Gustáv Murín

Obálka

Volajú ma Žaluď

…a ešte ma nedostali

Príbeh jedného mafiána

(kniha práve vychádza)

3. kapitola

ŽALUĎ už na čerstvom vzduchu nastupuje do svojho červeného Ferrari Diablo. Pred tým krátko prebral s ochrankou únikovú cestu. Najhoršia je pasáž z parkoviska baru West cez lesík, k prvým domom mesta. To je výhoda aj nevýhoda West-u, ako mafiánskej základne. Policajti to sem majú odruky a ľahko sa rozpoznajú, keby prišli snoriť. West je umiestnený na zalesnenom kopci nad mestom, hneď pod televíznou vežou. Široko-ďaleko nie je nič iné, len stromy a lúky. Dá sa tu dubasiť do rána a žiadnu otravnú susedku to neruší. Dajú sa tu rozostaviť hliadky, aby nikto cudzí nerušil dôverné rokovania. A v prípade policajného záťahu sa dá skočiť do blízkeho lesa a zmiznúť v tme.

Mafia sa odjakživa stretáva v takýchto podnikoch. V Bratislave je to ešte hotel Junior. Pôvodne zariadenie Socialistického zväzu mládeže dostal po páde komunistického režimu a rozpadu SZM na tridsať rokov do prenájmu gang bratov Diničovcov. Žaluď tam nerád chodí, odkedy sa Diničovci dali dokopy s tajnou službu SIS a zaviedli v celom podniku skryté kamery. Ešte je tu vychytený Queen´s Pub s vedľajšou diskotékou v bratislavskej štvrti Dimitrovka. To bolo jeho obľúbené miesto, kým mu tam pri odchode z diskotéky nevybuchlo vlastné auto pred očami. Ostala mu z toho zmrzačená pravá ruka a hnusné sny. Potom je ešte hotel Danube v centre mesta, ale to je sídlo Sýkorku a jeho bandy. S Mirom Sýkorkom, napriek jeho ambícii šéfovať s pomocou Ukrajincov celému slovenskému podsvetiu, sa dá vyjsť, ale nie s jeho pešiakmi. Najmä istý Čaba, zadrbaný Maďar, pije Žaluďovi krv. Čaba je vyhadzovač v najvychytenejšom podniku mesta – vo V-éčku. Chodia tam fakt chutné pipky, najlepšie kúsky mladistvej ženskej krásy z mesta nabitého vysokoškoláčkami a stredoškoláčkami. Ideálne lovisko pre Žaluďa, keby ho tam Čaba pustil. Väčšina mafiánskych vojakov, dokonca aj terajší bossovia, sú bývalí alebo súčasní vyhadzovači. Jediné legálne miesto, kde je platené aj to, že niekomu rozbijete hubu. Žaluď je mafiánsky „ekonóm“ a druhých si objednáva naozaj ako pešiakov na šachovnici vlastných kšeftov. Čabovi ale z jeho privilegovanej pozície vo dverách do V-klubu, kam sa každý chce dostať, muselo prepnúť. Nepustil minule ani slávnu speváčku Helenku Vondráčkovú. Nesmrteľná skupina Elán o jeho neprístupnosti spieva dokonca pesničku. A tento imbecil má na Žaluďa zvlášť zlé oko. Prezýva ho pohŕdavo – Obrezaný! A to Žaluď v živote do synagógy nepáchol. K tejto viere sa otvorene nehlási. Kde na to ten zkurvenec prišiel, je záhada. Možno to vie od Sýkoru, ten vie všetko. Na tom je založená jeho moc…

A tak Žaluďovi ostáva chca-nechca tento West. A smrteľná pasca nutnosti prejsť do mesta temnou asfaltkou cez les. Prebral to s ochrankou. Áno, to je miesto možného útoku, ale nie pre osamelého strelca. Medzi stromami sa zle mieri na rýchlo idúce auto. Pre istotu ale vyrazili dvojka a trojka k jeho okraju a s malými šikovnými výsadkárskymi samopalmi typu Škorpion vz. 61 s nábojmi ráže, 7,65 Browning kráčajú z oboch strán cesty. Štvorka v bielom VW Golf prechádza kritickým úsekom a na konci zastaví. Je to pár sto metrov, za pár minút tam bude čisto. Potom vyrazí Žaluď na svojom fajnovom Ferrari za pol milióna dolárov – mucholapke na jeho obľúbené prsnaté puberťáčky.

