Gustáv Murín

Je obecne známe, že veľa ľudí ide do politiky, aby tam zarobili. Samozrejme zo štátneho. Veď stotisíc eur je pre štátny rozpočet „malina“, ale ako poteší v súkromnom vrecku! Zväčša sa takýmto „zárobkom“ ale nechvália.

Potom je zopár takých, čo preleteli politikou naozaj ako kométa, a tí sa svojím nadobudnutým bohatstvom naopak chvália. Nie je to rozumná provokácia a v civilizovaných krajinách ani obvyklé, ale pán Krajcer v nedávnej reportáži časopisu Plus 7 dní, dokladujúcej jeho luxusný pašalík, nám všetkým ešte arogantne odkázal „Nech si rýpnu“. No tak teda, pán ex-minister, ako chcete…

Nová metla v akcii

   V kresle ministra kultúry mal Krajcer skutočne unikátneho predchodcu. František Tóth sa dostal do parlamentu v roku 2002 za stranu na jedno použitie s názvom ANO. Zakotvil na poste štátneho tajomníka ministerstva školstva, kde sa prakticky hneď dostal do takých rozporov s ministrom za KDH, že ho strana radšej „odpratala“. Ale len preto, aby ho vykopla vyššie – za ministra kultúry?!! A pán Tóth sa zameral na rozpredávanie budov v správe ministerstva a podarilo sa mu speňažiť aj jednu budovu Literárneho fondu (LF) v bratislavskom Starom Meste. Neslávne sa preslávil tým, že nechal zmeniť zonáciu na Šancovej ulici v Bratislave tak, aby tam v širšom centre mesta mohol ako päsť na oko vyrásť mrakodrap (viď článok „Ministerstvo tóthovskej kultúry“). Akoby mohol takýto kšeftár s našim osobným majetkom opomenúť takú lukratívnu nehnuteľnosť akou bol a je kaštieľ v Budmericiach? A začala štvanica na tučnú korisť, ktorú pohotovo prevzal aj Krajcer. Samozrejme, ak chcete niečo lacno kúpiť, musíte to ohovoriť. A tak nový pán minister Krajcer spustil nekultúrnu kampaň o tom, akí sú spisovatelia darmožráči. Pritom zabudol, že kaštieľ slúžil nepretržite 65 rokov v prospech slovenskej pôvodnej literatúre, ale aj novinárskej, filmárskej, televíznej, dramatickej tvorbe, prekladu a aj vede. Do toho sa objavili zvesti, že o kaštieľ aj s unikátnou záhradou sa už zaujímajú zbohatlíci, aby to premenili na golfový rezort, a aj si ho prišli na helikoptére obzrieť…

A teraz počty

   Preskočme všetky peripetie (a že sa v nich pán Krajcer krútil ako had) a prejdime k podstate – peniazom. Z tých 65 rokov služieb kaštieľa ho 57 rokov spravoval Literárny fond tak, že sa z príspevkov samotných tvorcov hradila celoročná prevádzka a údržba vo výške 210 000 eur a k tomu ešte dostávalo ministerstvo za prenájom 30 000 eur! Inými slovami štát mal perfektne zachovanú a udržiavanú národnú kultúrnu pamiatku, ktorá slúžila transparentne kultúre a vede a ešte navrch aj 30 000 eur do vrecka len tak. Takmer štvrť milióna eur, o ktoré sa nemusel starať a ešte na tom zarábal! Ale logika „slobodného a solidárneho“ ministra Krajcera velila, že je to všetko málo…

