Gustáv Murín

V nedávnom dvojčísle Slovenských pohľadov vyšla s dvojročným oneskorením séria článkov „pamätníkov“ na 30. výročie Slovenského PEN Centra.

Slovenské príslovie hovorí, že „samochvála smrdí“, ale v SP majú na to títo autori spomienok zrejme účinný deodorant.

A tak Anton Hykisch tvrdí, ževraj SC PEN bolo súčasťou Československého PEN klubu od roku 1918, hoci samostatný slovenský PEN klub vznikol až v roku 1989 a názov SC PEN bol spolu s logom a listovou hlavičkou zavedený až za môjho prvého predsedníctva v rokoch 2000-2002. Ako to teda bolo? Nech sa páči, posúďte sami:

História SC PEN – so Zajacom na bubon

Zásadným problémom misie PEN International na Slovensku je, že ju zakladali literárni samozvaní kádrováci z celkom iných pohnútok, než na akú je určená. A to sa stalo pre mnohých ich nasledovníkov príznačným. Žiaľ, PEN sa tak stal masážnym salónom aj pre literárne bezvýznamné, či pochybné postavičky. Môžeme smelo povedať, že za celú históriu PEN na Slovensku až podnes väčšina vedúcich predstaviteľov a žiaľ až 60-80 % členov vôbec netušilo a dodnes netuší, o čom PEN International vlastne je! Márne som zaviedol povinný podpis nových členov pod Chartu PEN. Ale poďme od začiatku.

Slovenské PEN centrum bolo založené na ustanovujúcej schôdzi 31. októbra 1989 v bratislavskom klube Bibiany, kde slovenský preklad Charty PEN podpísalo 31 spisovateľov rôznych generácií a názorov (napr. Ladislav Ballek, Martin Bútora, László Dobos, Dušan Dušek, Ľubomír Feldek, Andrej Ferko, Lajos Grendel, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Klára Jarunková, Milan Lasica, Vincent Šikula, Ján Štrasser, Martin M. Šimečka, Pavel Vilikovský, Peter Zajac, Štefan Žáry, Miloš Žiak a ďalší). Bol to výsledok iniciatívy už zo 16. júna 1989. Medzičasom bol totiž Zajac na PEN kongrese v Kanade, kde oficiálne požiadal o vznik a vstup nového centra. Na tom si treba všimnúť tri zásadné veci:

1. PEN bol oficiálne komunistickou mocou zakázaná organizácia a Peter Zajac predsa vycestoval za vopred známym účelom?
2. Také zhromaždenie spisovateľov si nemohla nevšimnúť ŠtB (keď monitorovali ešte aj náš mládežnícky Kruh mladých autorov v polovici 80-tych rokov!) a predsa nijako nezasiahla. Túto zjavnú konkurenciu komunistami ovládaného Zväzu slovenských spisovateľov teda vtedajšia moc už tolerovala?
3. Iniciatíva Zajaca vedome obišla Československý PEN klub, ktorý mal pred komunistickým zákazom vysokú medzinárodnú prestíž.

Risk je zisk a čudná koexistencia slovenskej organizácie PEN a komunistickej moci netrvala pre zakladateľov SC PEN (tú skratku sme zaviedli až za môjho prvého predsedníctva) našťastie dlho. Jej prvým predsedom sa logicky stal Peter Zajac a tajomníčkou Jana Juráňová. Bolo by to v poriadku, keby ho založil podľa základných princípov tejto prestížnej organizácie. Ibaže on tam dotiahol Štrassera (bývalého aktívneho člena strany, ktorá PEN zakázala!) a ten, po vzornom ponovembrovom striptíze prevlečenia svojej straníckej kože (pričom pôvodne až dva krát podpísal Anti-Chartu!), sa stal nie formálnym, ale veľmi arogantným členom vedenia nového Slovenského PEN Centra. Spolu so Zajacom ho ovládli a pod rôznymi zámienkami z neho zakrátko povyhadzovali na ich vkus príliš slobodne sa vyjadrujúcich kolegov – dokonca aj Vincenta Šikulu, jediného nášho držiteľa medzinárodnej ceny PEN za prózu! Využili na to pozoruhodne formulovaný článok č. 3 Stanov (mimochodom, zaregistrovaných oficiálne až 2.7. 1996, sic!), podľa ktorého nezaplatenie členského príspevku načas znamená automaticky stratu členstva. Tak sa tých „nepohodlných“ v tichosti zbavili. Je to o to väčší paradox, že samotný Zajac za celých tých päť rokov krágľovania svojich kolegov to členské nezaplatil! Prišiel som na to náhodou, ako nový tajomník, a bol to pre celú zajacovskú kliku šok. To, že to musel doplatiť (tuším päť tisíc korún?!), mi nikdy nezabudol on ani jeho kamarila na čele s najagresívnejším kádrovákom Štrasserom.

Vedome premárnená päťročnica

   Tým kádrovaním sa ich aktivity vyčerpali a Zajac odovzdal predsedníctvo Martinovi Šimečkovi, ktorý sa činorodosťou naozaj nevyznamenal. Sťažoval sa mi na to dokonca aj vážený dlhoročný predseda Českého PEN Centra a Šimečkov disidentský kolega Stránský, ktorý sa mu pri každej návšteve Bratislavy ohlasoval, ale Šimečka šiel radšej hrať tenis. Zajacovcov PEN agenda nezaujímala. Centrum si vybudovali ako svoje guľometné hniezdo, do ktorého by sa stiahli, keby bol nátlak Mečiarovskej moci priveľký a tak by sa tu pod ochranu medzinárodného spoločenstva schovali. Bežná činnosť ich preto nezaujímala, korešpondencia z Londýna bola ignorovaná. Treba jasne povedať, že Šimečka bol bábka s imidžom disidenta v rukách naopak pôvodne prorežimovej dvojice Zajac – Štrasser. Potrebovali ho mať ako štít bezúhonnosti pred sebou a on, neznalý miestnej literárnej scény, bol aspoň zo začiatku tými ostrieľanými vlkmi ľahko manipulovateľný. Prakticky si ho adoptovali. Nikdy nebol skutočným literátom, čo nezmenila ani zmanipulovaná medzinárodná cena so záhadným pozadím v USA, kde mu krátko po Novembri 1989 kamaráti pomohli k odmene 10 000 dolárov a okružnej literárnej ceste po Spojených štátoch, kde sa (ako sa mi sám zveril) zúfalo nudil. Došlo to tak ďaleko, že keď som sa zakrátko po svojom vstupe do PEN stal aj tajomníkom Výboru, Štrasser proti mojim návrhom na činnosť na Výbore protestoval slovami: „Päť rokov sa tu nič nedialo, tak prečo by sa malo teraz diať?“

Zajacovci nevnímali PEN ako povinnosť aktívne vystupovať za slobodu slova, ale skôr ako svoje léno na Slovensku, ktoré nemienili dopriať nikomu inému. Preto až do môjho príchodu nových členov prakticky neprijímali. Ja som bol výnimkou, pretože Martin Šimečka sa potreboval zbaviť svojej úlohy vedúceho našej Komisie pre väznených spisovateľov (WiPC). Táto Komisia za komunistickej vlády významne pomáhala našim disidentom a teda aj jemu. Po roku 1989 teda v Londýne pochopiteľne očakávali, že sa odvďačí pomocou iným. Nepochopili, že naši disidenti, aj pseudo-disidenti, mali v tej chvíli svojich päť minút slávy a nemienili ich premeškať. Preto som sa hneď po vstupe do PEN (na pozvanie vtedajšej tajomníčky Mily Haugovej) v roku 1994 hneď stal šéfom uvedenej komisie u nás, aby som Šimečku tej morálnej dilemy zbavil. Pravda, došlo mi až neskôr, že mi hodil veslo, ako v tej ľudovej rozprávke. Nemal som na také úvahy čas – vrhol som sa totiž do práce, ktorá síce Zajacovcom nevoňala, ale brániť jej naozaj nemohli. Stal som sa tak jediným členom SC PEN, čo mal skutočný, cez Rapid Action dokonca každodenný kontakt s medzinárodným vedením PEN a napĺňal tak misiu tejto organizácie doma, aj vo svete. Už vtedy mi bolo čudné, že toho pána Zajaca (a kamarilu okolo neho) v medzinárodnom PEN nikto nepozná. Ako by mohli, keď krátko po založení Centra si ho aj so Štrasserom (bývalým členom a ospevovačom strany, ktorá PEN zakázala!) fakticky privatizovali bez komunikácie s Londýnom.

