Gustáv Murín

Slovenské porekadlo hovorí: „Zíde z očí, zíde z mysli“. Aj pán Andej Kiska sa nám akosi rýchlo vytratil. Zrejme chce, aby zišiel z mysli nielen nám, ale aj tým, ktorých si platíme za to, aby nezabúdali, čoho sa kto v minulosti dopustil a nebolo to s „kostolným poriadkom“. A začalo to priam ako v rozprávke…

Naozaj to znie ako v rozprávke, že sa bývalý zväzák a kandidát na členstvo v komunistickej strane vyberie do USA, kde začína ako upratovačka na benzínovej pumpe. Po roku a pol sa vracia v podstate ako bankrotár a… náhle ho niečo osvieti a on nielen kráľovsky zbohatne. On sa, bez akejkoľvek politickej skúsenosti, stane slovenským prezidentom! Dá sa tomuto „americkému snu“ veriť? Túto otázku si kladie nasledujúca úvaha:

Mafia v Poprade, obálka knihy

Ako to začalo

   Andrej Kiska sa narodil 2. februára 1963 v Poprade do učiteľskej rodiny. Otec bol podľa oficiálnych informácií členom KSČ a istý čas aj podpredsedom okresného národného výboru, do ktorého kompetencie spadali záležitosti školstva, kultúry a náboženských otázok. K tomu na Necenzurované.sk uvádza Vladimír Pavlík: „Je veľa učiteľov a pracovníkov školstva, ktorí poznali tvrdého normalizátora na odbore školstva v Poprade, otca Andreja Kisku, ktorý mnohých z nich kádroval a strpčoval im život.“

Podľa vzoru svojho otca chcel aj Andrej Kiska vstúpiť do KSČ, ale odmietli ho prijať. Znie to neuveriteľne, aby syna kovaného komunistu súdruhovia neprijali. Kiska tvrdí, že bol pre komunistov príliš „revolučný“, ale takí sa do tejto štáto-strany predsa nehlásili vôbec! Nie je to, žiaľ, jediný rozpor v jeho životopise.

V roku 1986  ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a po absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade.

V roku 1990 odišiel na jeden a pol roka do Spojených štátov, kde vykonával manuálne práce na čerpacej stanici a k nej prislúchajúcom obchode so sendvičmi a neskôr na stavbách.

Americký sen po slovensky

   Po roku a pol sa „dobyvateľ Ameriky“ vracia do rodného Popradu s holou… Čo zarobil, prerobil. Niekto by povedal, že tá skutočnosť bola dostatočná. Ale dozvedáme sa opak (Trend): „Z Ameriky som si priniesol nesmiernu chuť podnikať.“  Tesne po bankrote? Priam rodený Trump. A vlastne aj rovnaký osud!

Dňa 18. februára 1992 spolu so svojim bratom Jaroslavom Kiskom a bratrancom Bystríkom Kiskom založili spoločnosť s ručením obmedzeným Triangle Group International so sídlom v Kežmarku, ktorá vystupovala ako pobočka rovnomennej americkej spoločnosti v Severnej Karolíne vlastnenej ich priateľom. Spoločnosť prevádzkovala sieť zlatníctiev na Slovensku, spolu s pobočkou v Ostrave. Po neúspechu so skúšobnou výrobou vlastných zlatých šperkov sa zamerala na ich nákup od slovenských a českých zlatníkov a následný predaj v Spojených štátoch. Na tento účel v Severnej Karolíne 9. mája 1995 založili spoločnosť EUROGOLD CORPORATION, ktorej bol Kiska viceprezidentom a sekretárom, ale tá sa nedokázala presadiť v americkom konkurenčnom prostredí.

K tomu na Necenzurované.sk uvádza Vladimír Pavlík: „Andrej Kiska sa nikdy nepriznal k svojim podnikateľkám aktivitám pri ´obchodovaní´ so  zlatom. V istom meste na východnom Slovensku mal v 90 –tych rokoch zlatníctvo, v ktorom sa údajne predávalo aj zlato pôvodom z bývalej Juhoslávie, ktoré sa puncovalo na Slovensku. Všetko by bolo OK, keby istý díler nedal tip a nezmizlo17 kg tohto zlata. Pri vyšetrovaní sa pán Kiska urobil hlúpy a tvrdil, že zmizol len 1 kg zlata. Vedel prečo, ak by priznal koľko ho bolo, naozaj hrozilo by riziko, že sa bude vyšetrovať aj jeho pôvod. Díler bol prepustený a všetko sa zahralo do autu…“

Inovátor alebo úžerník?

