Gustáv Murín

Motto: „Je hrozné, keď jednotlivec drtí stádo, ale je ešte hroznejšie, keď stádo drtí jednotlivca“.

Antoine de Saint-Exupéry

Každý umelec sa pýši tým, aký je osobitý. O to viac prekvapuje, ako sa niektorí radi pridajú do stáda, ktoré má štvať proti niečomu, či niekomu spomedzi vlastných. Zväčša sú títo ovčianikovia neúspešní, či s vlastným maslom na hlave.

Je až šokujúce, ako sa história opakuje. Ak by ste prišli do Peredelkina pri Moskve do domu nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, Borisa Pasternaka, tak by ste si medzi iným vypočuli ako mu sfanatizovaní tiež-literáti, aby sa zavďačili boľševikom a ukázali ako sú „na tepe doby“, prišli vykrikovať pod okná, že nie je hodný pravovernej sovietskej spoločnosti. Jeden si dokonca trhal na hrudi košeľu s výkrikom, že tam kde je Paternak sa ani dýchať nedá. A dnes?

MeToo nákaza útočí na Francúzsko

   O absurditách tejto typicky americkej štvavej kampane sme si toho už povedali viac. Je horšia ako celý koronavírus, lebo obete sa nesmú spomínať. Najnovšie tak táto nákaza zasiahla francúzsku obdobu filmovej ceny Oscar. Spúšťačom sa stalo 12 nominácií najnovšieho filmu Romana Polanského na filmovú cenu Cézar.

To že túto absurdnú ostrakizáciu výnimočnej filmovej osobnosti spustila akási obskúrna feministická organizácia len potvrdzuje východziu tézu mojej základnej štúdie o feminizme, že táto totalitná ideológia len nadväzuje na predchádzajúci boľševickú mutáciu marxizmu. Už pred dvomi rokmi spustili proti Polanskému štvavú kampaň, takže rezignoval na ponuku byť po zásluhe čestným prezidentom tejto ceny. Tento rok bola nominácia na základe umeleckej hodnoty tak kontaminovaná vírusom politickej štvanice, že kvôli Polanského pseudo-kauze rezignoval 21 členný Výbor tejto filmovej ceny. Zjavne preto, že francúzska slobodomyseľnosť narazila na stádovitosť amerických členov Výboru ako boli Whoopi Goldberg a Steven Spielberg. Rozbuškou tiež mohlo byť, že francúzska prevaha vo Výbore odmietla dať priestor na gala-predvečeri ceny politizujúcim feministickým aktivistkám.

   Na feministické absurdity sme si už pomaly zvykli, povážlivá je ale petícia 400 členov filmovej akadémie, ktorí túto štvanicu na Polanského podporili. A, ako je zvykom už od čias útokov na Pasternaka, je to len na prvý pohľad veľký počet kritických hlasov, v skutočnosti tvoria menej ako desatinu zo 4 700 členov francúzskej filmovej akadémie. O to viac jačia…

Polanského už viac ako polstoročie americká justícia prenasleduje za znásilnenie nezletilej, ktorá sama už to križiacke ťaženie odmieta a podľa európskeho práva by bola celá kauza dávno premlčaná. Čiže americkí prokurátori živia dávno premlčanú vec, ako akúsi doživotnú vendetu. Nič nové pre americký kovbojský systém nenávisti až po hrob dokonca aj pri púhom podozrení. Došlo to dokonca tak ďaleko, že slávnemu hollywoodskemu režisérovi a hercovi Woody Allenovi sa v USA vydavatelia boja vydať životopis pre podobné obvinenie, ktoré ale aj samotné americké súdy vyvrátili! A jedine francúzska herečka Catherine Denevue sa ho verejne zastala. Ona tiež odmietla chorú štvavú kampaň MeToo. To je ten rozdiel medzi osobnosťou a stádom. Mená ako Pasternak, Polanski, či Denevue sa zapíšu do histórie. Po umeleckých stádovitých pajácoch už o pár rokov ani pes neštekne, ale koľko zloby sú schopní napáchať! Tak ako u nás…

