Gustáv Murín

Slovenské národné povstanie je uhoľným kameňom moderného slovenského národného hnutia k svojprávnosti. Bola to jediná, politicky prezieravá cesta k prezentácii Slovenska ako svojbytnej a demokratickej krajiny. SNP zapísalo Slovensko na svetovú mapu tak rázne a jasne, že ho odvtedy nikto nemohol prehliadať a nedokázal ani vymazať…

Aj historické udalosti majú svoje paradoxy. Málo sa vie, že vznik Slovenského štátu odsúhlasili poslanci Snemu slovenskej krajiny demonštratívne povstaním! Povstaním ten štát o päť rokov neskôr fakticky aj zanikol. A to nie je jediný paradox tejto historickej udalosti, ktorý poľudšťuje naše moderné dejiny vďaka ich výkladu cez osobné príbehy…

Tak sa pozrime, čo sa dialo na Slovensku v tento deň pred 77 rokmi:

28.8., pondelok

V noci prišli do Dolného Kubína partizáni a na hlavnom námestí demonštratívne vystrelili niekoľko rán do vzduchu. Nikto im v tom nebránil, ale tiež sa s veliteľom posádky, podplukovníkom Jozefom Albrechtom, nedohodli na spolupráci. Nastal krátky čas vyčkávania…

Skoro ráno boli v Martinských kasárňach postrieľaní členovia vojenskej misie pod velením podplukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska, a bola provizórne ubytovaná v kasárňach. Deň pred tým ich totiž vysadili z vlaku pod zámienkou, že pre partizánske akcie je trať nepriechodná. Bola to iniciatíva železničiarov, ktorí sa hneď pochválili Veličkovi. Slovenskí vojaci s tým pôvodne nechceli mať nič spoločné, podplukovníci Golian a Perko ako nadriadení žiadali nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabezpečil, že misia bude bezpečne pokračovať ďalej. Kuchta však neuposlúchol, lebo už bol vo vleku Velička (neskôr vďaka tomu urobil krátkodychú kariéru ako pomocník náčelníka Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku) a celú nemeckú skupinu doviedol do kasární, kde ich prisľúbil bezpečne ubytovať, kým sa vlakové spojenie neobnoví. Aby mu uverili, vzal si na uniformu Železný kríž, ktorý dostal už skôr od nacistického velenia. Chcel tým získať čas s tým, že sa radšej podriadi Veličkovi. Ten bol údajne aj v tú noc ako obvykle opitý a keď prišiel Perko, ako veliteľ martinskej posádky, orodovať za misiu s tým, že sú tam aj dve ženy a dve deti, bľabotal stále dokola len svoje. Prišiel dokonca na úžasný nápad uniesť celú nemeckú misiu do Kyjeva (? absurdný plán, keď ich tam nemal ako dostať!), tak sa Perkovi nakoniec podarilo uhovoriť ho aspoň na to, že vojenskú misiu jednoducho zajmú. Nemci niečo tušili a na noc postavili stráže. Ráno sa zoradili na odchod na železničnú stanicu, keď veliteľ akcie nadporučík Cyril Kuchta odskočil od nemeckého veliteľa a zvolal „Hände hoch!“. Na to údajne niektorí SS-áci siahli po zbrani a jeden postrelil na úteku strážnika. V zborníku bývalých členov Turčianskej partizánskej brigády M. R. Štefánika sa tvrdí, že nejaký kapitán SS vystrelil dva krát na nadporučíka Kuchtu – to svedectvo má ten problém, že oni pri tej streľbe neboli. Isté však je, že skupina slovenských automatčíkov pod velením rotného Jozefa Letka spustila panickú paľbu. Následnej masakre už nikto nevelil. Padlo do dvadsať Nemcov vrátane ich veliteľa a jednej ženy. Táto beštialita išla tak ďaleko, že ranených z postrieľanej nemeckej misie, ktorí boli umiestnení v ošetrovni martinských kasární, odvliekli Veličkovi partizáni do Sklabine, kde ich podľa všetkého nezmyselne zversky zavraždili. Podľa iného zdroja ostávajúca ľahko ranená žena a dve deti boli na doliečenie odvezení do Nemecka. Bola to úplne nezmyselná provokácia v réžii veliteľa partizánov Velička, bažiacom po ohromujúcich zásluhách, a jeho poskoka Kuchtu, ktorú nemecké velenie už naozaj nemohlo prehliadať. Nebola to však rozhodujúca príčina zásahu Nemcov, len posledná kvapka vo vrchovato preliatom pohári ich podozrení. Povstanie tak začalo predčasne a za nevýhodných podmienok.

Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť partizánov bola dobrou zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk na Slovensko. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. V tento deň s tým vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Naopak Sovieti váhali, veď s obsadením Slovenska logicky vôbec nepočítali. Slovensko nemalo žiadny strategický význam, keď tankové zbory Červenej armády mohli omnoho ľahšie preniknúť poľskými rovinami zo severu a maďarskými z juhu, takže Nemci by museli Slovensko opustiť bez boja a tým aj bez strát na civilnom obyvateľstve a ničení krajiny. Podľa historika Jablonického: „…Sovieti boli informovaní o projekte Povstania… Opäť som si prečítal list, ktorý bol adresovaný Stalinovi v auguste – poslal mu ho generálny štáb Červenej armády… spolu s Rusmi dokončenie porážky Nemcov – to bolo síce lákavé, ale skúsení sovietski vojaci to pokladali za málo pravdepodobné. Oni  nepovedali, že je to nemožné, ale mali vyčkávacie stanovisko. Na Slovensku však realita išla svojím smerom.“

Partizáni obsadili Liptovský Mikuláš, pričom došlo k prestrelke so skupinou esesákov, ktorá našla útočisko pre tú dobu príznačne – v kaviarni!

Nielen so zbraňou v ruke sa dalo pomôcť Povstaniu. Major pechoty Július Hanus v tento deň iniciatívne prišiel z Ministerstva národnej obrany v Bratislave na divízne veliteľstvo v Liptovskom Mikuláši, kde sa dal k dispozícii vedeniu Povstania. Podieľal sa tak na predisponovaní zásob benzínu a sanitného vlaku na povstalecké územie. Následne sa stal veliteľom Vojenského dopravného veliteľstva 1. československej armády na Slovensku.

Partizáni partizánskej brigády „Čapajev“ prepadli kameňolom Maglovec v obci Vyšný Šebeš (dnes Vyšná Šebastová). Odniesli si 150 kg astralitu a zápalné šnúry. Pušný prah o váhe štvrť tony hodili do vodou zaliatej jamy v kameňolome. V Zámutove zasa odzbrojili jednotku východoslovenskej armády o počte 150 mužov. Odniesli si dva ľahké guľomety a 35 zásobníkov do nich, 45 pušiek, 2 pištole, 113 granátov, 29 stanových dielcov, 25 batohov, 11 chlebníkov a 10 sumiek na náboje.

Na príkaz stotníka Šumichrasta vojenské auto previezlo pušky a inú muníciu z letiska do Hotela Gregár v Liptovskom Hrádku, ako výzbroj pre miestnych povstalcov. V hoteli boli sústredené všetky zbrane z mesta, ktoré boli neskôr rozdelené. V celom meste boli pozatýkané nespoľahlivé osoby.

Kuriózny útok podnikli traja partizáni na protisovietsku výstavu inštalovanú v železničných vozňoch na vlečke v Turanoch. Ľahko odzbrojili strážneho a výstavu zničili. Zo žandároch, ktorí sa vydali v ich stopách, jedného zajali a vyzliekli z uniformy. Tú potom použili pri akcii v obci.

Generál Turanec a minister vnútra Mach na príkaz prezidenta Tisu odleteli do Žiliny, kde zisťovali situáciu. Telefonicky sa spojili s majorom Milošom Veselom v Ružomberku, aby sa dozvedeli, že „Situáciu mám pevne v rukách“. Mach na to odpovie: „Nuž, aby som pravdu povedal, vám Veselovcom som nikdy neveril“. A mal dobré tušenie. Všetci traja dôstojnícki bratia – Milan, Miloš a Marko – bol od začiatku najagilnejšími pripravovateľmi Povstania. A nebyť nich, ani by nezačalo (viď obsadenie Hlavného štábu v Banskej Bystrici). Turanec nariadil podplukovník Perkovi v Martine, aby poslal na zabezpečenie strečnianskej tiesňavy 2-3 tanky, ale ten to odmietol s tým, že sa nemôže spoľahnúť na ich posádky. Na to Turanec s Machom leteli pozrieť situáciu pri Strečne, ale pekne z výšky, lebo sa báli, že ich partizáni zostrelia. Po návrate Tiso menoval Turanca veliteľom celej slovenskej armády už fakticky bez vojska…