   Dňa 27. septembra 1996 teda založili ďalšiu spoločnosť s ručením obmedzeným TatraCredit, ktorá ponúkala službu Triangel. Vyjadrenia pána Kisku k týmto jeho začiatkom pre týždenník Trend má výstižný nadpis: „Nepredávali sme pôžičky, ale emócie…“ Tá spočívala v nakúpení spotrebnej elektroniky priamo od výrobcu, s cieľom obísť veľkoobchodnú a maloobchodnú maržu v následnom splátkovom predaji spotrebiteľovi. Sortiment sa postupne rozšíril o nábytok, športové potreby, hračky atď. Po troch rokoch úspešného podnikania 4. októbra 1999 zriadili akciovú spoločnosť QUATRO, ktorá ponúkala konkurenčný produkt splátkového predaja priamo v predajniach. Tieto dve firmy poskytli finančné služby vyše jednému miliónu ľudí.

Sieť spoločností TatraCredit a Quatro sa postupne rozrástla o akciové spoločnosti Q – CREDIT, Q – CAR a Slovenské kreditné karty, čím sa stala najväčším splátkovým predajcom pôsobiacim na Slovensku so základňou cca 400 000 klientov. V decembri 2004 prebehlo zlúčenie týchto piatich spoločností a od pôvodných akcionárov ich kúpila Všeobecná úverová banka, ktorá ich s účinnosťou od 31. decembra 2005 spojila do holdingovej štruktúry spoločnosti Consumer Finance Holding.

Kiska predajom nebankoviek zarobil desať miliónov eur . Ibaže nedošiel od čistého stolu (Pravda): „Vo volebnej kampani v roku 2014 sľúbil, že ak niekto pri jeho biznise neoprávnene prišiel o peniaze, odškodní ho. Sľub však nedodržal. Prípady kedy Kiska odškodňoval, známe nie sú. V roku 2015 sa na neho obrátil aj Samuel Korbeľa, ktorý doplatil na praktiky Kiskovej nebankovky Q-CAR. Keď mu prezident nepomohol, vdova po ňom Mária Korbeľová sa celý prípad rozhodla porozprávať denníku Pravda.

Protizákonnosť zmlúv Kiskových nebankoviek spočívala najmä v tom, že ak niekto nezaplatil čo i len jednu splátku, rýchlo mu naskakovali neprimerané sankcie. Pri ďalšej z Kiskových nebankoviek spoločnosti Quatro Krajský súd v Prešove označil v rozpore s Občianskym zákonníkom ako neprimerane vysoký úrok z omeškania vo výške 0,05 percenta denne. V prípade pána Korbeľu bol sankčný úrok ešte podstatne vyšší, a to až 0,2 percenta denne.

Na prvý pohľad nízke percento môže za určité obdobie celý dlh znásobiť. Tak sa stalo, že Korbeľa z lízingovej ceny 15 167 eur (cena vozidla bola 339 000 korún – 11 253 eur) nesplatil 4 324 eur, ale o vozidlo prišiel a exekútor od neho vymáhal v roku 2012 sumu až 12 922,93 eur. ´Keď bežný človek nezaplatí načas pár eur, tak z neho idú kožu zodrať. Ak toto nie je úžera, tak potom naozaj neviem čo. Nebankovka pritom nemala žiadnu škodu a zobrané vozidlo bolo predané ďalšiemu majiteľovi,´ hovorí Mária Korbeľová.“

Záver tejto kauzy je krutý (Pravda): „Prezidentská kancelária reagovala, že v roku 2015 sa daným podnetom zaoberala a postúpila ho nástupníckej firme, ktorá odkázala, že bolo všetko v poriadku. Vo vedení danej nebankovky je Kiskov brat.

