Gustáv Murín

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 preniklo do slovenského podsvetia pozoruhodné množstvo mafiánskych bratov: Adamčovci, Boržovci, Černákovci, Danišovci, Deákovci, Diničovci, Imriškovci, Jakšíkovci, Holáňovci, Holubovci, Chromiakovci, Mellovci, Minárovci, Okoličányovci, Pápayovci, Raiszovci, Salingerovci, Štefaňákovci, Šuhajdovci, Takáčovci a aj Mellovci. Ale len príbeh Mellovcov trvá do dnešných dní…

Pánmi hornej Nitry

   Spojenie s Černákom katapultovalo bratov Mellovcov medzi špičku podsvetia. Po likvidácii Šuhajdu, Lenharta aj Novotného sa Mellovci dostali aj do bezpečnostnej služby, ktorú ovládali černákovci, a jej prostredníctvom vyberali výpalné v celom okolí. Jeden z bratov, Ivan, sa mal stať dokonca generálnym riaditeľom černákovskej Security 3. Vydierali aj začínajúcich DPH-áčkárov, a nikto si pred ich nenažranosťou nemohol byť istý.

Ich úzke vzťahy s Černákom opísal bývalý vedúci špecializovaného tímu Prezídia Policajného zboru v prípade Černák a bývalý riaditeľ Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK), vtedy plk. v. v. Ing. Ivan Ševčík, v knižnom rozhovore (e-kniha „Mikuláš Černák prehovoril? Fakty kontra mýty“): „Prvýkrát som o Mikulášovi Černákovi počul, keď som riešil kauzy okolo bratov Mellovcov, konkrétne, keď som väzobne stíhal Ivana Mella. Bolo to za vydieranie, vtedy bolo hlavným druhom činnosti týchto skupín vyberanie výpalného, kvalifikované ako vydieranie. To bolo asi v rokoch 1995 –1997… Vtedy boli po Prievidzi po mnohých podnikoch zlato-čierne nálepky SBS Security 3 Banská Bystrica. A za touto firmou stál Mikuláš Černák…“

Mafiánske Bratstvá, obálka

Príklady mafiánskych vydieračiek

   Istý podnikateľ doviezol v máji 1997 z Turecka zlaté šperky. Mellovci mu zatelefonovali a podľa knihy „Slovenská mafia“ to údajne znelo takto: „Ty máš na predaj zlaté šperky z Turecka? No tak ich pekne bez rečí dones sem k nám, čakám ťa v reštaurácii vo Veľkej Lehôtke.“ Keď sa zdráhal, dostavilo sa šesť hrubokrkých primitívov a sľúbili mu na začiatok zlomiť ruku a keby to nestačilo, na horšie sa mal pripraviť, až povolajú z Banskej Bystrice černákovcov. Vzdal to a so šperkami aj váhou prišiel do Mellovej krčmy a vydal až 5,6 kilogramov zlatých šperkov v hodnote dva milióny korún (cca 66 tisíc eur).

Iný podnikateľ rozpoznal Mellov hlas a nahlásil jeho vyhrážky. Vyšetrovanie sa vlieklo a výsledok je verejne neznámy.

V treťom prípade je obvinený Karol Mello. Mal dať zálohu na auto, ale než si poň prišiel, už bolo predané. Hoci dostal okamžite prísľub vrátenia zálohy, použil k svojej reklamácii metódu ručne-stručne. Samozrejme, nebol pri tom útoku sám…

Láskavá tvár mafie

   Bratia Mellovci boli ako Jekyll a Hyde – dve zásadné odlišné podoby zločinu. V zábavných podnikoch predvádzali svoju až nepríčetnú brutalitu a moc. Ale čoskoro prišli na to, čo pochopili mafiáni pred nimi. Keď sa im nepostaví štát, urobí to niekto iný. A keď ich okolie odvrhne a prestane im poskytovať krytie, čoskoro skončia. A tak to za dňa hrali aj na opačnú stranu.

