Gustáv Murín

Pri práci na knihe mapujúcej históriu podsvetia v Poprade som, okrem pozoruhodných kontaktov pána Kisku, narazil aj na túto neprehliadnuteľnú postavu:

Baki Sadiki, kosovský Albánec, sa k nám dostal tak, že sa pod Tatrami oženil (Plus 7 dní): „…od osemdesiatych rokov minulého storočia žil navonok ako počestný občan v regióne Vysoké Tatry, v skutočnosti, podľa všetkého, dlhé roky riadil rozsiahly drogový biznis. Slovenská polícia ho odhalila na jeseň 2008V. Podľa miestnych bol tento narkobarón vynaliezavý. Mnohí Albánci, a hlavne Macedónci, sa ešte za komunistickej vlády na Slovensku uchytili ako zmrzlinári, aj Sadikiho drogy našli vraj úkryt v zmrzlinárskych chladničkách a mraziacich boxoch.

Na rozdiel od miestnych mafiánov však robil svoj biznis potichu a nenápadne. Hlavne ale pod nosom polície, ktorá v tej dobe bola zvlášť hluchá a slepá. Niektorí jej príslušníci sa vraj dobre cítili v Sadikiho podniku Albas, ktorý často navštevovali.

Verejnosť existenciu Sadikiho zaregistrovala po prvýkrát až v roku 1993, keď sa ho konkurenčný gang pokúsil zavraždiť – jeho auto bolo zasiahnuté pätnástimi strelami.

Mafia v Poprade, obálka knihy

Koniec zlatých časov

   Sadiki svoje mafiánske impérium pod Tatrami budoval teda desaťročia. A samozrejme, že sa poznal s každým, kto sa tam pohyboval v podsvetí, ale aj na najvyšších spoločenských priečkach. Jeho telefonát so sudcom Štefanom Harabinom sa stal po rokoch predmetom súdnych sporov. Nič mu to však nepomohlo, a len čo sa štát spamätal z disidentami zbabraného prechodu na nový spoločenský systém od Novembra 1989, začali sa sťahovať mraky aj nad dovtedy nepostihnuteľným Sadikim (SME.sk):

„V roku 1994 Interpol rozbil Sadikiho drogový gang.

Obžalobu na neho v roku 1997 podali aj na súde v Prešove, podľa nej Sadiki hovoril o likvidácii ľudí, ktorí by svedčili proti nemu.

V roku 2008 Sadikiho stíhanie zastavili, lebo dvaja kľúčoví svedkovia zomreli“.

Orgány činné v trestnom konaní to však nevzdávali (SME.sk): „Zo Slovenska mal byť pôvodne vyhostený ešte pred rokom 2006. Vyhol sa tomu vďaka vtedajšiemu ministrovi vnútra z HZDS Ľudovítovi Hudekovi, ktorý rozhodnutie o vyhostení zrušil. Daniel Lipšic sa po zverejnení prepisu rozhovoru medzi Sadikim a Harabinom Harabina v parlamente opýtal, či rozhodnutie o zrušení vyhostenia Sadikimu faxovali z Najvyššieho súdu. Harabin na to vtedy neodpovedal“.

Sadiki nakoniec doplatil na vlastných komplicov (SME.sk): „Z organizovania drogového obchodu Sadikiho usvedčovali komplici, Juraj Jambrich a Ján Cibuľa, ktorí sa na súde priznali a dostali po 15 rokov väzenia. Trojica, podľa súdu v rokoch 2007 a 2008, zabezpečovala distribúciu heroínu na Slovensko a do ďalších krajín. Drogy privážali balkánskou cestou z Turecka v športovej obuvi. V septembri 2008 zadržali v Poprade Cibuľu s ďalšími dvoma ľuďmi. V aute mali 11,7 kilogramu heroínu, pokúšali sa ho predať policajnému agentovi. Sadiki už bol preč…“

Keďže polícia mala drogovú bandu v hľadáčiku už dlhší čas, Sadikiho zrejme ktosi včas varoval. Denník SME.sk publikoval podrobnosti prípadu: „Spolu s kumpánmi pašoval drogy takzvanou balkánskou cestou. V období rokov 2007 až 2008 dovážali heroín cez Poľsko, neskôr z Turecka na Slovensko, ukryté v športovej obuvi. Drogy ďalej distribuovali do Švajčiarska, Talianska a Poľska. Polícia preukázala najmenej šesť prípadov dovozu a prevozu heroínu. Išlo o približne 120 kilogramov drogy.

