Sme svedkami akcelerácie dekadencie tejto verzie civilizácie. Po stáročia si generácie odovzdávali svoje piesne a nasledujúce generácie boli hrdé na toto dedičstvo. Dnes má každá generácia svoju vlastnú hudbu, nezrozumiteľnú tej predošlej a nezaujímavú pre tú nasledujúcu. Tým sa stráca historická kontinuita tejto formy národnej sebaidentifikácie. Národné dedičstvo v súčasnej pôvodnej tvorbe je dokonca potláčané aj v národnej inštitúcii, akou je Slovenský rozhlas, a keď sa proti tomu ozvete, ste vyvrhel celej miestnej manažérskej verchušky, či vlastne top-manažmentu komerčných vyslúžilcov, ktorí prerábajú Slovenský rozhlas na svoj pokrivený komerčný obraz, lebo iný nepoznajú. Bez hanby predávajú naše uši nadnárodným agentúram, ktoré si tu kasírujú za svoje „produkty“. A to si ešte povinne platíme, čo je zneužívanie na druhú!
Obávam sa, že čelíme akémusi temnému trendu tak, ako kedysi Indiáni. Nepomáha morálka, logika, argumenty, vzdor, hrdinský odpor – tento trend nás valcuje, ako prevalcoval svojou hamižnosťou pôvodnú indiánsku kultúru. Vďakabohu ešte za kultúrne rezervácie, ktoré sa vytvorili okolo nášho folklóru a kde funguje spontánna sebaobrana, ako napríklad unikátny program nedávno v bratislavskej Rači nazvaný Huslovica, ktorej duchovným kompasom je originálna ľudovka Banda.
Paralelne, a bez povšimnutia oficiálnej hudobnej kritiky (ktorá vlastne od pádu komunistickej vlády neexistuje!) je vedľajším efektom toho valcujúceho trendu prekvapujúca infantilizácia popovej hudby. Jačavé fanúšičky pubertálneho veku zažili už Beatles (a boli šokovaní, keď zistili, že v tom jačaní vlastne nemá zmysel hrať naozaj, stačí pustiť reproduktory, vlniť sa do rytmu a otvárať rybacie ústa), ale dnes je to už bežný jav. Na Justina Biebera chodia dievčatká od 7 do 15 rokov. Ale aj na slovenskú Kristínu! Ako na jej nedávnom bratislavskom koncerte – hala je vypredaná jačiacimi dievčatkami a dospelí sú tu len ako sprievod. Pochopiteľne to musí byť šok pre každého hudobného tvorcu s vyššími ambíciami. Ale pozornosti dospelejších sa málokto dočká…
A ak chcete zničiť pôvodnú kultúru, odveďte do slepej uličky jej mladé talenty. To je príklad televíziou šírených Superstar a X-faktor-u. To nie sú súťaže, ale reality show! Tu nejde o to nájsť skutočný talent, ktorý by obohatil našu hudobnú scénu. Tu ide o zisk producentskej firmy, ktorá tieto reality show produkuje ako dobre zapletené vianočky na sterilný globálny konzum. Aj s presným scenárom, čo bude hrať ktorý porotca. Kto bude ten láskavý a kto zlý! Preto oceňujem Mekyho Žbirku, že sa na niečo také nedal a naopak Habera je ukážka speváka, ktorý takto neslávne skončil – ako herec-amatér vo fraške, ktorá sa hrá na výber talentov. Habera dobrovoľne na seba zobral úlohu, ktorú majú niektorí nie hráči, ale borci-bijci v americkom hokeji, kde je bitka na ľade povinnou súčasťou „zábavy“! Hokej ako reality show? Tak prečo nie takzvané talentové súťaže! V skutočnosti je to zneužitie nadšenia mladých talentovaných ľudí, ktorí si vôbec neuvedomujú, že budú touto reality využití, vyžmýkaní a po zhasnutí kamier odhodení, ako nepotrební a otravní. Jedného takéhoto show-talenta som stretol v akomsi zastrčenom hotelíku v Čechách, spamätáva sa tam z tej slávy ako obyčajný čašník. A do spevu mu nie je! Súťaže hudobných talentov sme poznali u nás už desaťročia a naozaj pomohli tým najlepším naštartovať hudobnú kariéru. Ale to boli súťaže, kde prichádzali s vlastnou tvorbou alebo sa čoskoro dostali do rúk profesionálov, ktorí im urobili tvorivé zázemie. Kde by boli Gott, či Vondráčková bez svojich dvorných skladateľov a textárov? Kde by bola celá veľká vlna slovenskej populárnej hudby od 60-tych rokov bez textárov, ako boli a sú Peteraj, Zeman, Filan, či Jožko Urban? Ale práve o toto v tzv. formátoch (tak sa volajú relácie na kľúč predávané paušálne od Grónska po Saharu ako hypertrofovaný apendix, komerčný nádor vytláčajúci zvyšky miestnej kultúry na okraj televíznych obrazoviek) vôbec nejde. Súťažiaci (za nevyhnutného jačania, ktoré mimochodom v štúdiách trénujú a dokonca vyberajú do obrazu len tých, ktorí sú ochotní jačať, smiať sa, či tlieskať na pokyn asistenta réžie) sú v úlohe cvičených opičiek, ktoré skáču cez rôzne prekážky cudzích piesní a žánrov a za svoje výkony potom počúvajú scenárom vopred odporúčané odpovede. Keď počúvam tie chválospevy, je mi ich ľúto. Netušia, aké kruté to bude, až falošná ilúzia tej hry na slávu pominie a oni vyjdú z televízneho štúdia do reality, kde nie sú podplatení porotcovia, ani publikum. Áno, naplňuje sa Warholovské proroctvo, že každý si raz užije svojich päť minút slávy. Ale za akú cenu?
Elánisti (ešte závan originality zo zlatých zlých časov) kedysi spievali o sídliskovom Indiánovi. Prorocké verše (lebo vtedy sa texty piesní dali vydávať ako verše, viď niekoľko zbierok básni Kamila Peteraja!), ktoré dnes napĺňa v tichosti už spomínaná Banda, oživujúca náš folklór, ktorý ako nefalšovaný príklad našej národnej kultúry oceňujú aj v zahraničí. Chvalabohu, že sa nedali dokopy kvôli nejakej talentovej reality show!
3. Ako kde by boli Gott,Vondráčková, Olympic,Modus,... ...
Keďže ty sám nevieš zaškriekať ani stupnicu,... ...
Murín si neodpovedal na niekoľko otázok : ...
Nemá to chybu,každe písmeno v správnom slove,... ...
Takéto druhy zábavy majú jediný cieľ: ODVIESŤ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty