Gustáv Murín

Novodobí „inžinieri ľudských duší“ z tajných služieb a podozrivých „think tankov“ sa nám snažia nahovoriť, že sme zavalení „fake news“, ktoré vraj akýmsi záhadným spôsobom robia z nás všetkých blbcov, čo nevieme rozlíšiť informácie, ku ktorým sa dostávame, a vytvoriť si vlastný názor. To všetko preto, aby oni nám „mienkutvorili“ spolu s niektorými hlavnými médiami, ktoré sú najväčšími šíriteľmi „fake news“ Spomeňme si na takú gigantickú „fake news“, ako boli údajné zbrane hromadného ničenia v Iraku, ktorú šírila samotná americká vláda na čele s na pohľad slabomyseľným, a teda ľahko manipulovateľným, Bushom Jr.

Ale „fake news“ sú tu už od čias Napoleona (víťazstvo pri Ulme vďaka falošným novinovým správam), Hitlera (klamstvo o útoku Poliakov na nemecké Gliwitze, ako zámienka na rozpútanie II. svetovej vojny), Stalina (falošné obvinenia v inscenovaných procesoch) a tak sa cez Busha Jr. dostávame až k dňu, ktorý dnes tak oslavujeme. Veď ak by nebolo kolosálnej „fake news“ o smrti študenta Šmída, nepadla by tak ľahko komunistická vláda a nemali by sme dnešnú demokraciu a slobodu! Veď to uvážme:

Nežná revolúcia v novembri roku 1989 očarila celý svet svojou ľahkosťou, až noblesou, mierumilovnosťou, zamatovosťou a historickou parabolou pokusu uskutočniť tisícročia starú víziu Utópie, keď umelci a filozofi vedú spoločnosť. Za tento čin boli na Nobelovu cenu mieru navrhovaní študenti a ich vodcovia, ale aj symbol občianskeho odporu Václav Havel. V skutočnosti ju mala dostať Štátna tajná bezpečnosť bývalého Československa, teda ŠtB.

ŠtB ako „bdelé oko robotníckej triedy a jej oceľová päsť“ viac ako štyridsať rokov špehovala, prenasledovala, zatýkala, vypočúvala, mučila a aj zabíjala takzvaných zradcov komunistickej vlasti. Tá istá ŠtB po tom všetkom nakoniec v jedinej samovražednej a dokonale úspešnej tajnej operácii zradila komunistickú vlasť. Tá operácia mala iste nejaký krycí názov. My a celý svet ju poznáme pod menom Nežná revolúcia…

Čas plánov a príprav

   Kto navštívil Prahu na prelome rokov 1988/1989 a v prvých mesiacoch roku 1989 a poznal aspoň trochu politickú situáciu, nemohol si to nevšimnúť – viselo to vo vzduchu, bolo to priam hmatateľné napätie, ktoré len čakalo na výbuch, ktorým by sa uvoľnilo. V januári 1989 počas takzvaného Palachovho týždňa prebehlo na Václavskom  námestí niekoľko chaotických demonštrácií. Aj leto roku 1989 prebehlo v Československu nepochopiteľne pokojne. Ani výročie sovietskej okupácie z roku 1968 nepriviedlo v horúcom auguste ľudí do ulíc. Na jeseň ani náznak verejného odporu proti režimu. Zasvätení sa dušovali, že v ČSSR to konečne prepukne začiatkom decembra na Deň ľudských práv. Bol to amaterizmus. Až keď vec zobrali do rúk profesionáli z ŠtB, udalosti nabrali dramatický spád.

Prečo práve 17. november

   Plánovači ŠtB prišli na geniálnu symboliku. Našli dátum, ktorý je v  Čechách zvlášť citlivý a zapadal do plánu spustiť prevrat s pomocou študentov a umelcov. Študentov preto, lebo sú ľahko mobilizovateľnou masou, ktorá nehľadí na následky a nie je zaťažená vlastnou rodinou či kariérou. Umelcov preto, lebo každý takýto zásadný protest potrebuje ľahko identifikovateľné tváre, dramaturgiu, ale aj technické zázemie (demonštrácie na Václavskom námestí napríklad ozvučovali technici známych populárnych kapiel). A 17. november preto, lebo v ten deň roku 1939 boli nacistami tvrdo potlačené demonštrácie českých študentov proti nacistickej okupácii a nasledovala séria ich popráv a deportácií do koncentračných táborov. Prvou obeťou bol pri predošlej protinacistickej demonštrácii k vzniku Československa študent medicíny Jan Opletal. Preto bol tento deň v roku 1941 vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva, a práve v roku 1989 bolo jeho 50-te výročie. Tá symbolika bola krištáľovo jasná – totalitný režim nacistov krvavo potlačil študentské protesty pred päťdesiatimi rokmi a totalitný režim komunistov sa mal zdiskreditovať rovnako. Na to bol potrebný aspoň jeden zabitý študent, a aj s tým plánovači ŠtB počítali.

Dňa 17. novembra 1989 bola oficiálnou mládežníckou organizáciou SZM pod kontrolou komunistickej strany zvolaná spomienková slávnosť. Bolo to tak dokonalé krytie, že ani už vtedy vopred obetovaní komunistickí papaláši nemohli mať námietky. Na stretnutí ministra vnútra Kincla s generálnym tajomníkom ÚV KSČ Jakešom bolo dohodnuté, že bezpečnostné zložky nezasiahnu, ani keby došlo k  prejavom študentskej nespokojnosti. Jakeša už dávnejšie utajená skupina vo vlastnej ŠtB diskreditovala tým, že nahrala a ilegálne rozširovala jeho dôverný prejav na straníckom aktíve v západných Čechách, kde sa totálne znemožnil výrokom, že sa cíti „jako kůl v plotě“.

Nikto z oficiálnej opozície stelesňovanej Chartou 77 nebol v piatok 17. novembra 1989 v Prahe. Niekto ich včas upozornil, aby sa zbytočne nepriplietli do rozbehnutého scenára. Išli na chaty (?!), ako vzorní občania. Václav Havel na svoj Hrádeček. Len Alexander Dubček z nejasných dôvodov pricestoval do Prahy a neplánovane sa priplietol k zhromaždeniu študentov pri vysokoškolských internátoch na Albertove, ako o tom píše Jozef Banáš v knihe Zastavte Dubčeka!. Dubček bol preventívne zatknutý a  keď už bolo po všetkom, zase prepustený.

Manifestácia sa mala skončiť zvyčajnými, nudnými prejavmi. Tieto neboli až také nudné, ale hlavne manifestácia prerástla do demonštrácie. V dave boli štandardne príslušníci ŠtB s neštandardnými úlohami. Namiesto potláčania protestov ich mali, naopak, povzbudzovať a týmto provokatérom sa aj podarilo strhnúť dav už mimo kontroly oficiálnych organizátorov na pochod hlavným mestom. Pozoruhodné je, že študenti nepustili z rúk neskôr mediálne veľmi užitočné rekvizity v podobe kvetov a sviečok, ktoré mali pôvodne položiť k hrobu Jana Opletala. Na toho sa zabudlo…

Provokatéri ŠtB viedli bezstarostný dav študentov na vopred vybrané miesto na Národní třídě k Národnému divadlu. Tam totiž malo dôjsť k prepojeniu študentskej masy a vážených divadelníkov, národných umelcov. Scéna bola naaranžovaná tak, že  krvavému stretu sa nedalo vyhnúť, aj keď sa o to viacerí študenti pokúšali. Zásahové jednotky vyčkali, kým sa dav približne 2 000 študentov dostal k Národnému divadlu, a potom ulicu zo všetkých strán uzavreli. Vtedy prišli k úžitku rekvizity kvetov podávaných policajným ozbrojencom a zapaľovanie sviečok pred ich hrozivou hradbou, čo kamery (tiež pozoruhodné, kde sa tam vzali) nezabudli zaznamenať pre históriu. V presne načasovanej chvíli nastalo krvavé „rozháňanie davu“, hoci ten by sa rozišiel aj bez bitky. Dôvod bol prostý. Tu malo dôjsť k dôležitej katarzii (povedané divadelným slovníkom), keď zbití študenti hľadali úkryt práve v budove Národného divadla a vždy takí citliví umelci boli na vlastné oči konfrontovaní so surovosťou režimu. Nezávislá lekárska komisia neskôr zistila, že bolo zranených 568 ľudí, to už je masaker. Všetko viedlo k logickej reakcii – režim, ktorý bije naše deti, nemôžeme akceptovať. Masa študentov sa spojila s katalyzátorom umelcov, presne podľa plánu. Nasledoval štrajk študentov a štrajk divadelníkov, ktorí namiesto hrania diskutovali s divákmi o neúnosnosti takéhoto vedenia štátu. Divadlá sa stali ideálnymi tribúnami protestov. Všetko klaplo až nečakane účinne.

Chýbala len mŕtvola.

Gorily v podsvetí-obalka

Hľadá sa obeť

   „Živú mŕtvolu“ identifikovala vyšetrovacia Komisia po Novembri 1989 prakticky hneď, v ďalších rokoch sa objasnili aj detaily tejto úspešnej dezinformačnej akcie (na dezinformácie mala ŠtB najlepších špecialistov vtedajšieho „tábora komunizmu“) aj preto, že „mŕtvola“ sama prehovorila – volal sa Ludvík Zifčák.

