Gustáv Murín

Už za komunistickej vlády ovládali slovenské podsvetie rodinné klany. Hlavne tie cigánske

– napríklad piati bratia Suchánkovci, či Stojkovci…

Po roku 1989 sa od Čadce po Žilinu rozťahovali bratia Holáňovci.

Súbežne sa etabloval rodinný klan Mišenkovcov.

Oblasť hornej Nitry ovládli bratia Mellovci.

Tí prví ako príklad krátkodychosti mafiánskych kariér.

Tí druhí ako príklad rodinných sporov až po tragédiu.

Tí tretí ako príklad bratskej súdržnosti v páchaní zla.

Tieto tri príbehy sa prelínajú v zločinoch, ktoré páchali, a stoja za vyrozprávanie.

Mišenkovci – mafiánsky klan?

Z Mišenkovcov sa najznámejším stal Viliam, a aj to až vtedy, keď ho policajní pátrači našli vo Venezuele a policajná eskorta spektakulárne previezla na Slovensko…

Kto sú Mišenkovci

   Viliam Mišenka aj s rodinou za socializmu emigroval do Rakúska. Hostiteľskej krajine sa  však odvďačil problémami so zákonom. Po Nežnej revolúcii sa na čas vrátil na Slovensko, ale už po pár rokoch to skúsil radšej v kanadskej provincii Britská Kolumbia v stavebníctve. Darilo sa mu tak, že si kúpil ranč. Vraj žil aj v stredoamerických krajinách, aktivity mal údajne aj v Číne. Ale pochopil, že zlatonosný Klondike bol práve v tej dobe predsa len doma, a tak sa vrátil a rozbehol so synovcom Jozefom vtedy obľúbený kšeft s vratkami DPH. TV JOJ k tomu uviedla: „Podľa zdroja z prostredia Mišenkovej rodiny sme získali už dávnejšie informácie o tom, že práve Viliam učil Jozefa podnikať a byť úspešným. Po čase, keď sa Jozef Mišenka stal solventným podnikateľom, mal začať robiť podvody práve na podnikateľských aktivitách jeho vlastného strýka“.

Mafiánske Bratstvá, obálka

Problémový Mišenka mladší v problémoch

   Keď sa Viliam Mišenka vrátil na Slovensko z Kanady, cez synovca Jozefa síce našiel zdroj ľahko získaných peňazí, ale aj ešte väčší zdroj problémov. Jozef Mišenka bol široko-ďaleko známa firma a mal za sebou dramatickú minulosť. Vrátane únosu a vydierania.

Ako píše SME: „…Bystrík Š. po predchádzajúcom konflikte s Jozefom Mišenkom zosnoval z pomsty jeho únos a pôvodne ho plánoval usmrtiť. Vykopal preňho aj hrob. Topoľčianskeho podnikateľa uniesli obžalovaní 6. júna 2008 tak, že prezlečení za policajtov zastavili jeho auto a prinútili ho nasadnúť do ich vozidla. Tam ho spútali a previezli na chatu na Duchonke. Pod hrozbou zabitia ho prinútili, aby kontaktoval svoju družku, aby priniesla na dohodnuté miesto výkupné tri milióny korún. Peniaze im odovzdala pred obchodným domom v Bánovciach nad Bebravou. Po spočítaní peňazí zistili, že dostali 2,1 milióna korún. Ďalších 45-tisíc korún zobrali z vrecka Mišenkovi pri únose. Únoscovia neskôr žiadali ďalších päť miliónov korún, ktoré im družka mala priniesť do Handlovej. Družka však všetko nahlásila na polícii a peniaze si už pre monitorovanie priestorov políciou nikto neprevzal. Bystrík Š. Mišenku prepustil na slobodu 11. júna. Ten nešiel hneď domov, ani na políciu, ale ku kamarátovi a údajne plánoval pomstu svojim únoscom. Na políciu išiel až 13. júna“.

Mišenku teda uniesli štyria muži pred obcou Horné Chlebany v okrese Topoľčany, pričom jeho auto zastavil muž prezlečený za dopravného policajta. Ostatní traja, ktorí sedeli v aute, mali uniformy špeciálnych policajných útvarov. Tie zohnal Peter Dobrovodský, ktorý mal medzi kukláčmi kamarátov.

Podľa výpovede Mišenku mali únoscovia už pripravený hrob vysypaný vápnom a aj pozinkovaný plech na prekrytie ilegálneho hrobu, proti odhaleniu termovíziou. Mišenkovi oznámili, že síce pracujú na objednávku, ale môže sa vykúpiť. Keď ponúkol pol milióna korún, odpoveďou bol rana do tváre. Nakoniec sa dohodli na troch miliónoch a Mišenkova družka zohnala aspoň približnú sumu. Aj tak ho nepustili a žiadali ešte päť miliónov navrch. To už ale zúfalá žena nedokázala zohnať, a tak o pomoc požiadala políciu. Tá „doplatok“ výkupného pripravila, ale to už dostala banda echo, že miesto je monitorované kukláčmi. Tak Mišenku radšej prepustili. Podľa reportérky Ľudmily Lackovej sa do veci vložil aj istý trenčiansky advokát, ktorý oslovil matku uneseného. Za „všimné“ 700 000 korún pre neho sľúbil dodať únoscom zvyšok do troch miliónov s tým, že syn sa jej určite vráti živý. Matka vraj túto trojmiliónovú sumu vyplatila a syn sa vrátil, ale toto extra-výkupné ho len rozzúrilo. Akoby nevedel, že niektorí advokáti sa na špinavé obchody s mafiánmi špecializujú.

Súd s únoscami

   Žaloba vinila deviatich, ale Igora H. senát pre dlhotrvajúcu hladovku vylúčil na samostatné konanie. Zvyšní si v júli 2013 vypočuli na Okresnom súde v Nitre rozsudky na väzenie od 8,5 do 22 rokov a povinnosť zaplatiť rodine Mišenkovcov sumu 2 145 000 korún (cca 71 120 eur). Bystrík Šuhajda ako organizátor dostal 22 rokov vo väznici s maximálnym stupňom stráženia. Odsúdení boli aj Ján (14 rokov) a Peter (15 rokov) Pánisovci z Dolných Vesteníc, Daniel Hatina z Nitry (15 rokov), Boris Hipp (8,5 roka) a Igor Halás zo Šale (20 rokov), taktiež Martin Durza (10 rokov), Peter Dobrovodský (ako viackrát súdne trestaný dostal 22 rokov vo väznici s maximálnym stupňom stráženia), a Tomáš Martiník (10 rokov). Len Hipp sa od začiatku priznal k vinne a udal aj ostatných. Aj Hatina neskôr opísal priebeh únosu a rodine Mišenku sa ospravedlnil.

Niektorí obžalovaní tvrdili, že Mišenka zorganizoval svoj únos sám preto, že dlhoval skupine Ježkovcov z východného Slovenska 12 miliónov korún (cca 398 000 eur). Podľa hlavného obžalovaného Šuhajdu dlžil aj kamarátovi Karola Mella z Nitry a podotkol, že Karol Mello pred tým, ako ušiel, bol u Mišenku doma (N. Čas): „Dodo celý incident zmanipuloval, aby nemusel vrátiť peniaze. Dodo mi povedal, že keby dal tých, čo im dlžil zavrieť cez známych policajtov, mohli by sa mu pomstiť, lebo to boli vplyvní ľudia. Tak vymyslel toto…“

Problémy na pokračovanie

   Len čo sa Jozef Mišenka vyhrabal z kauzy únosu, končí v roku 2009 vo väzbe kvôli miliónovej kauze neodvedených daní z obchodu so živými prasatami z Holandska. Vyšetrovatelia sa mali zamerať práve na daňové dokumenty, účtovné doklady a faktúry, ktoré údajne zaistili u Mišenku a u jeho priateľa a právnika. Jeden z Mišenkových spoločníkov pri náhlej policajnej razii chcel účtovné záznamy ukryť tak, že ich vopchal do aktovky svojho dieťaťa, ktoré práve odchádzalo do školy. Na pomoc Mišenkovi priskočila jeho matka a pripravila veľkú sumu na jeho kauciu. Pravda, lacnejšie by ho vyšla spolupráca s políciou. A pri nej by bola, pochopiteľne, najzaujímavejšia história kriminálnych činov jeho strýka Viliama. Takže keď v auguste 2009 vybuchla vo firme Euromont TO starostlivej mamy Mišenkovej bomba s fatálnymi následkami, okamžite bol podozrivý práve Viliam Mišenka. To stojí za samostatnú kapitolu.

