Gustáv Murín

František Mojžiš, ako majiteľ najprosperujúcejšej firmy v 90. rokoch, prišiel ako prvý na to, ako sa vzoprieť pijaviciam štáto-mafie za neblahej vlády Muftiho Mečiara. Ale, ako sa môžete presvedčiť v knihe „František Mojžiš a DRUKOS proti mafii“, nebol sám:

Diabolsky zločinecké duo Černák – Svěchota sa zdalo všemocné. Ale ani v tých časoch to nebola úplne pravda. Svěchotovi sa podriadili len tí, čo si neuvedomovali limity jeho právomocí, alebo sa alibisticky nevzpierali. A Černák sa mohol rozdrapovať len tam, kde mu to dovolili.

Príkladom, ako Svěchota narazil, bol vtedy len radový vyšetrovateľ v Prievidzi ing. Ivan Ševčík. Vedel od kolegov veľmi dobre ako ním zatknutý mafiánsky boss Ivan Mello vrieskal vo väzobnej cele v Bratislave, aby mu hneď zavolali Svěchotu, lebo ten je mu veľa dlžný a dostane ho spoza mreží okamžite. A Svěchota sa aj snažil. Zašiel do Prievidze a cez Ševčíkovho nadriadeného žiadal o stretnutie a predloženie spisu. Radový vyšetrovateľ to odmietol a – nič sa nestalo. Svěchota totiž naozaj aj podľa vtedy platných predpisov nemal, čo veliť ani len policajtovi z ulice. Podrobne o tom hovorí dnes už generál PZ ing. Ivan Ševčík v sérii TV dokumentov s názvom „Mafiáni na Slovensku“ odvysielanej na RTVS v minulom roku.

Aj Černák narazil na odpor, ktorý nedokázal prekonať. Rozťahoval sa po celom Slovensku, len Lučenec bol pre neho a jeho komplicov zakázaným územím. Postarali sa o to vtedajší lučenecký okresný náčelník PZ Jaroslav Vilhan a jeho šéf kriminálky Ján Kašiar. Ten prvý pôsobí ako akademik s okuliarmi a plachým úsmevom. Ten druhý je naopak robustný policajt, čo si vie zjednať rešpekt aj pohľadom. A táto dvojica s dobre zohraným tímom spolupracovníkov už aj v tých časoch dokázala černákovcov, a nielen ich, z okresnej mapy dokonalo vymazať.

Začali prevenciou, ktorú vtedy mohli použiť aj iní. Išlo o akciu s názvom Výmetnica (na Východe sa tomu hovorilo Dukla). Od začiatku nedovolili mafiánom, aby sa rozťahovali. Akonáhle zistili, že sa usadili v nejakom bare, či inom nočnom podniku, vydali signál Výmetnica! Na ten prišli z Banskej Bystrice kukláči a čo mali doma zakázané, tu si plne vynahradili. Vtrhli do podniku, mafiánov zložili na zem a prehľadali. Ilegálne držané zbrane zhabali a držitelia mali opletačky so zákonom. Tým pádom sa mafiáni nemohli vyzbrojovať a ani okázalo zhromažďovať. Ak totiž prejavili najmenší náznak odporu voči zásahu, nasledovali chvaty a hmaty s následkami škaredých zlomenín. A žiadna zo sťažností neuspela, lebo zásahy boli prísne kontrolované a aj dokumentované. A keď sa takéto razie opakovali dva, či tri krát týždenne, odrazu bol v meste po večeroch pokoj.

Bolo to obdobie, keď Černák rozširoval svoje impérium zla. Do Lučenca vyslal svojho emisára s prezývkou Rys. Vraj ho odsunul z Banskej Bystrice aj preto, že mal zálusk na jeho ženu. A v minulosti sa Černák spočiatku naozaj chválil, že mal každú, ktorú chcel – až neskôr zrejme na radu právnikov s tým chválenkárstvom prestal. Rys sa dovalil do mesta na veľkom aute, našiel si kumpánov lačných pracovať pre Černáka a začali sa rozťahovať. Na dverách podnikov vylepovali zlato-modré nálepky, že sú „chránené“ Černákovou SBS Security 3. A aby bolo jasné, ako dopadne ten, kto sa nenechá takto „chrániť“, predviedli aj teror. Jednou z prvých obetí bol mladý muž, ktorý sa po roku 1989 rýchlo vypracoval na zástupcu riaditeľa prosperujúcej firmy v blízkom meste. Počkali si ho, keď sa na víkend vracal domov a v podstate uniesli na opustené miesto. Celý čas do neho hučali, že má dobré zamestnanie a preto im musí zaplatiť 50 000 korún (cca 1660 eur). Keď sa vzpieral, zmlátili ho. Pre peniaze si prišli o dva týždne a on urobil tú chybu, že im ich naozaj dal. Existuje totiž jedno žulové pravidlo – pažravosť mafiánov je bezhraničná. Nikdy, ani pri fiktívnych dlhoch, či „férových dohodách“, nemajú dosť. Musíme si ich predstaviť ako parazitov, ktorí ako upíry hľadajú najľahšiu korisť. A nejdú po ďalšej, kým tú pôvodnú nevycicajú na kosť. Tak aj v tomto prípade. Tých 50 000 korún bola len próba, či sa mladík nechá zastrašiť. A keď ich zaplatil (v naivnej viere, že bude mať pokoj), prišli si znova už pre väčšiu sumu. Odrazu chceli ešte 200 000 korún (cca 6640 eur). A už neboli dvaja, ale šiesti aj s bossom na čele. A už to nebola len bitka, ale mučenie v hore pri motoreste Halier. Tu mu nasadili na hlavu plastové vrecko a dusili ho. Keď omdlel a padol na zem, tak sa rehotali a bavili sa tým, že mu strieľali okolo hlavy. V šoku sa pomočil. Nakoniec ho, utýraného, donútili, aby zohnal aj peniaze, ktoré nemal. A to pod tlakom (ak ich poznáte) až „nudne“ rovnakých vyhrážok – že mu odrežú ucho, že mu rozmliaždia ruku, ktorou sa podpisuje, že ho zavrú na mesiac do pivnice. Obeť je ochromená aj tým, že si o nej všetko zistia a drzo prídu domov, aj do práce. Zdá sa jej, že niet úniku. A tak mladík spreneveril 176 000 korún z účtov firmy, kde mal tak dobre rozbehnutú kariéru aj budúcnosť. Samozrejme, prišiel o prácu a mal na krku súdy za nielen túto dlžobu.