Francúzski partizáni sa účastnia likvidácie nemeckej prieskumnej jednotky pri Stráňavách a čata rotmajstra Peyrasa zneškodnila skupinu nemeckých vojakov strážiacich sklady na železničnej stanici vo Vrútkach.

Návrhom nemeckého veľvyslanca Ludina na zásah nemeckých jednotiek proti partizánom sa zaoberala slovenská vláda. Vyslovila súhlas s tým, aby bolo celé územie štátu vyhlásené za bojovú zónu podľa zákona o obrane štátu a nariadila preskúmať možnosť sankcií proti príbuzným vojenských zbehov, ako aj civilných osôb, ktoré sa pridali k partizánom. Ludin Zahraničnému úradu v Berlíne hlásil (Bystrický): „Prichádzam práve od prezidenta z porady o tom, či sa má bratislavská posádka profylakticky odzbrojiť. Keďže podľa vyhlásenia nemeckého generála sú na to k dispozícii veľmi slabé sily, predbežne sa od toho upustilo. Štátny prezident však predsa navrhuje jediným úderom odzbrojiť celú slovenskú armádu, len čo budú k dispozícii dostatočné nemecké sily.“

Rozhodujúce okamihy začiatku Povstania priniesli aj kuriózne príbehy. V tento deň dostal pilot-čatár Martin Žlnka rozkaz dopraviť styčného nemeckého dôstojníka, nadporučíka Stowassera, na veliteľstvo nemeckého armádneho zboru. Letecká skupina dvoch východoslovenských divízií totiž odfotografovala postavenia celého karpatského frontu. Tento unikátny materiál prevážal nemecký dôstojník na vyvolanie a vyhodnotenie do nemeckého štábu v Užhorode. Na kuriérny let bolo zvolené lietadlo Klemm Kl-35 so sedadlami umiestnenými za sebou, kde pilot sedel na zadnom. Pasažier mal teda skvelý výhľad na krajinu a to ho zaujalo až tak, že si nevšimol, že lietadlo preletelo Užhorod a pokračovalo cez kopce a zvlnenú krajinu na východ, až sa ocitli pri už Červenou armádou obsadenom Ľvove. Na blízkom ruskom letisku Žlnka pristál. Tentoraz ale mal byť zaskočený on. Keď totiž k lietadlu pribehli samopalníci, nemecký dôstojník (Sudeťák so znalosťou češtiny, ale aj ruštiny) zobral rozum do hrsti a veľmi slušnou ruštinou oznámil, že on je strojcom tohto únosu a obeťou jeho rozhodnutia prebehnúť na ruskú stranu je pilot Žlnka. Ten nestihol ani zakoktať a už bol zatknutý. Pre istotu aj Nemec, ale túto záhadu vyriešilo až pristátie ďalších lietadiel leteckej skupiny dvoch východoslovenských divízií, ktorých piloti svojím svedectvom Žlnku vyslobodili a nemecký štábny dôstojník putoval na Sibír. Tento kuriózny prípad mal aj kurióznu dohru. Nemecké velenie vyslalo 30. 8. na prešovské letisko dôstojníka, aby prešetril toto záhadné zmiznutie. Ten nič nevyšetril, lebo ho dozorný letiska poručík Koťo dal zatknúť. Veď Povstanie bolo vtedy už v plnom prúde, len východné Slovensko a tu umiestnené divízie boli ešte na pomykove, čo robiť. Typické pre toto lavírovanie bolo rozhodnutie veliteľa Leteckej skupiny majora Trnku, nemeckého dôstojníka prepustiť. A keďže jeho nemecký pilot od strachu s lietadlom ušiel, ponúkol mu vlastné lietadlo. Nemec však radšej zvolil auto nemeckej misie…

(pokračovanie zajtra)