Založ si blog

Idioti slovenskej Neholúcie – November 1989 inak VI.

Fedor Gál tvrdil v rozhovore pre Plus 7 dní č.45/2009, že „nebolo väčších idiotov, ako boli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum.“ Som rád, že na to konečne prišiel, ale dávať do jednej roviny VPN a OF je idiotizmus na druhú…

Predovšetkým, v Prahe nikomu nenapadlo, cez deň robiť revolúciu a po večeroch spisovať svoj „vklad do dejín“. To je Gálov unikát. Priznal sa k nemu pri jednom z výročí Novembra. Keď sa po podvodnom odstavení Budaja dostal do čela VPN, priviedol toto hnutie v regulárnych voľbách ku krachu. To bol koniec vápenkárov. Ale on s aroganciou jemu vlastnou vyhlásil, že mu nevadí, že VPN prehralo. To je ako keby niekto nabral plný autobus ľudí, čo mu veria (voličov, priaznivcov, sympatizantov) a potom vyhlásil, že mu nevadí, že havaroval. To dokáže len (politický) idiot.

 

Naozaj iní neholucionári

   VPN sa s OF nedá dávať do jednej roviny ani omylom. Slovenská účasť na Nežnej revolúcii má svoje historické špecifiká. Už zázemie disentu bolo celkom odlišné. Kým to české bolo pivne-politické a obmedzovalo sa na prehlásenia, na Slovensku v danej podobe takmer neexistovalo. Disidentskou politikou sa zaoberala hŕstka ľudí na Slovensku dobrá tak akurát do mariáša (Kusý, Čarnogurský, Šimečka a…?). Zato tu bolo silné ochranárske hnutie, ktoré išlo inou stopou. Hlavnou myšlienkou bolo dokázať, že ak komunistický režim škodí Prírode, škodí aj ľuďom. Toto hnutie, vďaka neúnavnej energii a vynaliezavosti Jana Budaja, bolo bližšie k ľuďom a dokázalo na svoju stranu získať aj mladých odborníkov rôznych odborov. Ja som sa s nimi stretol a zblížil pri ich akcii na záchranu historických cintorínov a Ondrejského zvlášť, ako dopisovateľ týždenníku Nové slovo. Na moje prekvapenie až šok, na to reagovala komunistická moc perzekúciou ŠtB voči tzv. ochranárom a mňa pred potupným vyšetrovaním na prokuratúre ako „agenta zelených“ ochránila len intervencia šéfredaktora Nového slova, Leopolda Podstupku (viac o tejto kauze a Podstupkovej výnimočnej osobnosti TU). Budaj a jemu najbližší však vytrvali a výsledkom bola publikácia „Bratislava nahlas“, ktorá svojou víziou a kontaktom s realitou ďaleko predčila od bežných ľudí takmer izolované deklarácie z Prahy. Tam tiež úplne absentoval katolícky disent v takej podobe ako fungoval na Slovensku.

Na druhej strane, zamestnaní touto „komunálnou politikou“ (na zvrhnutie režimu sa zdala byť vhodná dokonca aj kontroverzná otázka školského reaktora v Mlynskej doline), nemal tento slovenský disent ani potuchy o pražských dohodách. Preto študentskú demonštráciu ohľadne zmieneného reaktora plánovanú na 17.11. Ján Budaj nepodporil. V ten deň mal byť v Bratislave pokoj a aj bol.

 

Z kotolne na tribúnu

   Aby sme boli aspoň trochu v obraze, len si stručne zrekapitulujme, že Jano Budaj bol kurič, ktorý komunistickému režimu na Slovensku najviac podkúril. Bol neúnavným bojovníkom proti režimu a zvolil na to pozoruhodne úspešnú taktiku polooficiálnej opozície cez ochranárske hnutie. On bol hlavným iniciátorom i mozgom tohto hnutia, iniciátorom i hlavným editorom už spomínanej slávnej publikácie „Bratislava nahlas“. A tak sa celkom logicky stal tiež aj hlavným revolučným tribúnom novembrových udalostí.
Mal na to všetky predpoklady – bol charizmatický, mal pôsobivý hlas, aj vystupovanie, a nepochybnú autoritu v podhubí disentu. A čiapku „budajku“, ktorá sa stala symbolom tých dramatických dní. Bol celkom logicky najvyšším predstaviteľom VPN-ky a v prvých týždňoch jej vládnutia zbožňovaným revolučným vodcom. Každý ho v sídle nestraníckej strany oslovoval „náš Janko“ a jeho perspektívy sa zdali byť nebotyčné. Zbožňovali ho masy a obklopovali „verní“ priatelia. Potiaľ všetko v poriadku.