Potiaľto je to tuctový príbeh „dobročinnosti“ podľa vlastných vyjadrení dobrého mafiána Černáka, ktorý vraždil, len keď „musel“. Tu však narazil. Vzhľadom k aktívnym opatreniam kriminálky s pomocou operatívcov v utajení sa občania Lučenca nebáli svedčiť. To bol v tej dobe unikát! Týraný mladík sa v beznádejnej životnej situácii dostal až k šéfovi okresnej kriminálky a ten zavelil na protiakciu. Černákov emisár Rys skončil za mrežami a nakoniec si, po usvedčení pred súdom, odsedel dvanásť rokov. Banda sa rozutekala…

Vedenie polície v Lučenci vedelo vyriešiť aj zdanlivo nevyriešiteľné prípady. Ako keď nemeckému  poľovníkovi zmizla z izby v miestnom hoteli drahá puška. Stratu nahlásil, ale do zápisnice to nešlo. Šéf kriminálky radšej zvolil „riešenie v skrátenom konaní“. Zašiel za majiteľom hotela, ktorý mal dosť za ušami, a posťažoval sa mu, že kvôli tej krádeži (ktorá je nevypátrateľná) bude musieť teraz v hoteli robiť preventívne každý deň akciu Výmetnica. Veď vypátrať sa krádež nedá a robiť polícia niečo musí! Majiteľ hotela porozumel a vyžiadal si odklad 24 hodín. A na druhý deň, čuduj sa svete, prišiel Nemec na miestne oddelenie Polície, že sa pomýlil, lebo pušku mu neukradli, ale on si ju zabudol v lese. Ale už ju našiel. V skutočnosti kumpáni majiteľa hotela našli pušku aj so zlodejom v Košiciach. Ten pušku nielen „dobrovoľne“ vydal, ale hneď vyfasoval aj trest, ktorý nezaťažoval ani políciu, ani prokuratúru, ani súdy.

Až došlo na samotného Černáka. Vyslal druhého emisára. Tentoraz to bol policajt, ktorého zlanárili mafiáni, aby v Lučenci vyberal výhry z automatov, ktoré vlastnil Černák. A aby bolo jasné ku komu patrí, vybavili ho na to novučičkým BMW. Dotyčný s tým frajeril len pár dní. Na príkaz šéfa kriminálky mu bola limuzína zabavená. Preventívne. Áno, aj vtedy bolo možné zabaviť takýto predmet na 60 dní, ak bolo podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti, alebo je na ňu používaný. A začal poprask! Prví sa dohrnuli – SIS-kári. Tí pod legendou, že sú kriminalisti, naliehali, aby im bol ukázaný spis, podľa ktorého sa konalo, ale hlavne, aby bolo auto vrátené. Ale stačil jeden telefonát usvedčujúci ich, že z kriminálky určite nie sú, a stiahli chvosty! Nasledovali už vážnejšie intervencie – priamo z vedenia Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici. V Lučenci sa ani veľmi nečudovali, lebo neskôr pri prehliadke Černákovej firmy sa na jeho pracovnom stole našiel celý štós policajných „zvodiek“, teda správ z celého kraja. Tento ultra-zločinec mal dokonalý prehľad o tom, čo sa v „jeho“ kraji deje. A to bez pomoci niekoho z Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici nebolo predstaviteľné. No a tomuto super-bossovi zabaviť auto, nepredstaviteľné! Začalo to kolegiálnymi radami od nadriadených z kraja. Šéf kriminálky ale neustúpil. Nasledovali vyhrážky a chystalo sa aj jeho vyšetrovanie a kárne opatrenie. Už to nestihli. Medzičasom prišiel z fabriky v Nemecku list, ktorý potvrdzoval, že auto bolo ukradnuté holandskému majiteľovi. Krádež potvrdilo číslo prevodovky. A bolo ticho. Telefonáty zmĺkli, nový Černákov emisár sa už nestihol objaviť, lebo Černák konečne skončil za mrežami a novučičké BMW potom roky stálo kdesi na parkovisku Prezídia PZ SR, až kým nezhnilo, lebo pôvodný majiteľ ho už nechcel (veď dostal poistku) a o legalizáciu pre služobné účely sa nikto nepokúsil.

Černák a Svěchota neboli všemocní. To len primnohí predstavitelia zákona boli v tej dobe „nemocní“ alibizmom i strachom. O to väčšiu úctu si zaslúžia všetci tí, čo si svoje povinnosti vykonávali nielen poctivo, ale aj nad rámec bežných úloh. Tých pár statočných dokazovalo, že výčinom štáto-mafie sa dalo postaviť na účinný odpor.