Zifčák bol mladý príslušník ŠtB, a keďže ho disidenti nepoznali, dostal za úlohu preniknúť medzi nich. Čiastočne sa mu to podarilo, keď sa v polovici marca 1989 na súde s predstaviteľmi „Nezávislého mírového sdružení – Iniciativy za demilitarizovanou společnost“ zoznámil s manželkou Petra Uhla. Ten bol známym disidentom, ale hlavne mal kontakt na Rádio Slobodná Európa a iné dôležité západné médiá. Zifčák sa predstavil ako študent Růžička z Ostravy. Neskôr na pokyn nadriadených založil fingované „Nezávislé studentské sdružení“ a medzi pražskými študentmi rozdával letáky, ktoré nápadne pripomínali vtedy aktuálne vyhlásenie „Několik vět“. Ale jeho hviezda chvíľa prišla až 17. novembra 1989.

Zifčák spolu s ostatnými tajnými agentmi ŠtB priviedol masu študentov pred obušky Pohotovostného pluku. Mimochodom, s jeho príslušníkmi sa veľmi dobre poznal, veď tam slúžil ako veliteľ roty. V presne stanovenom okamihu brutálneho zásahu Zifčák „padol“, pričom mu hneď priskočila „na pomoc“ ďalšia pracovníčka ŠtB Drahomíra Dražská. Zifčák mal plátennú tašku vo farbe trikolóry, ktorá sa dobre pamätala, a preto vedeli že bude mať dosť svedkov. Jedným z nich bola aj študentka Jana Matějková, ktorá nezištne zháňala pre „smrteľne zraneného študenta“ pomoc. Do tretice svoju úlohu zohrala pohotovo prítomná lekárka, tá mu dávala naoko umelé dýchanie a vyhlásila, že jeho stav je kritický. Vzápätí prišla sanitka a „mŕtvy študent“ zmizol.

Tým sa to neskončilo. Teraz prišla hviezdna chvíľa Drahomíry Dražskej. Všetkým, kto boli ochotní počúvať, srdcervúco vykladala ako jej kamarát prišiel o život „dobitý tými sviňami“. Už mala (podobne ako Zifčák) kontakty na disidentov, a hlavne na farára Payna, ktorý mal zasa prepojenie na Uhla. Tomu nahlásila dve najdôležitejšie informácie – meno „zabitého študenta“ Martina Šmída a jeho dátum narodenia. Uhl neskôr priznal, že pod dojmom tejto správy porušil zásadu spravodajstva a túto informáciu si neoveroval. Večer ju už vysielalo Rádio Slobodná Európa.

Komunistická televízia sa márne pokúšala fámu vyvrátiť, keď zohnali oboch existujúcich študentov Šmídov živých a zdravých (jeden z nich v tom čase v Prahe ani nebol) a predstavila ich vo večerných správach. Už bolo neskoro. Na ten moment sa pamätám veľmi presne. Symbolika vraždiaceho totalitného režimu zaúčinkovala a bolo jasné, že je neudržateľný.

Zifčák k tomu neskôr pre médiá sám povedal: „Fáma o smrti študenta mala jediný cieľ: vyvolať v krajine nepokoje, no nie také, ktoré by viedli k zmene politického systému. Išlo nám o výmenu vedenia komunistickej strany.“ A dodal: „Dezinformácia o smrti študenta sa rozšírila, vypukli protesty. Keby to Jakešovi oponenti (v komunistickom vedení, pozn. aut.) nechceli, k ničomu by nedošlo. Vyriešilo by sa to za pár minút, stačilo pozatvárať niekoľkých vodcov.“

Nech nás neprekvapuje, že bývalý agent ŠtB z Prahy odpovedá po slovensky. Je po rodičoch rumunský Slovák.

Ludvík Zifčák považoval svoju úlohu za jednoznačne prospešnú „obetu“ pre nový politický težim, v ktorom sa opakovane pokšal aj sám uplatniť. Posledne ako kandidát na poslanca do Euro-parlamentu vo voľbách roku 2014.

Ktosi napísal, že Poliaci bojovali za porážku komunizmu posledných desať rokov, Maďari desať mesiacov, Nemci desať týždňov a Česi so Slovákmi desať dní. Veľkú zásluhu na tom má aj tá „živá mŕtvola“, ako vzorová „fake news“.

Viac v knihe GORILY V PODSVETÍ – mafia.sk.