Naopak, novembrové udalosti boli Havlovou skupinou združenou v OF pochopiteľne predvídané a preto sa aj predvídavo správali. Žiadne intelektuálne váhanie, ale pevný plán. Veľmi rýchlo využili budovu Aurory (veľmi symbolické!) na umiestnenie hlavného štábu Občianskeho fóra, kde bol Havel bezpečne izolovaný od bežnej revolučnej „prevádzky“, aby mohol robiť veľkú politiku (nie veľmi v zhode so „životom v pravde“, ale veď nech). Takmer vzápätí mal aj ochranku. Na Slovensku sa revolucionári utápali v debatách s kde-kým kto sa objavil a keď sa premiestnili do tzv. Mozartovho domu, v jeden večer to už vyzeralo, že dvaja ožrani ich všetkých vlastnoručne vyhádžu na ulicu aj s ich revolúciou. Žiadna ochranka tu nefungovala, revoluční vodcovia po večernej demonštrácii blúdili uličkami Bratislavy a hľadali miesto, kde by sa navečerali. Alebo si varili guláš. A strácali čas, kým v Prahe sa robila veľká politika.
V tých dňoch som sa občas zastavil v sídle VPN a aj sa snažil upozorniť na túto evidentnú disproporciu, o ktorej som vedel priamo od Langoša, čo robil spojku VPN v Prahe. Moji priatelia však boli očarení svojou mocenskou pákou cez plné námestia a nechceli veľmi počuť, že sú len „šedými tieňmi“ na obrazovkách, ktoré sa dajú kedykoľvek vypnúť. Ich moc nebola nijako inštitucionalizovaná a bola teda len iluzórna. Fungovala teda len do doby, kým sa štátny aparát nepreladil na novú vlnu a v ňom už noví adepti na moc. Historici iste vypátrajú presný dátum, kedy sa Jano Budaj odrazu rozpomenul, že moc, ktorú našiel na ulici, je len veľmi dočasná a hlavne inštitucionálne neukotvená. Premyslel si teda správny krok, ale príliš si veril a šiel do toho na vlastnú päsť. Predsedom Slovenskej národnej rady bol vtedy kovaný komunista Rudolf Schuster. Budaj sa s ním akosi dohodol, že Schuster odstúpi a navrhne namiesto seba Budaja. V SNR už vtedy sedeli aj rýchlokvasení poslanci za VPN, zdal sa to byť ľahký manéver. Lenže zaúradovala hlúpa náhoda. V to ráno bola pred SNR nejaká demonštrácia za slovenčinu a medzi národne cítiacimi demonštrantmi niekto rozšíril, že Budaj je maďarské meno a teda „odľud“. Takto ho aj privítali. No a Schuster, ktorý šiel ráno do SNR so sklonenou hlavou skončiť svoju predsednícku kariéru, hlavu zdvihol a dobre sa započúval. Pochopil, čo Budaj už vedel a tak ľahkovážne riešil. A tak si Schuster dupol a neodstúpil. Budaja nepodporili ani poslanci za VPN, lebo ich naštvalo, že boli postavení pred hotovú vec. Budaj bol v úzkych a vymyslel šialený plán, ako poženie Schustera do televízie, ktorý sa tam zodpovie zo „zrady“. Lenže to mu zatrhli jeho najbližší, ktorých tiež naštvala predstava, že vstupom do takejto funkcie by ich revolučná úloha skončila. Veď to boli politické podenky, medzi ktorými sa do popredia tlačili hlavne Zajac, Šimečka, Gál, Tatár, Bútora a ďalší. A teraz by mali prísť o svoje ťažko vystrkané a vylakťované pozície revolučných verných? Sklamal ich, Janko, nevďačne sa zachoval. Do veľkej politiky už chcel utekať. A tak ho stiahli za nohu späť, medzi seba. Medzi politikov „vo svetroch“. Budaj ešte zvolal podivuhodný míting pod názvom „Povedzme si pravdu“, kde Ivan Hoffman márne pripomínal v príležitostnej pesničke, že „sľúbili sme si lásku“… Ale to už bola Budajova posledná hviezdna chvíľa, aj to pochybná. Pravdu si už sprivatizovali iní…

