Gustáv Murín

Svoju prednášku o stave literatúry na Slovensku na medzinárodnej konferencii IX. Salon kritického myšlení v roku 2003 v Litoměřicích som začal napodobením zvuku, ktorý bol vtedy pre slovenských literátov najtypickejší. Áno, zavýjali oni ako ranení šakali v mimoriadnom, nevídanom súzvuku. Na tomto jedinom sa zhodli, hoci inak sa nezhodli takmer v ničom. Znie to asi takto: „Sme chudobníííííííí úúúúbožiaci opusteníííííí, kto nás nakŕmiiiiiii, veď nemáááámeeeééé, čo do huby“. Samozrejme, že je to nezmysel. Vtedy, v roku 2003, priam lož. A za to, že odvtedy prišli takmer o všetko (Klub spisovateľov, kaštieľ v Budmericiach, polovicu sídelnej budovy na Laurinskej atď.) si môžu sami. Vyšetrovateľka, ktorá riešila podvodný predaj polovice sídelnej budovy na Laurinskej (druhú polovicu zachránil za cenu súdov vtedy novozvolený predseda Spolku slovenských spisovateľov, Miroslav Bielik) mi po preskúmaní všetkých dostupných faktov povedala: „Najhoršími správcami spisovateľského majetku sú spisovatelia samotní“. Svätá pravda, zavýjať oni vedia, občas sa aj pod nejaký protest podpíšu, ale aby sa denne starali o svoj kedysi nemalý majetok – to ani náhodou! Napríklad v Asociácii organizácií slovenských spisovateľov bolo združených šesť takýchto organizácií s dokopy približne 350 členmi. Ale celé roky sa nenašli aspoň traja ochotní, čo by boli členmi Revíznej komisie a kontrolovali účty. A tak z tých účtov zmizlo desať miliónov korún a márne sme na to v SC PEN upozorňovali, keď zo šiestich organizácií zastúpených v Rade boli dve „reprezentované“ práve tými rozkrádačmi, jediný zástupca tretej organizácie prichádzal na zasadnutia Rady permanentne ožratý (z východu je dlhá cesta vlakom), zástupca štvrtej organizácie tam bol hlavne preto, aby sa na nich nezabudlo, až sa bude majetok AOSS rozdávať, a ostali dve organizácie (z toho jedna bolo mnou vedené SC PEN), ktoré márne volali, že nám náš majetok kradnú dvaja najvyšší funkcionári priam pred očami.

Aj v samotnom SC PEN bol problém nahovoriť niekoho na aktívnu činnosť. Do Komisie pre väznených spisovateľov, hlavnú komisiu v PEN Int., sa mi za 25 rokov mojej činnosti nepodarilo nalákať ani jediného nového člena! Keď som zorganizoval špeciálnu literárnu konferenciu pre mladých autorov s účasťou renomovaných zahraničných lektorov, na jej konci neprejavil záujem o vstup do SC PEN (a vlastne žiadnej literárnej organizácie) ani jeden z účastníkov.

Márne boli naše medzinárodné úspechy, aj uznanie, márne som za jediný rok dokázal získať prostriedky a administratívne pripraviť cesty dvadsiatich našich členov (teda celej tretiny členskej základne) do zahraničia. Keď bolo treba niečo urobiť, márne som sa rozhliadal po dobrovoľníkoch. Vtedy mi napadol prímer, ktorý tú situáciu asi najlepšie vystihuje:

Predstavme si opustený voz pod strmým kopcom a okolo neho bedákajúcich cestujúcich. Kone aj kočiš ušli a oni sami si do tej strminy voz tlačiť netrúfajú. Tak ide okolo niekto (podotýkam, že pre moju literárnu kariéru som SC PEN naozaj nepotreboval, naopak tá práca ma obrala o kopu tvorivého času), čo povie: „Ale veď je to také jednoduché, stačí, aby ste potlačili, ja potiahnem za oje a za chvíľu je po prekážke“. A ten voz sa naozaj pohne! Tak ten čo s hlavou sklonenou zo všetkých síl ťahá oje sa teší, že sa spoločná námaha darí. Tesne pod vrcholom sa obzrie, aby povzbudil spoločných literárnych cestujúcich, veď už je to len kúsok na vrchol strminy a s hrôzou zistí, že nielenže netlačia, ale sa vezú a ešte mu radia, ako má zabrať…

Asi sa teda ťažko čudovať, že po dvoch volebných obdobiach a štyroch rokoch hektickej práce som z funkcie predsedu SC PEN odišiel. Bolo ale treba nájsť nástupcu.