V júli 2010 sa Jozef Mišenka dostáva z väzby, a to na telefonický pokyn dnes už morálne úplne skompromitovaného vtedajšieho generálneho prokurátora Drahoslava Trnku. Mišenka si však tej slobody veľmi neužije. Za posledným a rozhodujúcim útokom naňho je opäť podozrenie umlčať ho skôr, než by prehovoril o všetkom, čo o miestnom podsvetí vedel.

Mafiánsky život, mafiánsky koniec

   Dňa 20. júla 2010 odchádza Jozef Mišenka na mercedese svojej družky z domu. Ďaleko však nedôjde. V tichej uličke mesta tridsiatimi ranami zo samopalu neznámy páchateľ prevŕtal auto, v ktorom sa viezol Mišenka. Jedna zo striel ho trafila do hlavy a Mišenka skonal na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mal len 33 rokov. Útočníci strieľali zo Škody Octavia, ktorú neskôr podpálili pri rekreačnej oblasti Duchonka. Vo vraku auta kriminalisti našli obhorené torzo samopalu, vzor 58, s odstráneným výrobným číslom. Na druhý deň mal byť Jozef Mišenka na pojednávaní na súde v Trenčíne v kauze vydierania. Jedným z motívov mafiánskej popravy mohla byť aj obava, že by sa tam rozhovoril. Ale nie jediným. Mišenka v Topoľčanoch nebol neznámou osobou. Miestni ľudia ho spájali s podsvetím. V Topoľčanoch bolo verejným tajomstvom, že zavraždený Mišenka mal pod palcom desiatky topoľčianskych policajtov, vplyvných funkcionárov a naopak, bol v konfliktoch s miestnou skupinou podnikateľov. Týždenník Plus 7 dní v článku Henriety Ďurovovej citoval neznámy zdroj: „Jožo Mišenka bol väčší grázel než Vilo, ten okrádal štát, no Jožo okrádal ľudí, firmy. Mal kontakty všade, na polícii, prokuratúre, dokonca v SIS. Medzi jeho najbližších priateľov patril dokonca aj bývalý policajt Michal Buraľ, známy zo spisu Gorila, ktorý napokon pracoval vo vysokej funkcii spravodajskej služby. Takých, čo by sa ho radi zbavili, bolo dosť. Bežnému človeku sa o takýchto známostiach a prepojeniach nemôže ani len snívať, na väčšinu ´obchodov´, ktorými sa títo ľudia živili, treba nielen silný žalúdok, ale najmä absenciu akejkoľvek morálky“…

Matka Jozefa Mišenku má na rodinnú tragédiu svoj vlastný pohľad a pre ňu je za všetkým jeho strýko Viliam (Plus 7 dní): „Doda zlikvidoval preto, lebo zrejme vedel o vražde Gudábu a bál sa, že môj syn prehovorí. Môj syn nebol svätuškár, ale jedno viem iste, s vraždou by nikdy nesúhlasil…“

Podľa vyšetrovateľov si túto popravu objednal Mišenkov sused Milan Pavlovič u Ivana Skalického a Róberta Trajkova alias Netvora z bandy piťovcov. Na čine sa podieľal aj Roland Mišech, ktorý viedol auto so strelcom Goranom, Macedóncom. Na toho bola ale slovenská spravodlivosť krátka pre prekážky s jeho vydaním. Nakoniec ho pre problémy so stotožnením ani nesúdili…