 

Budaj musí odísť

   Skončili revolučné dni a Budajovi sa nepodarilo preskočiť ten rozhodujúci krôčik od tribúnového rečníka po dobre zabetónovaného politika. Ešte nebol úplne na odstrel, ale už „schusterovci“ zistili, že sa ho nemusia báť. Bol síce zvolený za podpredsedu SNR, ale novinári sa už otázkami na neho neobracali. A jeho najbližším začalo svitať, že by ani nemuseli byť jeho najbližšími. Čo takto, zbaviť sa ho? Už opäť, ako toľkokrát v histórii, sa politickým zboristom zazdalo, že dokážu aj sami hrať prvé husle. A tak niekoľkí z tých, kto za posledné revolučné týždne poklepávali Budaja po pleci a hovorili mu „Janko“, celkom bezbolestne uverili, že to zvládnu aj bez neho. Veď sa o to aj neskôr pokúsili a doviedli VPN-ku do politického bankrotu. Pravzorom politického katastrofióla bol Fedor Gál (ale o tom potom). Keby to skončilo len ich odchodom do zabudnutia, čert to ber. Ale oni priviedli na politickú scénu Frankeštajna, Mečiara, čo tu straší fakticky dodnes…
Ale nepredbiehajme. Zatiaľ tu máme „skupinku“, ktorá bola od začiatku pri tom a skutočne veria, že už vedia všetko, aby si vystačili aj bez Budaja. Len zabudli na drobnosť. Oni boli predtým, boli vtedy a dodnes sú politické nuly. Príkladom je politická pseudo-kariéra Petra Zajaca v obskúrnej straničke OKS, dobrej len na intrigy (veď vďaka zákulisným manévrom sa aj tuším dva krát dostal do parlamentu, hoci ho tam nikto z občanov nikdy nezvolil). Budaj bol naopak rodený vodca, bol charizmatická osobnosť a mal schopnosť rozhodovať. To si zrejme mysleli, že nepotrebujú, a hlavne, že nepotrebujú Budaja. Dobrý podnet sa našiel čoskoro. Opäť je to na historikoch a pamätníkoch vypátrať kedy a kde sa stalo, že Budaj pred niekým z Prahy povedal, že nevylučuje možnosť osamostatnenia Slovenska. Mohol to myslieť teoreticky, ale v Prahe to vzali pragmaticky. A pre Havla je typické, že nepochopil, že táto perspektíva nie je záležitosťou jednotlivca, ale že ide o historický horotvorný proces. Či už s Budajom alebo bez. Koniec-koncov nebol to jediný Havlov politický fatálny omyl. Navyše od mladosti sa o Slovákoch a Slovensku vyjadroval vysoko pohŕdavo a títo producenti „bačích výrobků“ by chceli samostatnosť?!! Bolo teda rozhodnuté. Takého Slováka nepotrebovali.

Tak sa spojili dve sily. Najvyšší v Prahe a najbližší okolo Budaja. Spojkou bol Langoš. A keďže v tej chvíli bola Langošovi bližšia Praha ako Bratislava, veď tam zastupoval VPN, zjavne prijal úlohu Judáša (a nie že by Budaj bol Kristus!), keď sa Havel a jeho politickí kumpáni rozhodli Budaja zbaviť. Vtedy už bol Langoš na Federálnom ministerstve vnútra a promptne sa postaral o vytiahnutie kompromitujúcich dokumentov na Budaja. On, Jano Langoš, jeden z Budajových najbližších (veď ten bol krstným otcom Langošových detí!) bol tým Brutom, čo vytiahol tú pravú dýku. Tým začali jeho neslávne manipulácie so zväzkami ŠtB, z ktorých si urobil živnosť (minimálne ako riaditeľ Ústavu pamäti národa). Budaj sa na to chytil očkávateľným gestom, že sa pred súdom očistí a… Tak sa odstavujú nepohodlní od moci.

 

Čistému všetko čisté?