Predsedníctvo Antona Hykischa

   Radil som sa so staršími členmi SC PEN. Vtedy sme ešte verili, že vo vedení takej prestížnej organizácie musí byť známa osobnosť. To až neskôr sa tam dostali literárni nímandi – a nikomu to nevadí?! Upozornili ma na Hykischa. Ten už síce medzičasom zruinoval jedno vydavateľstvo, ale to som sa dozvedel až neskôr. Ale videl som ho na našich akciách a on sám sa dral k tejto funkcii. Tak som v prvom rade navrhol, aby predsedal Revíznej komisii, ktorá skontroluje celé naše účtovníctvo za štyri roky, aby sme odišli s čistým štítom. A Revízna komisia po oprave drobných formálnych chýb to účtovníctvo aj odobrila. Hykischovi som zanechal pripravené granty za štvrť milióna korún (všetky som musel osobne pripraviť, zúradovať a podať, ale veril som, že je to dobrý štart pre nového predsedu). Presvedčil som aj novozvolený Výbor, kde som už nekandidoval, aby práve jeho zvolili za predsedu. Keďže naša práca stála na veľmi dobrých vzťahoch s diplomatickým zborom, zorganizoval som v salóniku Klube spisovateľov malú zoznamovaciu recepciu s nám spriatelenými veľvyslancami a diplomatmi, kde som Antona Hykischa predstavil a odporučil. Všetko to prijal blahosklonne, ako samozrejmosť. A potom sa začali diať veci!

Tá recepcia ešte doznievala, keď sa na najvyššom poschodí zišiel v ten deň o hodinu neskôr nový Výbor s novým predsedom Hykischom. Ten prišiel od diplomatov a mal prvú dôležitú správu pre členov Výboru – na zasadnutiach sa už nikdy nebude spomínať meno Murín! Keďže roky so mnou spolupracovali, bol to šok. Samozrejme, že sa mi to donieslo a nevedel som to hneď pochopiť. Až po čase, a nových informáciách o výčinoch nového predsedu, mi to došlo. Hykisch ma hlavne na podujatiach spojených s Celosvetovou PEN knižnicou videl akoby v limuzíne. A tiež sa chcel zviesť. Ale zabudol, že do tej „limuzíny“ treba každodenne zháňať benzín, nehovoriac o údržbe a STK v podobe korektného čerpania grantov. To sa mu naozaj nechcelo a bol z toho veľmi rozčúlený. Takže prvé, čo urobil, bolo vrátenie časti grantov bez úžitku, pretože čoskoro prišiel na to, čo som ja už vedel – nebolo toho, kto by ich samostatne organizoval a jemu sa naozaj nechcelo.

Hykisch zato prišiel s inováciou, na ktorú si netrúfli ani prezliekači kabátov, Zajac so Štrasserom. Akokoľvek ma nemali radi, nebránili mi v práci vo WiPC (Writers in Prison Committee), pretože moje úspechy v obrane nespravodlivo väznených spisovateľov vo svete, boli aj úspechmi SC PEN. Ale môj nástupca, Anton Hykisch, ktorého som k zvoleniu odporučil, mi čoskoro dal najavo, že si nielen moje literárne aktivity pre PEN nepraje (chcel som totiž dotiahnuť tie projekty, do ktorých sa mu tak veľmi nechcelo), ale dokonca ani, aby som ďalej pracoval v hlavnej PEN agende v rámci WiPC. Zavolal mi a oznámil, že vraj všetko zvládne sám. Čoskoro ale asi zistil, čo je to za drina písať listy a výzvy diktátorských režimom a odvtedy nielen on, ale nikto v tej veci u nás prstom nepohol. Ušetrená energia, ktorú som dovtedy vynakladal pre PEN, sa mi však zúročila v literárnych úspechoch a tak sa na toto drsné „odstavenie“ nemám prečo sťažovať. Problém bol inde…