Pokus o zmenu

   Pri najbližších voľbách som získal najviac hlasov, keďže som bol fakticky jediným aktívnym členom SC PEN s kontaktom na medzinárodné vedenie. Podľa Stanov si však predsedu vyberá Výbor a tam Štrasser jednoznačne a veľmi nahlas dával najavo, že tým sa môže stať len „ich človek“. Tým bol Martin Bútora, ktorý sa akože obetoval, ale len pod podmienkou, že budem tajomníkom a teda odrobím všetko vlastne aj za neho. Bol totiž tak zavalený cukríkmi a lízankami štipendií a iných ponúk z práve otvoreného Západu, že sa sám posťažoval, ako počas letu na akúsi inú konferenciu do Kanady takmer skolaboval. Nemôže tak prekvapiť, že list na obranu nášho čestného člena z Číny Li Xiaohua jednoducho za celé týždne nestihol podpísať, a tak ho delegácia spisovateľov nemohla do Číny zobrať a odovzdať. Ospravedlnil sa mi síce, ale tým jeho záujem o uvedený prípad aj skončil. Takže aká aspoň symbolická podpora aktivít SC PEN voči potláčaniu slobody slova vo svete s takýmto predsedom SC PEN? Napriek všetkému sa mi podarilo prispieť behom desiatich rokov (to už dávno Butora z danej funkcie ušiel) aktívnej činnosti vo WiPC k oslobodeniu našich kolegov z Vietnamu (Prof. Doan Viet Hoat, Dr. Nguyen Dan Que, Nguyen Van Thuan, Nguyen Xuan Tu, Pham Duc Kham), Sýrie (Nizar Nayyuf and Khalil Buyarez), Číny (Li Xiaohua and Wei Jingsheng), Kuby (Pablo Reyes Martinez) a zvlášť dramatická, ale aj úspešná bola kampaň za slepého tureckého básnika Eşbera Yağmurdereliho, v ktorej sme po prvý krát oslovili aj širokú slovenskú verejnosť.

