, PhDr. Pavol Rusko, bol v redakcii športu asi tri mesiace. Žiaľ, podľa vyjadrení kolegov v športe „nebol na nič súci“, jeho príspevky boli zmätočné, neúplné aj nepresné, bolo potrebné ich vo vysielacej smene prerábať, finalizovať, prestrihať, aby sa mohli dostať do vysielania.“

A tu je svedectvo Ruskových zlyhaní z prvej ruky o príprave federálnych Televíznych novín (Televízne črepiny…): „… vznikla situácia, že sme nedostali včas od nejakého redakčného eléva Pavla Ruska sľúbenú reportáž o športoviskách na najväčšom bratislavskom sídlisku. Juraj (Dobiš) tvrdil, že sa to nedá odvysielať… Za ten krátky čas v spravodajskej budove však predsa len čosi získal. Prezývku „Slintoš“ a niekoľko objektov svojej budúcej pomsty… Onedlho ho preložili kamsi do Mlynskej doliny. Krátko nato sme sa dopočuli, že sa stal predsedom celopodnikového výboru SZM v Československej televízii na Slovensku…“

Po porade šéfredaktora Hlavnej redakcie telovýchovy a motorizmu, Tibora Donovala,  s ústredným riaditeľom Hlinickým teda dostáva novú šancu na poste, o ktorý nikto nestál. Ako vrchný zväzák televízie mal na starosti nevďačné a nepopulárne povinné politické aktivity mladých zamestnancov. Socialistický zväz mládeže pod kontrolou komunistickej strany totiž povinne združoval drvivú väčšinu stredoškolákov, vysokoškolákov a zamestnancov do veku 35 rokov. Ako mnohé nanútené aktivity komunistického typu, aj táto obsahovala veľa formalít. V prvom rade teda nudné schôdze, rôzne nezmyselné záväzky, zdobenie násteniek, ktoré nikoho nezaujímali, a skrášľovacie brigády okolia osamelého televízneho mrakodrapu v Mlynskej doline.

Odstavený na vedľajšiu koľaj, Rusko paradoxne povýšil. Ako hlavný zväzák mal totiž nárok na priame rokovanie s vtedajším riaditeľom Slovenskej televízie Jaroslavom Hlinickým, ktorý bol z titulu svojej funkcie aj členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Rusko bol tak neodbytne aktívny, že čoskoro zatienil ostatných zväzáckych funkcionárov. Podľa slov Ľuba Gregora: „Ako soplák sa chytil tejto šance. Tam začal vytesňovať ostatných zväzákov. Začal tam byť nepríjemný.“ Svoje zväzácke šéfovanie v duchu marxizmu-leninizmu bral vážne (Televízne črepiny…): „Asi o dva mesiace si odskočil k nám do spravodajstva. Povrávalo sa, že sa snažil o Vieru M., no že vraj dostal kopačky… Vtedy ma bezočivo a arogantne oslovil na chodbe s jasnou a hlasno vyslovenou výčitkou aj požiadavkou. „Tá Viera M. vo zväze hovno robí, nefunguje vám ideologické vzdelávanie a máte najhoršie výsledky v zbere papiera! „“

Viete si predstaviť, že by dnešnú redakciu TV Markíza ten istý Rusko obháňal, že popri svojej práci nenazbierali dostatok papiera do zberu? Vtedy bolo možné aj nemožné. Rusko ale so svojim šéfovským prístupom u spravodajcov ani vtedy neuspel. Na príkaz zhora mal byť ich vedúcim zväzákom už po nástupe do zamestnania. Odmietli to vtedy a odmietli jeho ideologické metódy, aj keď už povýšil na hlavného televízneho zväzáka. Nezabudol a vrátil im to v Novembri 1989, len čo sa stihol prekabátiť z komunistu na anti-komunistu.

Traduje sa, že vtedy vznikla cena TOM, ako Televízne ocenenie mladých, na ktoré si Rusko, už ako generálny riaditeľ TV Markíza, vraj po rokoch spomenul a oprášil ho, už nielen pre mladých, pod názvom Televízna osobnosť Markízy.

Nežný revolucionár – neholucionár

   November 1989 mal zásadným spôsobom zmeniť život zväzáckeho funkcionára. Ešte pár týždňov pred novembrovými udalosťami behal ako zbesilý po redakciách a buzeroval mladých za nástenky k VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii). A po 17. 11. sa z neho zo dňa na deň stal šéf „štrajkového výboru“ a hlavný televízny revolucionár! Úspešná dezinformačná akcia Štátnej tajnej bezpečnosti o „smrti“ študenta Martina Šmída sa vymkla organizátorom z rúk. Namiesto toho, aby sa zbavili skostnatených a prestarnutých najvyšších funkcionárov komunistickej strany, ich nádejných zväzáckych nástupcov prevalcovali disidenti. Demonštrácie sa stupňovali až po manifestačný generálny štrajk. Komunistická moc sa rozpadala pred očami a silové zložky nezasahovali. Márne boli na okresných výboroch KSS uskladnené zbrane pre Ľudové milície a oddaných straníkov, nikto po nich nesiahol. Komunistickí funkcionári prestali byť „revolučne bdelí“…