Ani nie do mesiaca ma skontaktovali členovia Výboru a požiadali o stretnutie. Prišli všetci okrem Hykischa s návrhom, ktorý dovtedy nemal obdoby – odvolanie nového predsedu. Žiadali ma, aby som sa vrátil. Podľa nich bol Hykisch neschopný, povýšenecký (bol medzi nimi naozaj nový a ako podstatne starší asi si takto nasilu mienil budovať autoritu), ale hlavne povestný uspávač hadov. Vedel som, o čom hovoria. Zažil som únavné Hykischove monológy, kde na jednej konferencii v Budmericiach tliachal banality a najzúfalejšie bolo, že keď sa zdalo, že už končí, konštatoval, že to, čo povedal, predsa už dávno vieme, a začal s novou banalitou. Známa mi bola aj jeho sebastrednosť. A po nástupe do funkcie predsedu SC PEN ma už stihol názorne poučiť, že tá sebastrednosť bráni iným v iniciatíve a vedie k jalovým výsledkom. Nemal som dôvod neveriť Výboru, že ho majú plné zuby. Ale musel som ich sklamať. Nemienil som sa vrátiť, keď sa mi po rokoch opäť úspešne rozbehla práca vedca, aj spisovateľa. Poďakoval som im za dôveru a odporučil, aby to s Hykischom na mojom bývalom poste predsa len akosi vydržali. A nakoniec sa ukázalo, že urobil aspoň jednu naozaj pozitívnu vec – presťahovanie Celosvetovej PEN knižnice z Ústrednej knižnice Filozofickej fakulty UK do novorekonštruovaných priestorov Univerzitnej knižnice, kde je k dispozícii čitateľom dodnes.

Tým sa, žiaľ, iniciatívy Antona Hykischa vo funkcii predsedu SC PEN vyčerpali a on po prvom volebnom období zdupkal. Po Hykischovi prišla Mária Bátorová, ktorá pripustila, aby sa podpredsedom SC PEN stal známy hochštapler, ktorý s misiou PEN a ani literatúrou nemal nič spoločné. Zato sľúbil akési peniaze, ktoré nikdy neprišli. Bátorová tiež oživila dávno riešenú a aj vyriešenú kauza Andreja Ferka. Je to smutný príbeh pôvodne veľmi talentovaného autora (z literárneho klanu Ferkovcov s predčasne zosnulým bratom Jergušom, otcom Vladimírom a strýkom Milanom), ktorý sa dostal do akéhosi protestného kŕču, kedy v roku 1989 upadajúcej komunistickej vláde písal fakticky denne akýsi protest. Keď konečne komunistická vláda padla, potešilo ma to (veď bol našim rodinným priateľom a svedkom na našej svadbe s Janinou), ale on sa už z tej pózy nedostal a pre zmenu napísal hru s nadpisom „Hra, ktorú zakázal Havel“, hoci Havel o nejakom Ferkovi iste nič netušil. Neskôr (a vlastne podnes) začal tvrdiť, že v Slovenskej televízii sú aj po roku 1989 „trezorové filmy“ a to tie jeho, ktoré sú naozaj nehrateľné. Popri tom sa akosi minul s realitou takže tvrdil a zverejňoval aj čisté bludy (prekrúcaním historických faktov ad absurdum), až došla trpezlivosť jedenástim členom PEN (medzi nimi aj viacerým jeho priateľom) a v roku 1995 navrhli jeho vylúčenie z členstva. Výbor čakal s rozhodnutím na môj návrat z trojmesačného tvorivého pobytu v USA, keďže predpokladali, že ho budem brániť. Lenže ten nešťastník medzičasom publikoval v Literárnom týždenníku takú znôšku lží a výmyslov o SC PEN, že jeho členstvo bolo už neobhájiteľné. K rovnakému záberu došli tri nasledujúce Valné zhromaždenia. To všetko Bátorová ignorovala. Ferka dostala späť za člena SC PEN asi len preto, aby na 30. výročie tejto organizácie na Slovensku sám z nej demonštratívne vystúpil. Ale to všetko bolo nič proti krátkodychému predsedníctvu Ireneya Baláža, ktorý pod patronátom Hykischa doviedol SC PEN k bankrotu, tentoraz finančnému. Argumentom na zvolenie takéhoto predsedu prestížnej spisovateľskej organizácie malo byť zrejme aj to, že Ireney Baláž bol mojím tajomníkom v druhom volebnom období.