Takže nasilu tento pán dal kaštieľ zavrieť a vysťahovať, aby opustený chátral za jeho ministrovania s nasledovným výsledkom: Aby zvyšné zariadenie kaštieľa niekto nerozkradol a kaštieľ nerozobral na materiál (napr. cenné odkvapové rúry z medi) ministerstvo najalo SBS-ku, ktorá nás všetkých stála 2 900 eur na mesiac! Teda 34 800 eur straty ročne namiesto 30 000 eur zisku?!! Dokopy nás všetkých Krajcerovo bašovanie stálo zaokrúhlene 245 000 eur, ktoré nešli na kultúru, ani na nič iné, ale boli vyhodené von oknom. Zato, pravda, oknom kaštieľa! Len pre lepšiu predstavivosť, pán Krajcer nastrkal len do tejto SBS-ky na starú menu za tri roky 7 380 870 korún, opakujem, viac ako sedem miliónov! A to pritom táto SBS-ka zamestnala na výkon stráženia kaštieľa tie isté pani vrátničky, ako tam boli pred tým, za vesmírne rádovo nižšiu odmenu. To bol vývar, pán minister, tomu sa povie veľkorysý zárobok! A aby to bolo ešte zaujímavejšie, časť najcennejších umeleckých predmetov bola pod patronátom Krajcerom vybranej SBS-ky rozkradnutá.

Odchod ministra ne-kultúry

   Pána, ktorý začal svoju politickú kariéru v krčmách rozdávaním svojej papundeklovej podobizne v životnej veľkosti, bolo nutné o kultúre začať učiť odznova. A tak sme v SC PEN pripravili výzvu „Budmerický kaštieľ patrí umeniu – nie privatizérom!“, ku ktorej sa postupne pridali okrem SSPUL (Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry vedená pani Oľgou Ruppeldtovou) aj ďalšie umelecké a profesné organizácie reprezentované Jaroslavom Šoltysom (predseda SSPOL, Slovenská spol. prekladateľov odbornej literatúry), Jánom Jamriškom (predseda ZDHS, Združenie dych. hudieb Slovenska), Františkom Palonderom (predseda ÚSTT, Únia slov. televíznych tvorcov), Štefanom Dlugolinským (predseda SAN, Slovenská asociácia novinárov), Jozefom Leikertom (predseda KLF, Klub literatúry faktu), Štefanom Vraštiakom (predseda SFZ, Slovenský filmový zväz) a Petrom Kubínyim (predseda SSN, Slovenský syndikát novinárov). Po publikovaní dňa 14. 2. 2011 získala podporu širokého spektra spisovateľov, prekladateľov, hudobníkov, filmových a televíznych tvorcov, ako aj novinárov. Navyše ju cez webovú stránku SC PEN a Changenet podporilo aj viac ako tisíc občanov zo Slovenska a osobností z ostatných krajín sveta.

S osobnými vyznaniami na zachovanie DSS Budmerice, národnej pamiatky, sa pripojili spisovatelia ako Ladislav Ballek, Peter Jaroš, Jozef Banáš, Veronika Šikulová, Peter Holka, prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc., Ján Buzássy a ďalší. Celkovo tak na obranu DSS Budmerice vystúpili organizácie a jednotlivé osobnosti reprezentujúce takmer tritisíc tvorcov a kultúrnych či mediálnych pracovníkov.

V rovnaký deň, kedy vyšla Výzva, som uverejnil na Pravda.blog článok „Posledné privatizačné kosti – hyeny na love“.

Tlačová konferencia z 4. 5. 2011 v sídle Slovenského syndikátu novinárov sa stretla s mimoriadnym ohlasom médií, aj verejnosti. Jej účastníci konštatovali, že zariadenie ako DSS Budmerice za viac ako polstoročie svojej existencie plne obhájilo svoje opodstatnenie, nehovoriac o tom, že takéto zariadenia na podporu tvorby sú samozrejmosťou v Európe i vo svete. To potvrdzuje aj činnosť Európskej siete medzinárodných centier umeleckého prekladu (RECIT), ktorá zastrešuje 14 rezidenčných domov v rôznych krajinách Európy a od roku 1995 do nej patril aj DSS Budmerice. Dovolili sme si úprimne varovať, že jeho likvidácia by nás vymazala z tejto kultúrnej mapy sveta.

P.S. Ex-politik ako zbohatlík

   Pán Krajcer skončil po zásluhe svoju veľmi krátku, epizódnu, politickú „kariéru“ na tzv. smetisku dejín. Ale, že sa na nás z toho smetiska vyškiera ako „slniečko na hnoji“, no tak to už s elementárnou kultúrou má naozaj máločo spoločné. Keby aspoň mlčal…