Gustáv Murín

V prvej knižke o generálovi Lučanskom, išlo o memorabíliu s obmedzeným nákladom, kde základné fakty o jeho živote, spomienky jeho najbližšieho spolupracovníka generála Ivana Ševčíka, i kritické vyjadrenia uzávaných autorít proti zvôli zločinného režimu mali dať čitateľovi šancu urobiť si o tomto prvom martýrovi neľudského Matovičovho režimu vlastný názor proti vedrám špiny, čo na už mŕtveho generála vylieva smečka od nenávisti žltých ideologických poskokov na čele s Tódovou.

V druhej, práve vydanej (a už aj cez e-shopy dostupnej) knihe už je priestor aj na bližší pohľad na to, ako začala štvanica na generála, čo tak fatálne skončila. Tu je ukážka z knihy:

Obalka knihy General Milan Lučanský

Krátko po dvojnásobnej vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice prepukli demonštrácie. To by bolo v poriadku. Ale každý pozorný komentátor si musel všimnúť ich profesionálnu organizovanosť, školených organizátorov a hlavne odrazu odkiaľsi vypriadnuté naozaj nemalé peniaze na veľké série odznakov, plagátov a iného propagačného materiálu. Niečo také predsa nie je možné dať dokopy zo dňa na deň. Ak sa tak stalo, čo bolo za tým? Pozoruhodné bolo aj to, že organizátori svoje požiadavky stupňovali. Akonáhle boli splnené tie prvé, prišli druhé, po nich tretie… Ten scenár bol svojím spôsobom perfektný a smeroval k prevratu. Odrazu tak vznikol dojem, že o vyšetrenie dvojnásobnej vraždy vôbec nejde – veď takto vyzerá klasická „farebná revolúcia“ organizovaná a financovaná západnými tajnými službami s pomocou domácich kolaborantov a vybraných mimovládok. Na Pravda.blog som o tom 15. marca 2018 publikoval článok „Kto organizuje protesty u nás? ´Dúhoví revolucionári´ z povolania?“.

Boli to nechtiac prorocké slová. Všimla si to aj uznávaná česká komentátorka Tereza Spencerová a v rozhovore pre Literárky.cz to komentovala naozaj výstižne: „Jistě, všechno čím dál víc připomíná ´barevné revoluce´, jen asi většina z nás netušila, že se dá takhle ´buntovat´ i v zavedených členských státech EU. Hloupě jsme si mysleli, že je to záležitost jen nějakých rozkolísaných postsovětských republik… Mě na tom ale nejvíc zaráží, že ´demokratická ulice´ a její ´think-tanky´ a penězi přeplněné nadace chtějí prosazovat hesla a principy, které neřeší žádné aktuální problémy a místo nich operují jen se symboly. Dobře, tak dosáhnou svržení vlády. Robert Fico už nabídl demisi, jako kdyby to on zavraždil Kuciaka a jeho přítelkyni. Ostatně, ukázalo se na něj prstem coby na pachatele stejně snadno jako v kauze Skripal na Rusko. To je přece šílené.“

Tiež som vyhodnotil, že tu nie je niečo v poriadku a že by malo byť jasné, kto tu poťahuje v pozadí motúzikmi. Veď teraz, keď prebehlo niekoľko skutočne spontnánnych demonštrácií proti Matovičovmu zločinnému režimu, jasne vidíme, že tie „zaslušné“ mali enormnú finančnú dotáciu zrejme zo zahraničia, zahraničím tiež profesionálne školených „demonštrátorov“ a nevídané logistické zázemie miesta demonštrácií aj s prenosnými toaletami a ochrankou, nehovoriac o verejnej prostitúcii vybraných umelcov. Tušil som to a naivne sa domnieval, že na nevyhnutné vyšetrovanie potrebuje Generálna prokuratúra nejaký podnet. A tak som sa stal terčom nenávisti „dúhových revolucionárov“ a s nimi spriahnutej žltej tlače, keď som 16.3.2018 podal Trestné oznámenie na organizátorov protestov. Po jeho zverejnení na Pravda.blog sa inšpirovali aj iní, čo následne tiež podali Trestné oznámenia. Ale pán Čižnár to všetko zahral do stratena. Nič sa nevyšetrilo, lebo pán Čižnár si myslel, že sa tak budúcim vládcom-zmenárom zavďačí. Nepomohlo, po nástupe k moci mu naznačili, že si môže vybrať: buď ho budú škandalizovať osvedčenou žltou tlačou, alebo odstúpi z postu generálneho prokurátora. Nakoniec radšej odišiel aj z prokuratúry.