Žaluď sadá do hlbokého a prekvapujúco tvrdého sedadla športového auta, a kým čaká na dohodnuté znamenie, kŕčovito zviera volant. Nesedí sa mu pohodlne, lebo má na sebe nepriestrelnú vestu, ktorú mu pomohol navliecť jeden z ochrankárov. Vozia ju vždy v pohotovosti. Už ho to unavuje, už ho to štve! Kedy sa konečne odstrihne od tej skurvenej minulosti veksláka a mafiána? Veď už je počestný podnikateľ, veľkopodnikateľ! Všetci si pamätajú len to, že zmlátil na verejnosti populárneho televízneho redaktora preto, že ten degeš vytiahol na obrazovky celého národa Žaluďovu vekslácku minulosť. Žaluďa to stálo veľa peňazí a námahy, aby sa z toho útoku na verejnosti za pomoci sudcu vysekal. Ale odvtedy je iný – veď je prezidentom súťaže krásy „Queen of Slovakia“ i členom rady Konta nádeje. Prináša ľuďom zábavu a prispieva aj na charitu. Zamestnáva stovky ľudí, dáva im prácu. Je počestný podnikateľ. Kedy to už konečne všetci pochopia?!

Musí prejsť do útoku. Musí im to všetkým natĺcť do hláv. Veď už starí Rimania hovorievali: „Mundus vult decipi, ergo decipiatur = Svet chce byť klamaný, tak klamme“. A najlepšie vedia klamať novinári. Ako ten, čo za Žaluďom prišiel pred tromi mesiacmi. Samovrah…

4. kapitola

„DOBRÝ DEŇ, pán Štajner. Rád by som s vami urobil rozhovor.“

Novinár stojí na prahu honosnej kancelárie veľkopodnikateľa priam prikrčene. Žaluďov sústredený, podozrievavý výraz sa v okamihu mení. Tvár sa mu priam rozžiari.

„Konečne, to ste prvý, koho som nemusel podplatiť alebo donútiť. Viete, o mne v minulosti novinári písali strašné kraviny, ale, ako vidím, začína sa to otáčať… Čo si dáte? Mám dobrú whisky. Teda, aspoň to tvrdí ten, čo mi ju za drahé peniaze predal…“

Žaluď pohotovo naleje a premiestni sa pri tom plynulo spoza pracovného stola k drahej sedacej súprave, kde usadí aj novinára. Ten sa schúli do kresla ako myš pred hadom. Je zmätený aj z neobvyklého zariadenia pracovne, ktorej zrejme nevyhnutnou súčasťou je aj biliardový stôl v rohu, ktorý zhora nasvecujú zvonovité lampy v štýle filmu „Krstný otec“. Prestane sa zvedavo rozhliadať a rýchlo do seba kopne pohár ohnivej vody, až mu to vyrazí dych. To mu dá šancu nabrať odvahu, kým na neho Žaluď pozerá s pobaveným očakávaním.

„Viete, ona je to len jedna otázka.“

„Jedna otázka?!“ Žaluďova tvár sa pretiahne sklamaním a vzápätí stuhne v ostražitom strehu. „Sem s ňou!“

Znie to ako rozkaz a Novinárovi na odvahe nepridá. Skoro len šemotí:

„Dozvedel som sa… viem od známeho… skrátka, bol ste videný na Ministerstve privatizácie…“

Žaluď tú informáciu strávi zľahka, na Ministerstve privatizácie je ako doma. To nemôže škodiť. S chuťou si usrkne z pohára. Tento chlapík ho začína zaujímať.

„Tam chodí kde-kto…“

„Aj pán Slobodan? Známy vyjednávač mafie?“

Žaluď nespokojne cmukne.

„Ja ho nepasiem. Neviem, kade chodí. Toho pána poznám len letmo a len z obchodných jednaní.

„No práve,“ napriami sa Novinár. „Boli ste tam videný pri obchodnom jednaní, ako vy hovoríte, s ním a…“

Novinár sa pozrie Žaluďovi do očí skoro prosebne. Tento rozhovor nebol jeho nápad, ale šéfredaktora. Toho, ktorý naberá z ulice denne dvoch-troch novinárskych zelenáčov, aby mohol potom vyhadzovať starých mazákov, ako je Novinár. Sú lacnejší, ohybní, prispôsobiví. A toto je vlastne pasca na Novinára. Ak tú otázku Žaluďovi nepoloží, šéfredaktor ho najskôr vysmeje a potom vyhodí. Je predsa „investigatívny“, tak to, krucinál, musí zvládnuť…

„Skrátka, vy, Slobodan a istý vysokopostavený politik.“

„Ale…“ Žaluďovi sa prudko zúžia zorničky, nahrbí sa v kresle, ako ku skoku. Prudko položí pohár s whisky na sklenenú dosku stola medzi nimi. Znie to ako varovný výstrel, ale Novinár už nemôže cúvnuť.