Pavlovič tvrdil pred senátom, že nemal motív dať zabiť suseda Mišenku a nikdy ho nevinil za bitku, ktorú dostal ešte v roku 2008, keď ho doma na dvore napadli a ťažko zranili (noviny.sk/TV JOJ): „Jozef Mišenka bol vo vážnom konflikte s miestnymi podnikateľmi aj mužmi priamo z Topoľčian. V sobotu 13.12.2008 v skorých ranných hodinách, priamo v Topoľčanoch, nožmi a automatickými pištoľami napadli traja ozbrojení muži Milana Pavloviča. Za útokom mal stáť práve Jozef Mišenka a jeho spoločník, právnik Juraj Š.. Traja muži Milana Pavloviča vylákali z domu pod zámienkou vyriešenia menšieho nedorozumenia v istom podniku. Odtiaľ mal dať napadnutý muž vyhadzovačom pokyn vyhodiť Mišenkovho spoločníka, právnika Juraja Š.. Na Milana Pavloviča, ktorý k bráne svojho domu prišiel iba v pyžame, zaútočili nožmi a snažili sa ho zmrzačiť. Ten sa ubránil, lebo mal pri sebe vreckový revolver. Zraneného Pavloviča následne strážili ozbrojení policajti priamo v nemocnici… Besnenie troch mužov pred Pavlovičovým domom v osudné ráno videla jeho manželka aj malá dcérka. Mesiac po tomto krvavom incidente sa polícii dňa 12. 1. 2009 prihlásili páchatelia sami. Na Pavloviča nožmi útočili a strieľali pištoľami Eduard Cigán, František Baránek a Andrej Strýček“. Posledne menovaného Pavlovič pri svojej obrane v osudné ráno vážne postrelil do brucha.

Podľa obžaloby však práve Pavlovič si mal vraždu Mišenku objednať za jeden milión slovenských korún (cca 33 150 eur). Peniaze na to mu vraj dal Mišenkov strýko Viliam, ktorý s Jozefom bol už dlhší čas rozvadený. Prvostupňový súd vyniesol rozsudky, pričom Ronalda Mišecha odsúdili aj za drogový zločin, pretože v jeho dome sa našlo zariadenie na produkciu marihuany a väčšie množstvo rastlín i sušiny konope siateho. S týmto drogovým deliktom súvisí stíhanie Ivana Skalického za zločin krivej výpovede a krivej prísahy. Nepravdivo vypovedal, aby chránil komplica Ronalda.

Rozhodovanie o odvolaní všetkých obžalovaných trvalo na Najvyššom súde viac ako osem hodín. Ten potvrdil rozsudok Špecializovaného trestného súdu z júla 2012 (Nový Čas): „Prvostupňový Špecializovaný trestný súd postupoval správne a v súlade so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci,“ uviedol predseda senátu Pavol Toman. Obžalovaní boli podľa neho usvedčení súborom priamych aj nepriamych dôkazov, ale predovšetkým trojicou kľúčových svedkov (Pluska.sk): „…Súd uznal štyroch mužov vinných z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, pri ktorej v lete pred dvomi rokmi zahynul topoľčiansky podnikateľ Jozef Mišenka († 33). Na 25 rokov do najtvrdšieho väzenia ide objednávateľ vraždy Milan Pavlovič z Topoľčian, ktorý ju mal aj zaplatiť. Na rovnaký trest odsúdil senát aj Róberta Trajkova z Trnavy, prezývaného Netvor, a Ronalda Mišecha z Hlohovca, ktorý mal na krku ešte aj drogy. Muži sa spolčili, naplánovali vraždu, najali strelca, zabezpečili auto a samopal. Ich kumpán Ivan Skalický z Nitry dostal doživotie. Len štyri roky pred touto vraždou sa vrátil z väzenia, kde si odsedel trest za inú vraždu…“ Ivan Skalický sa zasadnutia súdu a vyhlásenia rozsudku nezúčastnil, dal súhlas na konanie v neprítomnosti. V tento deň sa pokúsil o samovraždu obesením v banskobystrickej väznici, ale neúspešne.

Súd uznal páchateľov za organizovanú skupinu a sudca podotkol, že rozhodli výpovede svedkov, Michala P., Petra D. a taxikára Ronalda K.. Tvrdenia utajeného svedka, ktorého spochybnila obhajoba i obžalovaní, súd bral do úvahy iba minimálne.

Po vyhlásení verdiktu pristúpila družka Roberta Trajkova k predsedovi senátu Tomanovi a začala sa rozhorčovať: „Čo nevidíte tie dôkazy, tie pochybnosti?“ Sudca ostal pokojný a odporučil ju na Trajkovho obhajcu. No mladá žena pokračovala ďalej: „To vám kázali nadriadení takto rozhodovať?“ Tieto slová nenechali chladnou Zuzanu Mišenkovú, matku zavraždeného. „Mne zabili syna!“ kričala. „Nech nájdu pravých vrahov,“ opätovala mladá žena. Obe nakoniec chlácholili ďalší príbuzní.

(ukážka z novej knihy „Mafiánske bratstvá“)