Uplynulo však osem mesiacov a odrazu, celkom nečakane, dostali Šeliga a spol. predvolanie na výsluch. NAKA pod vedením Petra Hraška zareagovala na akési anonymné podanie, presne v duchu môjho Trestného oznámenia. Privítal som to na svojom blogu slovami:

„Už pri svojom podaní som zdôrazňoval, že by malo byť v záujme zmienených organizátorov, aby sa obhájili v rámci štandardného vyšetrovania, tak ako každý iný občan. Veď by malo byť aj v ich záujme, aby sa vyvrátili podozrenia zo zahraničného financovania protestov a pokusu o prevrat. Tak prečo sú odrazu takí dotknutí? Prečo sa cítia ´ohrození´? Čím? Že sa ukáže pravda? Boja sa jej? Veď podozrenie na umelo vyvolanú ´farebnú revolúciu´ prišlo aj od zahraničných pozorovateľov. Že organizátori slovne tvrdia, že neboli financovaní zo zahraničia a že sa nepokúšali o prevrat? No a čo? Veď to tvrdí každý obvinený. Prečo teda nedoprajú NAKA pokojné a dôkladné vyšetrovanie? Čo je to za hystéria? To každý vyšetrovaný občan bude organizovať protesty proti tomu, že je vyšetrovaný? Ako si potom títo organizátori a naša slávna opozícia predstavujú možnosti prokuratúry a polície usvedčiť zločincov? Čo sú tí zločinci menej občanmi, než títo organizátori? Na jedných sa nesmie ani siahnuť a iní sa naopak majú podrobovať normálnemu konaniu orgánov činných v trestnom konaní?“

Len pripomínam, že polícia má konať aj v prípade anonymného podania, alebo dokonca z vlastnej iniciatívy, keď zachytí niečo hodné vyšetrovania. A toto bolo hodné vyšetrovania. Ibaže naši žltí novinári ako Tódová, Vagovič, Bárdy, Hanzelová a spol. jačali ako pominutí a do toho náhle zasahuje generál Milan Lučanský z postu prezidenta PZ SR! Pred vianočnými sviatkami v roku 2018 poskytol generál Lučanský rozhovor pre topky.sk, kde to obhajoval:

„Peter Hraško končí vo funkcii šéfa NAKA. Bol jediným dôvodom pochybný postup vo vyšetrovaní organizátorov protestov Za slušné Slovensko?

   Po týchto pochybeniach mu už nedokážem dôverovať a na takom vysokom poste musí byť človek, ktorému verím.

   Plánujete ešte nejaké personálne zmeny?

   Ani tu som personálne zmeny neurobil. Peter Hraško si dal žiadosť do civilu…“

Vyšetrovanie, ktoré sa ani poriadne nerozbehlo, Lučanský na vlastnú päsť zastavuje, a chudáčikom-organizátorom sa div neospravedlňuje, že si ich Polícia tohto štátu dovolila „obťažovať“. Tak ako Čižnár si zrejme aj on myslel, že sa tým budúcim vládcom-zmenárom zavďačí. Nepomohlo, po ich nástupe k moci, vydržal len pár mesiacov a odstúpil nielen z najvyššej policajnej funkcie, ale odišiel aj z polície.

Lučanský si naivne myslel, že ho noví samovládci vo vlastnom záujme nechajú pracovať. V Policajnom zbore bol obľúbený, zásluhy mal ako málokto iný a zvládol aj také potupné procedúry, ako rozhovor a aj neskoršiu debatu v réžii Denníka N, čo sa rovná zážitku s ideologicky zúrivou boľševickou tlačou z 50-tych rokov. Vyhovel aj ideologickým nátlakom nových „predstaviteľov zmeny“ a počas svojho pôsobenia odstavil riaditeľa NAKA od vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a aj inak konal (slovníkom nových mediálnych komsomolcov) pro-aktívne, napríklad svojvoľnou ochranou organizátorov protestov „Za slušné Slovensko“ pred trestnými oznámeniami na ich podozrivé financovanie a zahraničné ovplyvňovanie. Vo všetkom uspel, samovládcom vyhovel a predsa…

Dnešný boľševik netúži po sociálne spravodlivejšom svete, ako tí starí. Títo noví so spravodlivosťou už nemajú nič spoločné. Zjavili sa potom, čo washingtonská klika svetovládcov zavelila k novej Studenej vojne. S ňou sa automaticky otvoril priestor pre samovládcov s boľševickými metódami „triednej nenávisti“. A nenávidieť oni vedia – veď majú vzor v sociopatovi na čele vlády. Každý boľševik má vopred pripravený zoznam obetí svojej nenávisti. Ale vie si počkať. Kým je jeho obeť ešte chvíľu užitočná, alebo na jej likvidáciu jednoducho nemá čas, lebo likviduje iných, môže si žiť. Ale beda, keď sa dostane v zozname na prvé miesto! Tu už žiadne zásluhy, ani prísahy vernosti, ani sebakritika (ďalší boľševický vynález najnoviše „zlo-zmenármi“ inovovaný na „sebareflexiu“) neplatia. Dočkal sa aj Lučanský a hneď boľševicky brutálne…