Výpalné vždy vzbudzuje odpor vypaľovaných, aj keď pasívny. A hrozí skratovou reakciou, aj udaním na políciu. A Mellovci chceli vládnuť ako paraziti regiónu naveky. Tak sa od iných (zrejme od Černáka) naučili osvedčený trik. Už nevypaľovali surovo „kešovkou“, ale sofistikovane faktúrou za vymyslené práce a služby. Tento výdavok si tým pádom poškodený mohol dať aj do daňového priznania. A po obdržaní dohodnutej sumy, prišli osobne vrátiť jej časť konkrétnemu podnikateľovi. Aká to charita! Ale vôbec nie. Len poistka, aby si parazit uchránil svojho hostiteľa na dlhú dobu. Veď ho vlastne zatiahli tiež do svojej protizákonnej hry, akoby sa mohol s takto „vypranými“ a nezdanenými peniazmi ísť sťažovať na políciu? A falošných fakturantov Mellovci nemali problém zohnať. Aj sa ich, ako „bielych koní“, zbaviť. Veď konto ich obetí čoskoro dosiahlo závratnú výšku tridsiatky mŕtvych a zároveň aj nezvestných.

Rovnako opatrne sa správali aj doma v Lehôtke. Voči susedom a chlapom v krčme nanajvýš milo. Neváhali prispieť službičkou či láskavosťou. V ich krčme občas zatiahli rundu a chlapom od piva dokonca príležitostne objednali na pobavenie aj striptérku! Len tak, z dobrej vôle a lásky k blížnemu svojmu. Na revanš im miestni hlásili, keď sa v dedine objavilo cudzie auto a pridlho tam ostávalo. Stačil potom telefonát známemu policajtovi, a ten dal zakrátko vedieť, kto sa to okolo Mellovcov obšmieta. V dedine boli ako baránkovia, a preto obľúbení. To len somár by si pílil vetvu pod sebou. Takí hlúpi naozaj neboli…

Spravodlivosť na vlastnú päsť

   Čas však plynul a doba sa menila. Odpadli amatéri a naivkovia havlovci i vépéenkári, do služieb polície prišli noví a pre vec zapálení vyšetrovatelia. A tiež ich už arogancia Mellovcov začala dopaľovať. Predvolania na výsluch ignorovali a pokusy o zatknutie vyšli vždy naprázdno. Veď bývali v Lehôtke na jednej ulici s niektorými policajnými funkcionármi a aj inými papalášmi. Ale vraj tam, kde je vôľa, nájde sa aj cesta. Tak prebehlo dnes už legendárne prvé zatýkanie Ivana Mella.

Divoký Východ, divoké zatýkanie. Dnes generál Ševčík spomína: „Ja som na okresnej úrovni riešil bratov Mellovcov. Spolu s Milanom Lučanským a Jozefom Mičietom. Vtedy sme spolupracovali aj s kolegami z Bratislavy. Bolo to veľmi zaujímavé. Z okresu unikali informácie a bolo veľmi ťažko sa dostať k nejakému svedkovi, čo by vypovedal. Vagabundi vždy vedeli o akciách okresnej kriminálky dopredu.“ A tak sa dvaja policajní operatívci (Jaroslav Málik a Jozef Mičieta) rozhodli nikomu nič vopred nehlásiť a vyriešiť problém zatknutia Mella po svojom. Prišli do jeho rodnej Veľkej Lehôtky a zaparkovali na konci dediny. Rázne vstúpili do jeho vlastnej krčmy „U nosáča“ a pri plnej prevádzke sa opýtali: „Ktorý je tu Mello?“. Keď sa prihlásil, rovno schytal takú medzi oči, že preletel cez pult. Kým sa spamätal, bol spútaný. Vyšetrovateľ si ho prehodil cez plece a vyniesol za hrobového ticha z krčmy. Auto mali pre istotu odstavené 300 metrov ďalej a Mello celou cestou vykrikoval o pomoc, že ho chce niekto zavraždiť. A hoci išli aj okolo autobusovej zastávky, kde stálo cca 20 miestnych, nikto nezavolal políciu. Mello bol na smrť vystrašený, že sa dostal do rúk niektorej konkurenčnej bandy. Až keď v aute zistil, že ho zatkla polícia stíchol, ale o to bol arogantnejší. Hneď mu narástol hrebienok. Ale konečne skončil za mrežami, predbežne len kvôli výsluchu. A nasledovala aj väzba.