Pavol Rusko sa rýchlo zorientoval. V tej dobe sa hanlivo hovorilo o „prevracačoch kabátov“, ale on ten politický striptíz zvládol hladko. Iniciátormi revolučných zmien v Slovenskej televízii boli Ľuboš Jarjabka, František Palonder a Monika Kozelová. Boli už pri vzniku hnutia Verejnosť proti násiliu, ktoré sa ustanovilo podvečer 19. 11. 1989 na verejnom mítingu v bratislavskej Umelke, ako reakcia na udalosti zo 17. 11. 1989 na Národní třídě v Prahe. Kým zakladajúci signatári sa odtiaľ išli fakticky skryť do ateliéru istého známeho výtvarníka, prítomní televízni pracovníci sa presunuli do Filmového klubu (dnes kino Lumiére), aby sa dohodli, ako preniesť protesty do prostredia STV.  Rozhodli sa, že na ďalší deň obídu pracoviská STV a pokúsia sa ich osadenstvo prehovoriť na štrajk. Ale skôr, než túto „obchôdzku“ skončili, prišla Monika Kozelová s informáciou, že vo veľkej zasadačke je práve schôdza výboru SZM STV. Ohlasovať sa nebolo komu a ako, tak tam tí traja vstúpili. Samozrejme, že takáto invázia vzbudila pobúrenie, ale trio za predsedníckym stolom – Pavol Rusko, Václav Mika a Ľuboš Sirota – zachovalo pozoruhodný pokoj. Dokonca dovolili votrelcom, aby informovali schôdzu o udalostiach 17. novembra, na čo sa zdvihla asi polovina zväzáckych funkcionárov a opustili zasadačku. Zvyšní s údivom zistili, že sa stávajú svedkami zrodu televíznej organizácie VPN, ktorej predsedom sa bez zaváhania stal práve Pavol Rusko! Čoskoro viedol pätnásťčlenný Organizačný výbor VPN, ktorého prvou úlohou bolo získať z centrály VPN letáky, a tie už na druhý deň ráno aktivisti VPN ponúkali stovkám televíznych pracovníkov, ponáhľajúcich sa do práce. Zachoval sa aj záznam vystúpenia Ruska s vyhlásením požiadaviek pracovníkov STV, kde mu po boku stoja Palonder a Mika. Pavol Rusko stál na lešení vtedajšieho sídla televízneho spravodajstva, ktoré malo strategickú polohu priamo na námestí SNP (dnes tam sídli Ministerstvo kultúry SR), takže mal fakticky, hneď oproti tej disidentskej, vlastnú tribúnu. Vtedy mal aj vysloviť pamätné slová: „Dajte mi tribúnu a ja to zvládnem.“

Zrod „tribúna ľudu“

   Prvým viditeľným úspechom tejto revolučnej aktivity bolo zavedenie novej relácie Štúdio Dialóg. Vďaka nemu sa verejnosti po prvýkrát už 24. 11. 1989 predstavili v priamom prenose (teda bez dovtedy obvyklej cenzúry!) vedúci predstavitelia VPN (Budaj, Kňažko a ďalší), ale po prvýkrát sa tu napríklad doslova objavil vtedajší člen ÚV KSS a budúci predseda novej Strany demokratickej ľavice, Peter Weiss. A znemožnili sa tu šéfovia veľkých podnikov, ako napríklad generálny riaditeľ neduživej automobilky Škoda v Bratislave či jeho súdruh zo Slovnaftu. Štúdiu Dialóg boli vyhradené piatky, ale čoskoro sa stalo fakticky každodenným fórom pre diskusie o vtedajších dramatických spoločenských zmenách. Tu po prvýkrát tiež odznela (o čom v Prahe nevedeli a s čím ani predstavitelia Občanského fóra, vzhľadom k zákulisným dohodám s reformnými komunistami, nepočítali) z úst Milana Kňažka požiadavka na zrušenie monopolu moci komunistickej strany, zakotveného v článku č. 4 Ústavy. To bol aj začiatok cesty k novej demokratickej spoločnosti.

Iný pohľad na to isté ponúka kniha Televízne črepiny v zamate: „Spomínaná beseda v úplne prvom „Štúdiu DIALÓG“ sa uskutočnila bez akéhokoľvek pričinenia Pavla Ruska alebo televíznej VPN. Ten povestný televízny „kľúč od zmeny“ v tých historických dňoch držal v rukách ústredný riaditeľ  ČST Bratislava Ing. Jaroslav Hlinický. On s vedením redakcie Televíznych novín rozhodli. Bolo to už v stredu 22. 11. 1989 a reláciou, v ktorej vtedy diskutovali spomínaní zástupcovia VPN: Milan Kňažko, Ján Budaj…, no i spomínaný Peter Weiss a niekoľkí „kapitáni“ priemyslu (napr. Štefan Chudoba), veru poriadne vystrašil súdruhov na ÚV KSS v „Bielom dome“ na Hlbokej ulici. A čelných predstaviteľov VPN potom zaskočil a prekvapil riaditeľ Hlinický aj o dva dni neskôr, 24. 11. 1989, keď Kňažko, Budaj a Eugen Gindl prišli požadovať širšie vysielanie šotov o zhromaždeniach na Námestí SNP vo večerných Aktualitách návrhom, že ak chcú viac, môže byť viac. „Chcete priamy prenos?… Budete mať priamy prenos! „“

Ďalším krokom boli teda priame prenosy z demonštrácií na námestí SNP v Bratislave. To už mali mládežníci pod vedením Ruska Slovenskú televíziu fakticky v rukách založením tzv. Programovej rady, kde boli rovnocenne zastúpení traja predstavitelia pôvodného vedenia STV a traja predstavitelia televíznej VPN – Pavol Rusko, František Palonder a Helena Kotová. Monika Kozelová zabezpečovala každodenný kontakt medzi VPN v televízii a Koordinačným centrom VPN.

(pokračovanie)