„Je to vysokopostavený politik, pán Babka…“

A je to vonku.

Žaluď na chvíľu stuhne. Zdá sa na okamih, že ten fajnový stôl medzi nimi jednoducho preskočí. Ale náhle sa spamätá, zoberie pohár zo stola a uvoľnene sa oprie do drahého koženého kresla. V perfektných nohaviciach od drahého saka, vkusne vybranej košeli a kravate vyzerá takmer spokojne. Už vie, odkiaľ vietor fúka. To je v podsvetí to najdôležitejšie. Ak je problém jasný, dá sa riešiť.

Prehovorí pomaly, skoro láskavo, a s rozširujúcim sa úsmevom.

„Máte životnú poistku?“

Novinár sa zatvári zmätene. Vedel, že to nebude ľahký dialóg, ale takúto zákrutu nečakal.

„Nemám,“ vydýchne.

Žaluď ho chvíľu griluje pohľadom a potom sa náhle rozhodne. Vstane a prejde k svojmu pracovnému stolu. Rozvážne siahne po jednom z viacerých obalov na vizitky. Zamáva ním smerom k Novinárovi, ako zbraňou.

„Stačí jeden telefonát a vdova po vás sa poteší. Tú poistku ste mal mať už dávno.“

Potom ten obal frajersky veľkoryso odhodí na svoj pracovný stôl a sadne si na jeho roh. Zamyslí sa, a začne iným tónom.

„Ja som obchodník. Áno, v dnešnej dobe je súčasťou obchodu aj… veď to viete. Robím to nerád…“ napätá pauza a potom veta ako výstrel, „…vyser sa na to, čávo!“

Žaluď prudko vykročí k Novinárovi a ten sa schúli v kresle na obranu. Ale Žaluď mu len zoberie prázdny pohár z ruky a obráti sa chrbtom k nemu, aby mu bez opýtania nalial zo servírovacieho stolíka.

Novinár drmolí skoro plačlivo: „Viete, ja som investigatívny… ja musím klásť aj takéto, nepríjemné…“

Žaluď už je späť. Opäť nadobudol úplnú rovnováhu, je pokojný a spokojný. Podáva Novinárovi pohár, ako matka decku kojeneckú fľašku. Ten ho zoberie a schúli sa do seba. Už len šepne:

„Keď to nenapíšem, vyhodí ma… šéf…“

Žaluď mávne rukou.

„Povedal som, že som obchodník. A mám pre vás obchod. Koľko beriete v tej redakcii?“

Novinár hanblivo zamrmle cifru.

„Dám vám dvojnásobok a budete robiť môjho tento… no, ako sa to… keď má niekto toho…“

„Tlačového tajomníka?“

„Presne tak. Vy budete písať o mne články, nie tá novinárska spodina. Beztak dobrých novinárov už vyhodili. Najlepší boli za komunizmu, nešpárali, kam nemali. Takže…“ Žaluď zažíva pocit eufórie, ako generál pri plánovaní víťaznej ofenzívy, „…napíšete, ako sa venujem charite, koľkým ľuďom dávam prácu, že chcem lepšiu komerčnú televíziu pre ľudí, že sa v práci nešetrím. Som vzor podnikateľa! To ste mali napísať už dávno. Včera bolo neskoro. Takže váš nástup – hneď. Tú whisky si dopijete u seba v kancelárii. Sekretárka vás tam zavedie. Na konci chodby vľavo. Ešte dnes si vybavte odchod z redakcie a všetko ostatné. Od zajtra na desiatu doobeda budete každý deň referovať, čo je v novinách o mne…“ Žaluď sa zamyslí a začne vyrátavať. „A o Slobodanovi a o…“

Novinár ten zoznam nevníma, snaží sa rýchlo stráviť svoju novú životnú situáciu. Tie peniaze sú pekné, ale je to zdravé na pleť, byť tak blízko takémuto zjavu?

„A zamyslite sa nad mojím životopisom, myslím knihou… Možno by z toho mohol byť aj film. Viete, že mám v Pezinku pred autoservisom Sochu slobody? No, fakt, ja som príkladom amerického sna na slovenský spôsob… Uvažujte o knihe, aj o filme, veľmi ma to zaujíma… Peňazí je dosť. Dovi, zajtra.“

(pokračovanie)