Mello za mrežami?! To bola priam urážka. Úmerne tomu aj zúril. A domáhal sa pomoci z najvyšších miest.

V kolúznej väzbe je pošta zaistených cenzurovaná vyšetrovateľom. Tak bol zaistený list, v ktorom Ivan Mello dáva pokyn bratovi, nech ide za námestníkom Lexovej SIS, Svěchotom, aby mu pomohol, s dodatkom „veď má za čo“. A Svěchota naozaj navštívil okresného policajného riaditeľa a cez neho sa pokúšal vybaviť si stretnutie s vyšetrovateľom Ivana Mella. Ten sa volal Ivan Ševčík a o pár rokov už viedol špecializovaný tím na vyšetrenie černákových prípadov. Tu uspieť nemohol.

Všetci veľkí bossovia slovenskej mafie (Sýkora, Steinhübel, Pápay a ďalší) sa chválili ochranou Lexovej SIS. Aj Černákov komplic Kaštan vraj cez niektorých bratislavských „podnikateľov“ z podsvetia našiel cestičku k povestnému Lexovmu námestníkovi SIS Jaroslavovi Svěchotovi. Sprostredkovateľmi mohli byť aj bratia Mellovci, s ktorými mal údajne pozoruhodne nadštandardné vzťahy. Medzi ním a Černákom muselo niečo klapnúť, lebo kým mal Svěchota vďaka Mečiarovi moc, černákovci boli na prvý pohľad nedotknuteľní. V novembri 1999 v rozhovore pre Národnú obrodu vtedajší šéf vyšetrovateľov Jaroslav Ivor potvrdil kontakty Černáka na predošlú mocenskú garnitúru a štruktúry tajnej služby.

Mellov list bol teda zadržaný, a ten zúril ešte väčšmi. Intervenciu si tak vybavil cez advokáta. A odvtedy vypisoval na konci listov pomstychtivé odkazy pre cenzurujúceho vyšetrovateľa. Keďže „strýko mafiánov“ Svěchota v Prievidzi s prepustením Mella neuspel, nechal ho previesť do Bratislavy, kde sa v Justičnom paláci v tej dobe pre vagabundov otvárali dvere na slobodu ľahšie.

Beštie v klietke

   Do väzby šli obaja bratia (pre niektoré obete s oneskorením) až v máji 1999. Karola zatkli v bare Charlie v Bojniciach, Ivana doma v Lehôtke. Ten sa pokúsil o útek do blízkeho lesa. Zastavilo ho až niekoľko varovných výstrelov. V ich dome našli ako bonus aj hľadaného Karola Szatmáryho. O pripravovanej zatýkacej akcii neboli prievidzskí policajti vôbec informovaní, preventívne. Ani sa ho nezúčastnili…