Nasledovníci?

   Ireney Baláž bol odpočiatku nesamostatný a organizačne úplne neschopný. Malý príklad za všetky: každý štvrtok o štvrtej poobede sa schádzala Mediálna rada SC PEN, ktorú som založil na propagáciu našej práce. Balážova jediná úloha ako tajomníka bola včas na to rezervovať salónik v Klube spisovateľov. Mohol to urobiť aj mesiac dopredu, ale neurobil. A tak som v jednu stredu zistil, že salónik je obsadený. Bolo treba nájsť náhradný priestor a oznámiť tú zmenu členom Mediálnej rady. Baláža som našiel v našej kancelárii a požiadal ho, aby to pre krátkosť času pre istotu zmenu miesta oznámil telefonicky každému členovi. Súhlasil, mal len jednu otázku navyše: „Mám to zavolať aj tebe?“ To nie je vtip, to bol Baláž, ktorého si Hykisch zrejme vybral za nasledovníka na diaľkové ovládanie. Tak sa do piatich rokov od môjho odchodu z predsedníctva ocitlo SC PEN opäť v ruinách. Bez prostriedkov, bez aktivity, s upadajúcou členskou základňou. Na výzvu viacerých členov som sa preto na najbližšom MVZ zasadil za zmeny a došlo k zvoleniu nového Výboru. Sám som o post predsedu nestál. K predsedníctvu som sa tak dostal doslova proti vlastnej vôli, lebo už o pár dní bolo treba ísť ťahať horúce gaštany Jazykového zákona na kongres v Linzi a nikomu sa tam nechcelo ísť. Nakoniec sme sa zúčastnili spolu so Zdenkou Becker a slovenskú pozíciu sme obhájili. Opäť enormným úsilím sa podarilo obnoviť v plnom rozsahu našu činnosť pričom asi najpamätihodnejšie aj z pozície svetového literárneho spoločenstva, bolo obnovenie činnosti Celosvetovej PEN knižnice. Jej úspech mi pripomínali aj delegáti ešte aj PEN kongresu v Biškeku o päť rokov neskôr.

Ako teda ďalej?

  Keď som v roku 2011 riadne ukončil svoje predsedníctvo po tretí krát, veril som, že môj nasledovník (ktorého som k tomu naozaj úprimne prehováral) Ladislav Ballek s pomocou ostatných členov Výboru dobre nastavenú latku našej činnosti udrží. Žiaľ, čoskoro sa zistilo, že neliterárni členovia Výboru zacítili svoju šancu a milého Laca jednoducho začali obchádzať a riešiť si svoje ambície. Dokonca začali z našej web-stránky miznúť dokumenty kampane na záchranu Budmeríc, aby neškodili predvolebnej kampani istého pána Krajcera, ktorý mal rozhodujúci podiel na zatvorení  DSS Budmerice, chátraní kaštieľa a v konečnom dôsledku došlo aj k rozkrádaniu jeho inventáru. Ballek sa však necítil proti týmto dravcom dosť silný, aby šiel do konfliktu, a predsedníctva sa vzdal.

To, čo zostalo bolo a je dodnes literárnym suterénom. Doviedli to tak ďaleko, že napriek verejným proklamáciám o podvodnom prenájme budovy na Laurinskej ulici, aj v ich mene istý neúspešný hudobník (?!) „predal“ na vlastnú päsť polovicu budovy, čo odmietli aj viaceré organizácie v AOSS a pokúsili sa ho odvolať. Nakoniec sa im to podarilo, ale potom, čo tie falošne získané peniaze hekticky minuli tí, čo sa k nim dostali, súd pokračuje a trosky demoralizácie tejto organizácie (a tým aj SC PEN) ostali. A opäť majú slovenskí spisovatelia príležitosť zavýjať ako ranení šakali!

Ale to už je iná kapitola…

Gustáv Murín