Gustáv Murín

Málokto si dnes už spomenie, že potom, čo sa komunistická moc rozpadla takpovediac „vlastnou váhou“, nastalo neisté obdobie, kedy sa takmer milión členov komunistickej strany ocitlo v akomsi bezváhovom stave. Nebolo jasné, čo s nimi (lustrácie sa týkali spolupracovníkov ŠtB), tak sa viacerí pokúsili politicky zachrániť tým, že začali prenasledovať svojich čerstvo bývalých súdruhov. Názorným príkladom je Pavol Rusko.

Komunista likviduje komunistov

   Čím neschopnejší bol Rusko v televíznej praxi, tým útočnejší bol ako čerstvo prezlečený komunista a profesionálny zväzák v roli „neholucionára“ bez nehy. Neštítil sa, podľa spomienok vtedajšieho generálneho riaditeľa STV Hlinického (Televízne črepiny…) vylákať ho neskoro večer do zasadačky na 8. poschodí, kde ho Ruskom vedený štrajkový výbor držal do rána a keď na neho prišla srdcová slabosť, mali riešenie: „Podpíšte, súdruh riaditeľ, potom vás k lekárovi aj odvezieme…“ Chceli spustiť čistky, na ktoré ale bez súhlasu Hlinického nemali žiadne právo.

Kniha TV črepiny…

Hoci Hlavná redakcia televíznych novín (HRTN) vyhovela vedeniu VPN vo všetkých požiadavkách, chystali sa čistky a do útoku v priamom prenose Štúdia Dialóg ako prvý zatrúbil revolučný tribún Budaj, keď (Televízne črepiny…): „…vychrlil nehorázne obvinenia, ako sa KSČ zubami-nechtami drží svojich pozícií, ako je to cítiť na neobjektívnom, nepravdivom vysielaní spravodajských relácií. Ako najsilnejší argument a poplašnú súvislosť uviedol „nebezpečenstvo“ v blížiacich sa slobodných voľbách. Ako príklad demagogicky uviedol vysielanie Televíznych novín z 23. decembra 1989 a spravodajskú redakciu priamo obvinil zo smrti dvoch väzňov v leopoldovskej väznici, ktorí si údajne podrezali žily ešte počas vysielania Televíznych novín, lebo neuniesli, že sme ich pred verejnosťou vystavili do zlého svetla…“

Osadenstvo HRTN sa v duchu revolučných časov rozhodlo zvolať míting svojich pracovníkov za účasti Redakčnej rady, aj Programovej rady s tým, že sa verejne voči takým obvineniam ohradia. Ibaže sa dostavil „neholucionár“ Rusko (Televízne črepiny…): „… vstúpil do hlasovania s poznámkou, že aj v prípade, že si to odhlasujeme, on dokáže za dve hodiny zvolať Organizačný výbor a ten bude naše rozhodnutie vetovať“. To dokonalo demoralizovalo pôvodne rozhorčených pracovníkov, z ktorých niektorí sa rozhodli pridať na stranu víťazov, nech tvrdia čokoľvek, a iní zasa zapiť sklamanie v najbližšej krčme.

Čoskoro bolo 32 pracovníkov televízneho spravodajstva odvolaných nielen z funkcií (do ktorých boli medzičasom revolučne zvolení), ale aj zo zamestnania. Dôvod, že boli komunisti, im vysvetlil ich čerstvo bývalý súdruh Pavol Rusko naozaj polopatisticky (Televízne črepiny…): „…ste skompromitovaní a ľudia si želajú váš odchod. Vláda vás kritizuje, tak dočerta, čo tu ešte robíte?! Zdržujete nás a prekážate!“

Mal prosto šťastie, že sa napriek všemožnému úsiliu nestihol pred Novembrom 1989 na televíznej obrazovke skompromitovať… Mimochodom, keď sa volilo nové vedenie HRTN Rusko „demokraticky“ zakázal, aby volili členovia dovtedajšieho vedenia…