Mellovci na toto poníženie, pochopiteľne, nezabudli a prisahali pomstu. Museli ale rešpektovať mafiánsku hierarchiu a tak si na popravu vyšetrovateľa Ševčíka vypýtali povolenie od Černáka. Sám Ševčík o tom po rokoch prehovoril: „S Mellovcami som mal veľmi napäté vzťahy, dochádzalo ku konfliktom, hlavne s Ivanom, kedy sme na seba vo výsluchovke aj kričali. Neviem presne kedy to bolo, prišli za mnou kolegovia z Bratislavy s tým, že ma Ivan Mello chce dať dole – teda zavraždiť. Prišla im informácia, že hľadajú ostreľovača, alebo že ma zrazia na aute a dorazia bejzbalkou. Vedeli ako chodím do roboty, teda na bicykli alebo na aute a aj vedeli aké mám auto. Vtedy sa ukázala kolegialita. Neviem kto na prezídiu mi vtedy povedal, že som policajt a musím sa ochrániť sám. Ale Milan Lučanský a Jozef Mičieta to zobrali do vlastných rúk a chránili mňa a aj moju rodinu. Pred rokom 1997 bola tá doba divokejšia, tá hrozba bola reálna. Museli sme jej čeliť aj takými opatreniami, ako bola každodenná takzvaná ranná gymnastika pri kontrole podvozku svojho auta, či tam nie je namontovaný nejaký nástražný výbušný systém. Bolo aj obdobie, keď bolo nebezpečné, aby manželka používala auto. Skrátka musela sa prispôsobiť a rešpektovala to. Keď sa už ani to nezdalo bezpečné, musel som auto schovať na dva i tri týždne a do práce som chodieval tak, že ma chodili brávať kolegovia. Ráno urobili dôkladnú operatívnu ohliadku okolia nášho domu a až potom ma prišli odviesť do práce. Bola to veľmi efektívna ochrana.“ On sám mal doma kvôli tomu pod posteľou samopal. Možno aj preto Černák na zabijacký útok proti policajnému vyšetrovateľovi súhlas nedal. Po rokoch to tomu istému vyšetrovateľovi Ševčíkovi pripomenul, keď ten viedol špecializovaný tím na vyšetrenie Černákových zločinov, zložený z vyšetrovateľov, operatívcov aj prokurátorov. A Ševčíkovi pri jednom z výsluchov vymenoval aj detaily z jeho osobného života, denný program, typ auta a jeho značku a všetko ostatné potrebné pre vražedný útok. Ten sa, našťastie, nekonal…

Odvtedy sa bratia Mellovci rozhodli poistiť aj inak a najali si advokáta špecializovaného na mafiánsku klientelu. Prepestrá je aj kariéra JUDr. Petra Sch., ktorého časopis Moment označil ako „advokáta podsvetia“. Zastupoval bratov Mellovcov a dodnes zastupuje Karola Mella, ale napríklad i Kristiána Ružiča, ktorý sa priznal k zastreleniu advokáta Matulu, ale obštrukciami sa dostal na slobodu. Tento bývalý prokurátor zaujme aj nezvyčajným zjavom,  pripomínajúcim drsných chlapíkov, ktorých obhajuje, a tiež záľubou v silných motorkách. V roku 1993 bol odsúdený Okresným súdom v Žiline za pokus o podplatenie vyšetrovateľa, za čo bol aj vyškrtnutý zo zoznamu advokátov, ale len na tri roky. Nepomohlo, v roku 1999 sa spolu s JUDr. Pavlom B. ocitol vo vyšetrovacej väzbe za to, že spolu prepašovali z väzby 326 motákov Ivana Mella, ktorými vydával inštrukcie svojim komplicom. Prenášali ich z väzenia Mellovej priateľke Zuzane R. z Prievidze a od nej späť. Podľa denníka Národná Obroda tam boli pokyny pre svedkov, ale aj mená tých, ktorí mali byť vo svojich svedectvách zastrašovaní. Podľa denníka Nový Čas tam boli aj odkazy pre iných členov podsvetia, dokonca sa týkali aj vraždy Černáka (ktorá sa neuskutočnila). O tom, o akých advokátov ide, svedčí snáď aj to, že obaja zastupovali v tom čase už tri roky nezvestných bratov Bielikovcov, obete práve Mellovcov, a Černáka. Jeden z advokátov sa chcel brániť možnému trestu tým, že si najal kolegu, ale toho takmer súčasne s ním zatkla polícia. To všetko sa stalo v roku 1999. Advokát JUDr. Peter Sch. sa zrejme tak osvedčil, že zastupuje Karola Mella dodnes…

(ukážka z novej knihy „Mafiánske bratstvá“)