Policajti zadržali 10 kíl heroínu v penzióne Casa Dolce v Starom Smokovci, ten mal v prenájme J. Jambrich. V susedstve bol Sadikiho penzión Albas. Z pašovaného heroínu bolo možné vyrobiť vyše 336-tisíc jednorazových dávok omamnej látky, za ktorú by mohli získať 3, 350 mil. eur.

Cibuľu zadržali policajní vyšetrovatelia za asistencie kukláčov v septembri 2008 pred popradským nákupným centrom pri tom, ako sa pokúšajú predať drogy policajnému agentovi. Spolu s ním aj Dávida Zázrivého a Michaelu Štrbákovú. Obaja už za tento skutok pykajú vo väzení“.

Padli teda rozsudky, nezabudli ani na Sadikiho (SME.sk): „V roku 2011 ho Okresný súd v Prešove odsúdil na 22 rokov. Sadiki bol už vtedy na úteku, od začiatku sa hovorilo, že je v Kosove. Krajský súd rozsudok potvrdil o niekoľko mesiacov. Po pätnásť rokov dostali aj jeho komplici, Juraj Jambrich a Ján Cibuľa, ktorí sa priznali.

´V tomto prípade ide o také množstvo drogy, že súdna prax v tomto regióne také nezaznamenala. Tu netreba vidieť iba peniaze a biely prášok. Ale rozvrátené rodiny a zničené zdravie drogovo závislých,´ vysvetľoval rozsudok predseda senátu Anton Lukáč“.

Sadiki a súdy

   Sadiki bol v rodnom Kosove zdanlivo v bezpečí. Slovensko neuznalo existenciu tohto nového štátneho útvaru, a tak neexistovala ani dohoda o vzájomnom vydávaní podozrivých či už odsúdených osôb. Narkobarón však podcenil neoficiálne dobré vzťahy medzi obidvomi krajinami v osobe vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý bol predtým dlhodobo vysokým predstaviteľom OSN na Balkáne a miestnych politikov poznal osobne. Jeho intervencia zjavne zabrala, a keďže sa Sadiki v Kosove neskrýval, televízia Markíza už 25. 10. 2012 vo svojich správach hlásila, že spojenecké jednotky OSN v rámci akcie Infrared vo štvrtok, krátko pred štvrtou, zatkli Bakiho Sadikiho v kosovskom meste Gnilan. A promptne konal aj miestny súd, ktorý rozhodol o jeho vzatí do 40-dňovej vydávacej väzby. Na Slovensko ho eskortovali v decembri 2012.

Sadiki bol teda späť na Slovensku, ktorého občianstvo, mimochodom, nikdy nestratil. Možno aj to napomohlo jeho promptnému vydaniu. Ak si však niekto myslel, že tým táto kauza končí, podcenil naše súdy (SME.sk): „Albánec Baki Sadiki, ktorý je známym predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, dosiahol zrušenie svojho 22-ročného trestu za obchodovanie s drogami. Krajský súd v Prešove na neverejnom zasadnutí v utorok rozhodol, že jeho kauzu treba znovu otvoriť, aby sa mohol brániť, keďže v čase vynesenia verdiktu bol v zahraničí… Baki Sadiki podľa súdov nebol na úteku, iba vycestoval. Trest za drogy teda neplatí.