Režim sa mení, Ruskove praktiky ostávajú

   Režisér Štefan Felix na to turbulentné obdobie spomína (Televízne črepiny…): „… Paľo Rusko, mladý redaktor športovej redakcie, mimoriadne neschopný novinár, ale po protekcii prijatý a svoje profesné nímandstvo nahrádzal snaživým angažovaním sa ako predseda celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže v STV a ako kandidát strany chodil prosiť, kedy ho už konečne prijmú do strany, aby mohol „plniť úlohy“…“ Tie už potom na vlastnú päsť Rusko plnil v januári 1990 vyhadzovaním iných. Ale nie vždy úspešne. „Napriek tomu, že som sa ocitol na ´inkvizítorskom zozname´ Pavla Ruska… kolektív režisérov a asistentov ma tajnou voľbou potvrdil vo funkcii šéfrežiséra… Rusko ma zastavil na chodbe… a z výšky svojej dôležitosti mi oznámil: „Vás, súdruh, nevyhodíme z televízie, vašu robotu si ceníme, ale pôjdete do Mlynskej doliny robiť režiséra“…“ Aj táto revolučná rošáda z jedného pracoviska na druhé sa nakoniec ukázala ako omyl a režisér Felix sa vrátil na pôvodnú pozíciu. To už skončila doba Ruskových revolučných nápadov. Jedným z nich bol aj nápad „prevziať moc“ v celej televízii, ale prišli neskoro – už bola menovaná nová vláda, ktorá potvrdila ústredného riaditeľa Hlinického vo funkcii až do voľby jeho nástupcu. A ako Hlinický spomína (Televízne črepiny…) musel „neholucionárov“ upozorniť, že on je zodpovedný za miliardové hodnoty medzi ktoré patrí aj archív. No a práve ten, po jeho odchode z funkcie, naozaj ktosi čiastočne rozkradol…

Viac o tomto období píšem v aktualizovanej verzii knihy „Rusko vs. Kočner“ v elektronickej verzii.

E-kniha RUSKO-KOČNER

Televízny Organizačný výbor VPN skončil svoju činnosť potom, čo významne zakročil pri voľbe nového ústredného riaditeľa STV. Odmietli kandidáta Koordinačného centra VPN, divadelného režiséra Strniska. Bola to veľká trúfalosť, pretože práve Strnisko bol celé týždne pečený-varený na vedení VPN, a teda iste čakal za svoje zásluhy aj primeranú odmenu. Lenže televízne VPN, s pomocou čerstvého a aj krátkodobého ministra kultúry Ladislava Chudíka, presadilo na tento post dovtedy zakázaného novinára Romana Kaliského. Je pozoruhodné, že cesta k tomuto kandidátovi viedla cez Alexandra Dubčeka. Tak vlastne účinkovanie Ruska v Slovenskej televízii opísalo čudesný kruh. Do tejto váženej inštitúcie sa dostal vďaka zhovievavosti Donovala a ústredného riaditeľa Hlinického, ktorí ho s ohľadom na Ruskovho otca v STV trpeli. A tí dvaja boli prví, ktorých Pavol Rusko po roku 1989 z STV vyhnal. Ale tým to neskončilo…

Ako sa „odvďačil“

   O charaktere Pavla Ruska niečo napovie úryvok z knihy Štefana Nižňanského Čudo medzi ZOO a cintorínom, kde sa opiera o svedectvo samotného Jaroslava Hlinického: „Pri nástupe do funkcie ústredného riaditeľa v januári 1990 mi Roman Kaliský, ako svojmu predchodcovi, ponúkol miesto poradcu. Jasne som si uvedomoval zložitosť porevolučnej situácie, a vedel som, že čokoľvek by sa v tej konštelácii v televízii nepodarilo, zo všetkého by vinili práve mňa. Poďakoval som sa a z Mlynskej doliny som odišiel. Pár dní potom som už dostal vynikajúcu ponuku zastupovať Kirch-Gruppe. Slušný plat, k tomu auto a telefón. Úspech sa na Slovensku neodpúšťa, závisť nepozná hraníc. U filmového producenta slovenského pôvodu Jána Mojta v Mníchove som ešte len začínal pracovať, a už prišla pohroma. Pavol Rusko, pred Nežnou revolúciou predseda celozávodného výboru SZM v televízii a neúspešný redaktor, poslal v mene revolučného Organizačného výboru VPN v STV na prokuratúru žiadosť o prešetrenie, s podnetom na moje trestné stíhanie. Bola to jeho osobná iniciatíva, ktorú (ako mi neskôr potvrdil jeden z jeho blízkych spolupracovníkov) nepredložil ani na schválenie Organizačnému výboru v televízii.  A tak som bol v roku 1990 – ako bývalý ústredný riaditeľ ČST na Slovensku – obvinený prokurátorom Minárom zo zneužitia právomoci. Vraj za to, že v 39 prípadoch som údajne zapožičal bezplatne popredným straníckym a štátnym kádrom televízne prijímače, videorekordéry a kazety za viac než pol milióna korún. Dva mesiace som bol vo väzbe, potom ma vyšetrovali na slobode. Na súd ako svedkov postupne predvolali Lenárta, Colotku, Biľaka aj Šlapku. Prišiel dokonca i bývalý prezident ČSSR Gustáv Husák. Zaujímavá bola odpoveď bývalého dlhoročného ústredného riaditeľa ČST v Prahe Jana Zelenku na otázku, či praktiky so zapožičiavaním televízorov na služobné účely hodnotenia programu boli bežné aj tam:

„Jo, u nás v Praze jsme takle zapůjčili na dvěstě barevných televizorů… “

Súd pokračoval sedem rokov, až kým moje meno v roku 1997 definitívne očistili“.

Za čo sa Rusko mstil práve svojmu dobrodincovi a ochrancovi Hlinickému? To nevieme. Ale asi platí slovenské príslovie „za dobrotu na žobrotu“.

Bitka o korytá

   Len čo sa bývalý komunista „vysporiadal“ so svojimi bývalými súdruhmi, začala strkanica o nové funkcie.

Kniha Čudo medzi Zoo a cintorinom

Rusko sa ukázal ako mimoriadne akčný a rečný organizátor, ktorý zvládol aj vzburu redaktorov spravodajstva, členov KSS, ktorí zvolali míting do jedálne STV. Programová rada ich totiž popresúvala z redakcie spravodajstva na iné pracoviská. Už spomínaný a Ruskovými čistkami postihnutý vtedajší prominentný televízny hlásateľ Štefan Nižňanský to vidí takto: „Pavol Rusko (člen KSČ, prijatý ešte na vysokej škole) sa na spoločenských a politických zmenách začal výrazne a účelovo priživovať, až keď už bolo všetko jasné – od polovice januára 1990. Vtedy rozbehol svoje čistky v našej spravodajskej redakcii (Zoznam 32 nežiaducich zo 16. januára 1990), ktoré vyvrcholili protestom spravodajcov HRTN pred Úradom vlády SSR dňa 18.januára 1990. Vláda SSR vtedy rozhodnutie Pavla Ruska a tzv. Organizačného výboru v televízii uznesením zrušila, čo spomínaného šéfa Celozávodného výboru SZM Pavla Ruska „rozplakalo“ aj rozzúrilo tak, že vyliezol na lešenie, postavené na budove spravodajskej redakcie na Námestí SNP, a cez mikrofón vylieval „slintoš“ na svojich bývalých kolegov pomyje a snažil sa chrliť oheň a síru, pričom niečo obdobné v tom istom čase koordinovane spolu s ním vo vysielaní Slovenského rozhlasu robila Monika Kozelová s Erikou Vincourekovou“.

Takto to po rokoch komentovala Gabriela Rothmayerová pre mesačník Slovenské pohľady: „…zo zväzáka sa stal revolucionár. Zostavil zoznam tvárí, ktoré okamžite museli z obrazovky. Pošpinili sa režimom. Ten, kto sám stál v rade „bývalých“, sa najlepšie očistí, ak svojich opľuje a začne bojovať v čele novej väčšiny…“

Pri rozpúšťaní Organizačného výboru VPN Rusko prítomným vysvetlil, že sa budú musieť rozhodnúť – ísť po funkciách, alebo ako tvorcovia do televíznej výroby. Viacerí sa rozhodli pre druhú alternatívu, ale funkcionári, Rusko, Mika a Sirota, išli po tej prvej. A to až tak, že kandidátku na šéfovanie sekretariátu nového ústredného riaditeľa Moniku Kozelovú, ktorá sa o revolučné zmeny najviac zaslúžila, neskúsenému Kaliskému vyhovorili klamstvom, že vraj televízny výbor VPN s jej novou funkciou nesúhlasí. Pritom výbor o takomto proteste ani nevedel. Bola to osobná iniciatíva tria, Rusko, Mika a Sirota, s logickým záverom, že do funkcie má byť namiesto Moniky Kozelovej prijatý Sirota. Ona sama čoskoro z televízie radšej odišla. Aj tu revolúcia požierala svoje deti.

(pokračovanie)