Bútoru agenda PEN zúfalo otravovala, mal vyššie ambície, ktoré cez post veľvyslanca v USA doviedol až na post najbližšieho inštruktora bábky menom Kiska v prezidentskom paláci. Preto opäť vznikol problém, ako dosadiť za neho „ich človeka“. Bol som pri tom, kedy dokonca ktosi „z nich“ prišiel so skvelým nápadom, že keď sa v tom Výbore zišli všetci sami sebou tak dokonalo preverení, načo voliť nových členov Výboru, tento bude večný?!! Oni by mali teda byť permanentným Výborom bez toho, aby ich členstvo otravovalo so svojim názorom vo voľbách! To, našťastie, neprešlo a tak po Bútorovi prišiel Lajoš Grendel a ja som opäť robil tajomníka. To už ale nevyhnutný konflikt s touto literárnou smečkou naberal vrchol. Bola to doba, kedy za peniaze zo zahraničia nám tu vybujnelo hnutie dvoch aktivistiek, Juráňovej a Cvikovej, ktoré začali šíriť totalitnú ideológiou feminizmu. Keď som na Výbore upozornil, že je to len pokračovanie boľševickej ideológie a že odporuje slobode prejavu, oheň bol na streche. Juráňová bola predsa chránená priamo Zajacom, ktorý sa považoval za samozvaného hlavného ideológa našej literárnej scény! Zvlášť pod palcom mal nemecky hovoriace krajiny, kde dokonca považoval za svoju povinnosť protestovať, ak tam na literárne vystúpenie vycestoval niekto, koho on osobne neschválil. Na druhej strane pozvanie na PEN konferenciu v Macedónsku s úľavou prenechali mne, pretože to neboli končiny, ktoré by ich zaujímali. Urobili chybu, lebo na tejto mojej prvej PEN konferencii na slávnom Ohride som sa stretol s vtedy čerstvo zvoleným medzinárodným PEN prezidentom Ronaldom Harwoodom. Boli to dramatické časy útokov albánskej gerily, ktorá prenikala z Kosova, a táto skúsenosť nás zblížila tak, že cez Rona som sa zoznámil s celým vedením PEN International. Tí oceňovali, že moje výsledky najmä vo WiPC ďaleko predčili neveľmi aktívne PEN centrá strednej a východnej Európy. Logicky som sa tak časom stal jedným z prominentných členov medzinárodného WiPC. Doma ma však čakalo peklo. Zajacovci nezabúdali a po mojom dobrovoľnom odchode z Výboru aj funkcie tajomníka priviedli v roku 2000 SC PEN na samotný pokraj zániku. Od roku 1989 im totiž svitli nové časy osobných kariér a Zajac samotný záhadným spôsobom prekľučkoval do parlamentu…

Čo bolo ďalej?

   To je na omnoho dlhšie rozprávanie, keďže za tých viac ako tridsať rokov tejto organizácie sa v nej dokonalo odhalili charaktery niektorých našich známejších, aj celkom neznámych literátov. Od môjho prvého nástupcu na poste predsedu SC PEN Hykischa, cez Bátorovú, zúfalca Ireneya Baláža, krátko Balleka (ktorého chorobu zneužili tí, č u mali pomáhať), a potom obdobia celej kamarily ambicióznych neliterátov (Volko, Belák a ako prífrcok Komorovská), aby sa to nelepšilo Heribanom a vrcholilo nie tak dávno Richterom. Tým Richterom, ktorý bol za môjho predsedníctva Výborom nielen zbavený funkcie podpredsedu, ale rovno aj vylúčený z PEN za prečiny, ktoré sa priečili nielen elementárnej morálke. O tom boli všetci členovia a členky informovaní v šesťstranovom liste dňa 18.11.2002 (a sú to veľmi, veľmi zaujímavé fakty a cifry, to mi verte!) a toto vylúčenie potvrdilo aj Valné zhromaždenie SC PEN. A keď si spomeniem, ako tú funkciu podpredsedu zneužil na kšefty s knihami pre väzňov vo Veľkej Británii (za to zrejme aj skončil v LIC?), tak mi vyvstáva otázka, ako takáto osoba mohla viesť spisovateľskú organizáciu, ktorá má byť vzorom morálky? Kredit PEN International v takýchto rukách? A ešte keď si spomeniem na finančné čachre pri ročnej správe AOSS istého pána Leikerta, člena SC PEN, a škandalózne ožobráčenie o milióny korún celého AOSS pánmi Hochelom a Juščákom, našimi PEN členmi, pred čím sme opakovane za SC PEN protestovali a tiež podali Trestné oznámenie, a netreba tiež zabudnúť na… No, čo hovorím, je to na dlhé rozprávanie. A ako jediný opakovane tri krát riadne zvolený predseda SC PEN si toho pamätám a mám zdokumentovaného naozaj veľa. Možno na budúce…

Gustáv Murín