To naše stádočko

   Tak ako vo Francúzsku, nie je ich veľa a stále sa tie mená opakujú. Najnovšie sa dali do služieb usvedčeného pozemkového a daňového podvodníka a spísali petíciu, že on je ten pravý zmenár, ktorého máme voliť. Tak ako politickí agitátori za čias komunistickej vlády. Nie je to náhodné porovnanie. Veď tu nachádzame také mená, ako Ján Štrasser, či jeho literárny pobratim Peter Zajac. Ten Zajac, ktorý ako predseda Slovenského PEN Centra vyhadzoval jemu nepohodlných z tejto prestížnej medzinárodnej literárnej organizácie (vrátane Vincenta Šikulu, ako jediného držiteľa prestížnej ceny PEN za prózu), pretože nezaplatili členské. A keď chceli zaplatiť, tak im to neumožnili. A čo literárny inkvizítor Zajac? Ako som zistil, keď som sa stal tajomníkom tejto organizácie, on sám za celých prvých päť rokov svojho predsedníctva to členské neplatil! Takéto morálne rozpory ale týmto slniečkárom z povolania vôbec neprekážajú. Vedie ich presvedčenie, že sú skrátka povolaní, aby nás ostatných nabádali na „správnu cestu“. Veď pri troche súdnosti by taký Štrasser mal chodiť radšej po kanáloch, než sa vycapovať na verejnosti. Veď posúďte sami.

Ján Štrasser je, ako bývalý aktívny člen komunistickej strany, podpredseda ZO KSS vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, signatár tzv. Anticharty, autorom mnohých angažovaných prorežimových textov. V roku založenia Charty 77 prispel do bulletinu komunistického festivalu Zlatý palcát týmito nadšeneckými slovami strane oddaného komunistu: „Pravidelný dátum uzávierky súťaže o Zlatý palcát mám vo svojom pracovnom kalendári zaznačený červenou ceruzkou. Pravda, už dlhé týždne, ba mesiace predtým si sadám nad papier, hľadám vhodné témy, motívy, brúsim textovú podobu budúcej piesne. A niekedy sa zamyslím: čo ma to vlastne v návale inej a rozmanitej práce vždy znova a znova vracia k Zlatému palcátu a vôbec k vojenskej piesni? Nie, ani zďaleka to nie je len dvojnásobné víťazstvo na tomto festivale, nie je to ani Cena Víta Nejedlého, ktorú som 6. októbra 1976 mal tú česť prevziať z rúk ministra národnej obrany. Je to viac: je to pocit, že aj keď je vojenská pieseň len molekulou v živote príslušníkov našej ľudovej armády, predsa len je molekulou veľmi závažnou a dôležitou. Pomáha im prežívať voľné chvíle, aktivizuje ich v hodinách pracovného nasadenia, je s nimi ako verná družka, dobrá kamarátka, ako „najnežnejšia zbraň“. A na to, aby takou naozaj bola, musí byť ich. Musí sa im prihovárať ich jazykom, ich rytmom – mladým, jasným, optimistickým…“

Po roku 1989 patril Štrasser k prvým a vzorným „prevracačom kabátov“, ale keby aspoň bol potom ticho a rád, že mu tie komunistické agitky prešli. To nie, to títo rodení kádrováci nedokážu. Hneď začal písať ostré výpady proti „prevracačom kabátov“ a nikdy si túto morálnu absurditu nepripustil. Do stáda „nových pravoverných“ preplávali spolu so Zajacom, ako samozvaní tútori vtedy mladého Šimečku, ktorého školili, ako sa stať úspešným literátom, pravda, neúspešne. Kde nič nie je, ani múza neberie. Ale vďaka tomuto tútorstvu dvojica Ján Štrasser – Peter Zajac v 90. rokoch veľmi ambiciózne mútila literárne vody a kádrovala všetkých takmer na chlp rovnako arogantne ako druhá literárna skupinka, kde vynikalo duo Drahoslav Machala – Milan Ferko. A len čistou náhodou sa najkriklúnskejší protagonisti oboch vzájomne nezmieriteľných skupiniek (Štrasser – Ferko) umiestnili na čelných pozíciách autorov „častušiek“ z výberu „Nám s úsmevom sa kráča… The best of KSS & KSČ“, ktorý vydal Bonton na desiate výročie pádu režimu, ktorý tieto texty piesní oslavovali.

Máme teda aj my to svoje stádočko. A sú to stále tí istí plus ako výpomoc ožran Korda, konšpirátor Hríb, ideológ Kostolník, mediálni komsomolci Struháčik a Slabotovičová, nadšený obdivovateľ cynickej zomri-štvanice Jaslovský a zopár ďalších politicky hyper-ambicióznych jedincov. Nie je ich veľa, v skutočnosti len zlomok našej umeleckej, aj mediálnej scény. O to viac jačia, o to viac sa túlia k perspektívnemu režimu, ako kedysi bol ten komunistický. Zbohom zdravý rozum…