Prešovské súdy neuznali, že Sadiki sa skrýval pred spravodlivosťou, hoci bol naňho vydaný medzinárodný zatykač a viedli proti nemu konanie ako proti ušlému. Z výkonu trestu ho teraz premiestnili do vyšetrovacej väzby, odkiaľ môže opakovane žiadať o prepustenie na slobodu. Viacerí zločinci sa z väzby dostali len pre procesné chyby sudcov, ktorí o nej rozhodovali“.

Pritom Sadiki podal odvolanie aj v prípade pôvodného rozsudku (teda o svojom stíhaní a žalobe vedel), ale vtedy na Krajskom súde neuspel. Tento súdny kotrmelec zaujal aj vtedajšieho ministra spravodlivosti Tomáša Boreca, ktorý oznámil, že sporné rozhodnutie preverí. Jeho predchodca v kresle ministra, Daniel Lipšic, pre SME.sk vyhlásil, že nikto nepochybuje, že sa Sadiki skrýval, okrem niekoľkých sudcov: „Je ťažko uveriteľné, že by išiel do Kosova, aby spoznával prírodné krásy alebo miestnu kuchyňu.“

Paradoxne však, rozhodnutie súdu v Prešove bolo správne a nemohlo byť iné, pretože obnovenie procesu a možnosť osobnej obhajoby Sadikiho pred súdom boli podmienkou jeho vydania z Kosova. Aj tak mu to nepomohlo, keďže rozhodujúci svedkovia, Jambrich a Cibuľa, zotrvali na svojich usvedčujúcich výpovediach. Bakiho Sadikiho teda v decembri 2013 opäť odsúdili za drogy na rovnaký trest 22 rokov väzenia, čo sa vzhľadom k jeho veku rovná doživotiu. Časy sa zmenili. Na dotieravé otázky novinárov, či jeho údajný kamarát v Sadikiho kauze na súde v Prešove zasahoval, prípadne niekomu telefonoval, odpovedala kancelária predsedu Najvyššieho súdu: „Štefan Harabin nikdy nezasahoval, nezasahuje a ani nebude zasahovať do žiadnych súdnych sporov“.

Narkobarón a sudca

   O bossovi albánskej časti popradského podsvetia by sa verejnosť nikdy nedozvedela toľko, nebyť jeho údajného priateľstva s povestným sudcom a ministrom Harabinom. To mal potvrdiť telefonát, ktorého záznam získala Generálna prokuratúra SR (Trend): „V roku 2008, keď bol prepis telefonátu zverejnený, Š. Harabin zastával funkciu ministra spravodlivosti v prvej vláde Roberta Fica. Verejnosť vtedy mala právo vedieť a byť informovaná, či člen kabinetu mal priateľský vzťah so zločincom. Minister v tom čase totiž tvrdil, že Sadikiho vôbec nepozná, že pozná iba ´manželku dotyčného človeka, ktorý nikdy nebol právoplatne odsúdený´. Bola to lož, a to dvojnásobná.

V osemdesiatych rokoch žil B. Sadiki neďaleko Popradu a Š. Harabin tam pôsobil ako sudca. Ako sudca musel vedieť, kto je B. Sadiki, lebo ten bol v rokoch 1979 až 1987 trikrát právoplatne odsúdený.

Telefón aktívneho recidivistu polícia odpočúvala a v septembri 1994 zachytila, že sa zločinec priatelí so sudcom Najvyššieho súdu Š. Harabinom. Z ich rozhovoru vyplynulo, že sa pravidelne stretávajú a navštevujú, lebo Sadiki Harabinovi povedal: ´Keď prídeš do Popradu alebo skôr, zavolaj, a prídem po teba na stanicu´.“

Autor článku, novinár Marián Leško sa zrejme odvoláva na to, že (SME.sk): „Sadiki bol odsúdený za nedovolené ozbrojovanie, odsedel si niekoľko mesiacov“.