   Paradoxom je, že práve Langoš mal nejasnú minulosť. Až do poslednej chvíle pred Nežnou revolúciou pracoval na špičkovom akademickom pracovisku s technológiami, ktoré podliehali prísnemu režimu a boli koordinované so Sovietmi v rámci RVHP. A práve na takomto poste zastával vedúcu úlohu nielen ako nestraník, ale aj ako notoricky známy disident? Akú toto má logiku, ak by aj v tomto prípade neplatilo pravidlo „niečo za niečo“? Sú to len dohady, ale neskoršia Langošova činnosť a hlavne manipulácie so zväzkami ŠtB naznačujú, že sa takýmto „dohodám“ nevyhýbal. A on ide morálne vydierať svojho najbližšieho priateľa v disente? Trochu za vlasy pritiahnuté. Ale, stalo sa…

A hlavne, veď je to celé smiešne. Podobné „usvedčujúce“ dokumenty sa našli aj na Havla a Walesu. Budaj sa v mladosti ešte s kamarátom pokúsili o útek za hranice. Chytili ich, hrozilo im väzenie, ale dostali šancu, ak podpíšu spoluprácu. Tak ju podpísali, no a čo?! Že ale nikdy ten podpis Budaj nenaplnil je snáď každému jasné už len z toho, že to bol práve Budaj, ktorý vytrvalo proti komunistickému režimu bojoval, ním bol aj perzekvovaný (viem o tom z vlastnej skúsenosti, aj jeho svedectva) a nakoniec bol hlavným protagonistom porážky komunistov. Jeho obvinenie od vlastných (?!) bolo preto fantazmagoricky nafúknuté, rovnako ako v prípade robotníckeho protikomunistického vodcu Lecha Walesu v Poľsku. Naopak sa zamlčiavalo, že takzvaná Novembrová revolúcia by nebola možná bez súhry vedenia ŠtB a Havla na čele doslova hŕstky disidentov. Budajovi nepomohlo ani to, že vo vrcholových orgánoch VPN ho väčšina podržala a vyslovila mu dôveru. Našepkávači mu ale radili, aby tento súboj vzdal a najskôr sa „očistil“. Hlavným našepkávačom, advocatom-diaboli, bol Gál, ktorý Budaja aj ochotne vo vedení VPN nahradil. Budaj nepochopil, že ak svoj mandát nepotvrdí vo voľbách hlasmi občanov, je len otázkou času, kedy ho jeho vlastní odstavia nielen z vedenia, ale aj z členstva vo VPN. Pre havlovcov bola touto intrigou zachránená jednota Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ako výsledok tzv. pomlčkovej vojny) a Langoš sa za odmenu stal federálnym ministrom vnútra. Nikoho ten Budajom vyvolaný súd už nikdy nezaujímal. Načo je komu dodatočne súdom očistené meno, keď je už dávno vykopnutý z praktickej politiky? Tak sa podarilo odstaviť príliš samostatne mysliaceho Budaja a tí, čo prišli po ňom, už počúvali Prahu na slovo. Došlo to tak ďaleko, že sa VPN stala vlastne len akousi vlajočkou vejúcou na zábradlí zadnej paluby parníka OF-Praha, aby pôsobila už len dekoračne.

Malá pomsta ŠtB, ktorá by ako pomsta nefungovala, keby to niekto nepotreboval a bezškrupulózne použil na malé, nízke, podrazácke ciele. Predstava o tom, že ŠtB by si vypestovala najúhlavnejšieho nepriateľa režimu a tak ho dôkladne zakonšpirovala, že by ho priviedla k zvrhnutiu režimu a sebazničeniu – veď je to absurdná bájka, ktorej by tak mohli uveriť akurát deti, aj to len kojenci. Alebo tí zo zlým svedomím. Napríklad bývalý „kamarát“  Peter Tatár (Plus 7 dní č.40/2009): „Bol dobrý tribún, bol obdivovaný, ale keď mal zniesť zodpovednosť za podpis ŠtB a vyrovnať sa s pádom zo slávy, zlyhal. Snaží sa hodiť špinu na ľudí okolo seba a robí tak dodnes. Tým škodí novembru ´89, ktorý sme spolu organizovali, škodí svojim bývalým kamarátom, ktorí ho mali ešte aj po odhalení jeho slabosti radi, ale najmä škodí sám sebe…“
Keď toto čítam, ako keby som počul nejakého kovaného komunistu z 50-tych rokov hovoriť: „súdruh zlyhal… súdruha sme milovali, ale sebakritiku nepodal…“ Neuveriteľné! Z úst Petra Tatára slová ako „odhalenie slabosti“ a „škodí novembru“ sú len ďalšími floskulami v zbierke schválností, ktorými sa snažia títo politickí prebehlíci vyviniť. To môže prekonať len ďalší Budajov „bývalý kamarát“ a totálny historický lunetik Fedor Gál týmito „usvedčujúcimi“ slovami (Plus 7 dní č.45/2009): „Problém je inde – v lustráciách, ktorými Jano Budaj neprešiel. O tejto téme sa mi však fakt už nechce hovoriť…“

