Gustáv Murín

Je obecne známe, že prvá veľká a pôvodne veľmi úspešná blogosféra na SME.sk má prazvláštnych administrátorov, skôr akoby komisárov. Zažili to desiatky, stovky a dnes vlastne už tisíce blogujúcich. Ja osobne som po úspešnom nábehu môjho blogu v roku 2008 zažil v roku 2010 jeho zablokovanie náhle, bez varovania, bez zdôvodnenia a aj bez šance sa dopátrať prečo vlastne. Až po rokoch sa mi podarilo vymôcť informáciu, že za toto moje „odstavenie“ môže osoba s menom niečo ako Sudoku, za článok, ktorý na tom mojom blogu NIE JE.

Kašlať na nich?

   Áno, aj to mi napadlo. Ale keď som sa po štyroch rokoch „exilu“ na SME-blog vrátil, zistil som, že si tam po celé tie roky našli cestičku noví čitatelia a to v takom počte, že mi pripadlo škoda nechať tam tých mojich vtedy viac ako 220 článkov ľadom. Zaujímavosť cenzúry na SME.blog je totiž v tom, že vás urobia navonok neviditeľným, ale vytrvalci sa k vášmu blogu dostanú, dokonca tam môžete takto na slepo prikladať ďalšie články. A tak som sa rozhodol, že tento svoj blog budem udržiavať nekontroverznými populárno-vedeckými príspevkami. Ani tie sa redakcii SME nepáčili, takže ich nedávali do Výberu. Ale ako tak to tolerovali až prišiel opäť ten „osudný deň“. Môj článok o českej kuchyni sa stal opäť neviditeľným už aj v bežnom dennom prehľade blogov!

Nič také zaujímavé a pre mnohých iste ani prekvapujúce, veď to zažili desiatky a stovky z nás. Mne sa však podarilo získať zdôvodnenie takéhoto drastického zásahu. Toto mi napísal pán Prokopčák (nechávam to aj s oslovením, aby bolo jasné, že to myslel vážne):

„Dobrý deň pán Murín,

niektoré z vašich textov sú v príkrom rozpore s hodnotami denníka SME. Medzi ne patrí aj dôsledné dodržiavanie vedeckých faktov a vedeckého konsenzu, hodnôt liberálnej demokracie, podpora a propagácia ľudských práv a slobôd, rovnosť pred zákonom a nešírenie nenávisti alebo násilia proti akýmkoľvek skupinám v spoločnosti. Zároveň za našu úlohu považujeme vždy stáť na strane slabších a vytláčaných na okraj. Preto sme sa rozhodli, že vaše texty nebudeme na blogoch denníka SME nijakým spôsobom propagovať.“

Nevychádzam z údivu. A, ak to niekoho zaujíma, pozrite sa, prosím, na ten článok o českej kuchyni (realizovanej v rámci edukatívneho projektu bez akejkoľvek finančnej podpory, či odmeny už štvrtý rok SOŠ Farského č.9 v Petržalke vďaka spolupráci už trinástich Veľvyslanectiev, najnovšie toho českého vďaka pani Veľvyslankyni Klausovej). Ako čítam, tak čítam, neviem sa z toho „hodnotenia“ pána Prokopčáka vysomáriť:

Žeby som zabudol na nejaké vedecké fakty pri polievke s knedličkami?

A čo vedecký konsenzus  v prípade predjedla, nepodcenil som niečo?

Božemôj, celkom mi unikli „hodnoty liberálnej demokracie“ v prípade sviečkovej!

A ach, áno, aj pri dezerte som zabudol podporiť a propagovať ľudské práva a slobody!

A ako som mohol pri podávaní kávy opomenúť rovnosť pred zákonom???

No ale v prípade nešírenia nenávisti alebo násilia proti akýmkoľvek skupinám v spoločnosti sa už musím ohradiť. Ja totiž cítim nenávisť od mne neznámeho pán Prokopčáka voči mojim slobodne vyjadreným názorom na pivo ako vhodný nápoj k sviečkovej!

A vrchol všetkého – presne v prípade diskriminácie môjho blogu na SME.sk sa cítim už ROKY „slabší a vytláčaný na okraj“. Ako to, že sa ma pán Prokopčák nezastane?

Priveľa otázok, vie niekto vás správne odpovede?

Vstanú noví bojovníci

   To bolo komunistické heslo. A ja mám silné podozrenie, že sa vracia. Veď len uvážme:

Už 30 rokov robím vedu, minimálne 20 rokov popularizáciu vedy, ale o nejakom pánovi Prokopčákovi som nepočul. A kde ten prišiel na „vedecký konsenzus? Veď veda sa v skutočnosti (citát) „permanentne mýli, ale je tiež v permanentnej oprave“.

Mám za sebou 25 rokov aktívnej a úspešnej činnosti v PEN International za slobodu slova doma aj vo svete, ale o nejakom pánovi Prokopčákovi som nikdy nepočul…

A taký expert na jedno, aj druhé – ako mi to mohlo ujsť?

Čím ďalej o tom uvažujem, tým viac mám dojem, že tu máme dočinenia s novými komsomolcami neoliberalizmu – jednej z najškodlivejších ideológii pre ľudskú civilizáciu. A títo komsomolci sa správajú presne ako tí pôvodní. Oni o tom, čo tak zúrivo obhajujú, nepotrebujú uvažovať. Oni totiž v rámci takejto ideológie nesmú uvažovať, aby nemohli pochybovať. Veď inak by sa museli chytať za hlavu nad nezmyslami, čo páchajú:

+ akákoľvek cenzúra pod akoukoľvek zámienkou je v rozpore práve s ich guruom Sorosom propagovanou Otvorenou spoločnosťou. Tak za koho títo sme-sväzáci vlastne kopú?

+ neuznávajú slobodnú výmenu názorov a slobodnú súťaž o pravdu

+ zastávajú sa rasistických a extrémistických hnutí, ako je feminizmus, čo je v priamom rozpore s demokraciou a ľudskými právami

+ hlásajú ľudské práva a v ich mene ich vzápätí potláčajú

+ boja sa sociálnych sietí a alternatívnych médií, ktoré sú posledným útočiskom slobody slova

+ hlasy, ktoré nie sú servilné tejto ich zvrátenej praxi (bez teórie), sa pokúšajú umlčať za každú cenu a idú po ich nositeľoch až tak, že by nemali publikovať ani v záhradkárskom vestníku o sadeniciach

+ a nielen to, ich príklad láka ďalších „skalopevných zástancov ľudských práv“, aby im nepohodlné hlasy boli vymazané z verejného života a to aj likvidáciou ich zamestnania, či akejkoľvek verejnej činnosti (tak dal Stalin popraviť Zinovieva a Kameneva, jeho bývalých súdruhov, hoci už boli roky odstavení na posty bez reálneho vplyvu na čokoľvek)

+ nechcú argumentovať a hľadať pravdu, majú tú svoju – momentálnu.

Ale veď to už poznáme, to je nám, čo sme zažili komunistickú vládu a ich cenzúru, povedomé. Takto sa správali – boľševici!

Je to možne?