Existenciu rozhovoru popreli obidvaja aktéri. „Ja že som vraj hlavou nejakej drogovej mafie?“, pýtal sa redaktorov denníka SME v roku 2008 Baki Sadiki v popradskej pizzerii. Bolo to krátko potom, ako médiá zverejnili prepis jeho telefonátu s predsedom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom. Podľa SME.sk: „Obaja si tykali a dohadovali si stretnutie. Sadiki odmietal, že by sa taký telefonát odohral, tvrdil, že Harabina pozná len z televízie. Rovnako to popieral aj Štefan Harabin“. Generálna prokuratúra však potvrdila pravosť prepisu ich telefonátu (SME.sk): „Dobroslav Trnka ako generálny prokurátor v minulosti potvrdil, že prepis bol súčasťou spisu. Nahrávku chcela prokuratúra použiť ako súčasť námietky zaujatosti, ak by sa Harabin sám nevylúčil z rozhodovania“.

A denník SME.sk prepis údajného rozhovoru zo 17. 9. 1994 aj zverejnil: „Telefonát medzi Harabinom a Sadikim využil prokurátor ako dôkaz, prečo sudcu pri rozhodovaní namietol. Fotokópiu odpočúvania priložila prokuratúra k žiadosti o vylúčenie Harabina.

Sadiki: Štefan Harabin?

Harabin: Áno.

Sadiki: Som ťa nespoznal vôbec po hlase, vieš.

Harabin: No tak telefón trošku mení hlas. Čo máš nového?

Sadiki : Nič, len tak volám, že jak sa máš.

Harabin: Skadiaľ voláš? Z domu?

Sadiki: Hej, zo Smokovca.

Harabin: No dobre ste došli?

Sadiki: Hej, dobre, v poriadku.

Harabin: No ta chvalabohu.

Sadiki: Ty doma jak? Syn, dobre, drží sa?

Harabin: Dobre, hej.

Sadiki: Do koľkej robíš dneska?

Harabin: Robím tak do tej štvrtej asi.

Sadiki: Kedy prídete? Nevieš?

Harabin: No počúvaj, tak to vyzerá, že teraz by sme asi neprišli toho prvého, lebo sú voľby. Zhodou okolností bol tu v stredu aj predseda súdu z Popradu, ten môj kamarát, som ti hovoril, no a sme zrušili ten futbal, že to nebude toho tridsiatehoprvého, ale prvého, lebo sú voľby, no a na okresnom súde je pohotovosť z toho titulu, lebo môžu ľudia namietať, voličské zoznamy atď., a súd musí konať aj v sobotu a v nedeľu, vieš. Čiže nemôžeme ísť, takže asi na budúci týždeň, o týždeň neskôr. Ale ja, neviem aj tak, či ja neprídem ešte ten týždeň aj tak.

Sadiki: Tak príď, bol by som rád.

Harabin: Ja mám svoje veci tam ešte vybavovať a chcem sa ísť za dcérou pozrieť.

Sadiki: Príď, ja som doma, ty kedykoľvek môžeš prísť.

…

Sadiki: Dobre, keby si prišiel, tak mi zavolaj prosím ťa, hej?

Harabin: To číslo mám, toto platí.

Sadiki: Máš číslo, ro­zumieš, keď prídeš do Popradu alebo skôr, zavolaj a prídem po teba na stanicu, rozumieš. Takže sme sa dohodli. Milan nie je tam dakde?

Harabin: Nie je tam, ale môžem sa ísť pozrieť.

Sadiki: Ja mu volám a nikto neberie.

Harabin: Neberie? A mám mu nechať nejaký odkaz?

Sadiki: Nič, len že ho pozdravujem.

Harabin: Môže byť, že z obeda neprišiel, lebo to akurát taký čas na obed je, 2 hodiny, vieš ja som akurát na obed nešiel, lebo študujem spisy, takže som tu a možno on išiel na obed, ale môže byť, že zobral aj dovolenku, lebo včera bolo voľno, štátny sviatok, takže ani dneska nešiel do roboty.