Bývalý slovenský premiér a dlhoročný právnik Ján Čarnogurský zastupoval celý rad falošne obvinených zo spolupráce s ŠtB. Na základe konkrétnych prípadov teda dospel k záveru, že záznamom ŠtB nemožno bezducho a automaticky veriť. Naopak, ich falošné alebo dezinterpretované záznamy boli použité v špinavom politickom boji po roku 1989.

Porovnajme to s prehlásením komunistickým režimom prenasledovaného spisovateľa Josefa Škvoreckého: „StB a SNB byly všemocné, nekontrolované a nekontrolovatelné organizace. Kdo věří jejich záznamům jako Písmu svatému, je podle mě idiot.“

Že by hovoril aj o Gálovi a jeho „verných“?

 

Únosy detí na Ukrajine? Ako funguje „double standard“. . .

03.06.2023

Na Západe je známy aj výraz „double standard“, kedy určité kritériá sú na jedných aplikované, na iných nie. A dobre vedia, čo to znamená. Vo Vietname Američania najskôr barbarským bombardovaním civilných cieľov narobili tisíce sirôt a potom ich asi 3 300 odviezli z Vietnamu, z čoho boli aj súdy s podozrením na ÚNOS! Ale nikomu nenapadlo vydať kvôli tomu na [...]

Náckovia na Slovensku?

02.06.2023

História sa opakuje. Zvlášť, keď jej niekto pomôže. Mnoho príslušníkov SS utieklo po II. svetovej vojne z Európy za výdatnej pomoci ilegálnej siete Odessa, ako o tom píše Frederick Forsyth v knihe „Spis Odessa“ a významnou prestupnou stanicou bol aj Vatikán! Viacerí sa usadili v USA a Kanade, kde nie je dodnes nacizmus považovaný za zločinnú ideológiu (??!). [...]

Predvolebná reinkarnácia, či prekabátenie Matoviča a jemu podobných

29.05.2023

História sa opakuje. Po Novembri 1989 sa viacerým komunistickým poskokom podarilo reinkarnovať do novej doby. Žiarivým príkladom je Ján Štrasser, profesionálny komunistický vriťolezec (viď výber „Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ“, kde mu patrí čelná pozícia medzi autormi komunistických „častušiek“), ktorý dvakrát podpísal Antichartu. [...]

Petr Pavel / Zuzana Čaputová /

Čaputová a Pavel si navzájom udelili najvyššie štátne vyznamenania

13.06.2024 12:42

Vyznamenanie Čaputovej český prezident udelil, pretože napĺňa všetky rysy, ktoré by hlava štátu demokratickej krajiny podľa neho mala mať.

Buenos Aires / Protesty /

Tisíce ľudí v Buenos Aires protestovali proti spornej vládnej reforme. Demonštrácie prerástli do násilia

13.06.2024 12:24

Prezident Javier Milei demonštrantov označil za teroristov.

Nikol Pašinjan

Kým bude pri moci Lukašenko, arménsky činiteľ do Bieloruska nepôjde, vyhlásil Pašinjan. Deň predtým varoval Kremeľ

13.06.2024 12:00

Arménsky premiér vyhlásil, že jeho krajina vystúpi z Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti vedený Moskvou.

MiG-29

Naď reaguje na Kaliňáka a ukázal dokumenty k migom darovaným Ukrajine: Minister klame

13.06.2024 11:57

Podľa exministra súčasný šéf rezortu obrany klame a oklamal aj verejného ochrancu práv, ktorý sa venoval prípadu nesprístupnenia právnej analýzy k darovaniu stíhačiek.

gumurin

Ako to vidím

Štatistiky blogu

Počet článkov: 732
Celková čítanosť: 6340528x
Priemerná čítanosť článkov: 8662x

Autor blogu

Archív

Odkazy