… pán Korbeľa za vozidlo odobraté v roku 2005 zaplatil podľa samotnej nebankovej spoločnosti približne 326 654 korún (10 842,95 eura). Z kúpnej ceny vozidla tak pán Korbeľa nesplatil len 410 eur a do úplného vyplatenia lízingu bez započítania sankcií chýbalo približne 4 324 eur. Podľa nebankovej spoločnosti bol Korbeľov dlh v čase odobratia vozidla 5 720,27 eura. Rapídny nárast nesplatenej sumy spôsobili uplatňované sankcie. Po zarátaní rôznych sankcií exekútor vymáhal v roku 2012 sumu vo výške 12 922,93 eura. Dnes je exekúcia zastavená súdnym rozhodnutím z dôvodu úmrtia pána Korbeľu. Ten bol dlhé roky onkologický pacient a zákernej chorobe nakoniec podľahol.“

Štefan Harabin, neúspešný prezidentský a so svojou stranou na jedno použitie aj parlamentný kandidát v predvolebnej kampani k voľbám v roku 2020, tvrdil, že takých exekučných sporov vyvolaných Kiskovými firmami, či ich nasledovníkmi je na súdoch až 22 000 (viď. Hlavné správy). Vyčítal Kiskovi ako prezidentovi falošnosť, keď ten pri vymenovaní nových sudcov vyhlásil (Hlavné správy): „Stávate sa sudcami vo všeobecne komplikovanom období, už musíme vnímať ako naozaj vážnu stratu dôvery vo svoj štát, stratu dôvery vo vládu zákona a rovnosť pred zákonom.“ A Harabin to hneď dokladuje činmi samotného Kisku v porušení rovnosti pred zákonom (Hlavné správy): „…pani Švecová zatiaľ kryje päť právoplatných rozsudkov Najvyššieho súdu, ktoré konštatovali, že firmy pána Kisku zbohatli cez úžernícke úroky na slovenských občanoch. Pomáha jej v tom aj pani Bajánková, ktorá nezákonným spôsobom zabránila v Súdnej rade Dr. Strakovi preverovať úžernícke úroky firiem pána Kisku. Pán sudca Straka z Krajského súdu Prešov určite ochotne odpovie, čo je za tým, stačí ho osloviť.

Počkáme si, či pán Kiska odvolá z funkcie sudcu pani Ďurišovú (už 65 ročnú), ktorá mu v rozpore so sudcovskými povinnosťami robila poradcu. Sudca nesmie radiť výkonnej moci, ktorou je aj hlava štátu. Za to mala byť v zmysle nálezu Ústavného súdu (o porušení povinnosti prezidenta, keď nevymenoval sudcov na Ústavný súd) disciplinárne stíhaná, ale pani Bajánková úmyselne a verejne zmeškala lehotu. Senát pod predsedníctvom Ďurišovej vydal i rozhodnutie (sp. zn. 10 Sžo 237/2015), ktoré je podľa nálezu Ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 106/2016) svojvoľné, majúce rysy jurisdikčnej ľubovôle narúšajúcej rámec právneho štátu… Pán Kiska, ale potrebuje Ďurišovú na správnom kolégiu Najvyššieho súdu, aby zvrátila doterajšiu judikatúru o úžerníckych úrokoch v piatich právoplatných rozsudkoch Najvyššieho súdu, ktoré konštatovali, že firmy pána Kisku zbohatli cez úžernícke úroky na slovenských občanoch…“

Kiska je jediným majiteľom firmy Finančná hitparáda s.r.o., ktorá vykonáva činnosť nezávislého finančného sprostredkovateľa. Je tiež spoluzakladateľom a spolumajiteľom firmy KTAG.

A teraz to isté inak (Pravda): „Nebankovky (Kisku a spol., pozn aut.) sa prezentovali ako zdroj ľahko dostupných pôžičiek. Používali však nekalé praktiky a boli pokutované obchodnou inšpekciou. Zo súdnych verdiktov ľudí, ktorí si od Kiskových nebankoviek požičali peniaze a následne sa súdili, vyplýva, že Kiskove nebankovky mali zmluvy v rozpore s európskym právom. Podľa verdiktov súdov používali vysoké úroky a tiež neprimerané poplatky a sankcie, ak niekto neplatil. Kto sa súdil, spor s nebankovkou často vyhral.“

Ukážka z knihy „MAFIA V POPRADE“, ktorá práve vychádza.