Sadiki: Dobre, v priadku, ja som len chcel vedieť, že kedy prídete, no keď prídeš, tak mi zavolaj, hej.

Harabin: Dobre.

Sadiki: Dobre, ale pozdrav Milana, hej.

Harabin: Hej. Ahoj.

Rozhovor je krátený“.

Na neustále pripomínanie tejto kauzy Harabin reagoval žalobou na Generálnu prokuratúru SR. Dôležité pri tom je, že nepopieral autentickosť nahrávky, ale vraj utrpel ujmu tým, že záznam unikol zo spisu (pričom takéto úniky v prípade vyšetrovacieho spisu k vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice sa v rokoch 2019 a 2020 stali notorickým nástrojom niektorých denníkov). A svoju údajnú ujmu nešacoval lacno (Trend): „Okresný súd v Bratislave aj v roku 2018 vyniesol v prípade Štefana Harabina rovnaký rozsudok, aký vyniesol už v roku 2012. Tým, že bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka potvrdil existenciu záznamu o priateľskom telefonáte medzi sudcom Harabinom a zločincom Bakim Sadikim, vraj porušil povinnosť mlčanlivosti, čím spôsobil Š. Harabinovi ujmu, za ktorú ho musí prokuratúra odškodniť sumou 150-tisíc (!) eur. Absurdnosť tohto opakovaného rozhodnutia, ktoré už raz Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania zrušil, prekonáva všetky rekordy slovenskej justície“.

Harabin sa rád chválil tým, že nikdy žiadny osobný súdny spor neprehral, ale denník SME mal pre to svoje vysvetlenie (SME.sk): „Za Trnkovo vyjadrenie pre verejnosť Harabin od Generálnej prokuratúry vlani vysúdil odškodné 150-tisíc eur. Rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné.

Harabin ani vo štvrtok nechcel povedať, aký bol v tom čase jeho vzťah so Sadikim. Zopakoval len, že v súčasnosti žiadny vzťah neexistuje.

O Harabinovom tlaku na rozhodovanie sudcov hovoril jeho kritik Peter Paluda v augustovom rozhovore pre sme.sk. Okrem iného tvrdil, že Harabin vo viacerých prípadoch ovplyvňoval sudcov, ako má vyzerať konkrétne rozhodnutie. ´Presne tak. V trestných aj netrestných veciach. A keď niekde narazil, nasledovalo buď disciplinárne konanie, alebo iné tresty. Napríklad dotyčnému nedal odmeny, preradil ho do iného kolégia, dal mu menšiu kanceláriu, nepúšťal ho na služobné cesty, neumožnil mu vzdelávať sa´.“

František Bednár (ktorý ešte bude spomínaný ako svedok aj v iných kauzách) autorovi tejto knihy poskytol osobné svedectvo (je uvedené doslovne bez jazykovej korektúry): „Ako štatutár združenia v ktorom sú aj násilne odvlečení NKVD do Gulagov som sa dostal k svedectvu už nebohého Jána Korpáša, ktorý strávil v Gulagu vyše 8 rokov a býval vo vile Ilona v Smokovci oproti podniku Albas, ktorý vlastnil narkobaron Baki Sadiki, oboch ich tam videl na vlastné oči. Harabin verejne klamal, keď tvrdil že sa s ním nestretával. V Kežmarku ho s ním videli v hoteli Club, keď tam prišli miestni poslanci utekal cez kuchyňu.“

Žiadne iné svedectvá sa však na verejnosť nedostali a nie je známe, či a ako nakoniec dopadol zmienený súd s nárokom sudcu Štefana Harabina na šokujúco vysoké odškodnenie. Isté je len to, že jeho údajný kamarát Baki Sadiki si odpykáva trest za drogovú trestnú činnosť v slovenskej väznici…

Ukážka z knihy „Mafia v Poprade“, ktorá práve vychádza.