Gustáv Murín

Nad posunom času zo zimného na letný dumajú odborníci aj laici. Kdekto sa sťažuje a uvádzajú sa k tomu najrôznejšie dôvody. Ja nie som proti týmto zmenám času, ale mám o jednu praktickú skúsenosť navyše, aby sme si na tú premenu na našich hodinkách dávali naozaj pozor.

LET Z MADRIDU

(Cestovný príbeh)

Po troch mesiacoch vedeckej stáže v Seville som mal konečne spakované kufre. Bol koniec marca a v Seville už nádherné jarné počasie. V pohode som absolvoval let zo Sevilly do Madridu. V Madride ma už čakali španielski priatelia. Pepé a Mercedes boli manželia, spolu s nimi ma vítala aj Mercedesina sestra Clara a brat Iván. Vedeli, že som už v Madride raz na krátko bol a tak rozhodli, že ma zoberú na víkend do ich letného domu v dedinke Navaluengo pri Salamanke. Bol piatok a lietadlo do Prahy mi letelo až v nedeľu večer. V Navaluengu som tak zažil dva nádherné, jarné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď u nás už ostávajú v bdelom stave len tí najväčší flamendri. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.

„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“

V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:

„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“

Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov. Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve. Iván, ktorý by ma mohol zobrať skôr, odišiel už ráno, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a – boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne. Len čo sme sa pohli, devy zaspali. Ale ja som nemal od obáv ako to dopadne na odpočinok ani pomyslenie. Ako sme sa vykrúcali serpentínami španielskej Sierry de Guadarramy, Pepé sa na mňa ešte povzbudivo usmieval. A to aj vtedy, keď sme sa museli zaradiť do kolóny sledujúcej slimačím tempom akúsi dámu za volantom, ktorá sa rozhodla vychutnávať krásy okolitej krajiny. Všetko by asi aj napriek tomu dobre dopadlo, keby sme nezabudli na kolóny víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. V jednej z nich sme beznádejne zaviazli ešte dlhých desať kilometrov pred Madridom. Ženy sa zobudili a začali sa po španielsky radiť s Pepém. Bolo to márne. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných – to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.

Mercedes aj Clara ma utešovali. Všetka ich dobrá vôľa však bola nič proti faktom, ktoré sa mi neustále pripomínali. Ak by som zmeškal lietadlo, najbližšie mi letelo až o štyri dni. Nehovoriac o tom, že som mal pevnú letenku, ktorá sa nedá normálne vymeniť, a už v stredu som sa mal účastniť konferencie v Maďarsku.

„Pokojne, Gustáv, ak by sme to nestihli, nezastavíme, až kým ťa nedovezieme do Bratislavy…“

Kolóna áut sa konečne pohla. Krok za krokom sme nakoniec predsa len došli k miestu, kde celá dopravná kalamita vznikla a spoločne sme si vydýchli. Konečne sme vyrazili na okružnú diaľnicu. Domy a celé štvrte sa okolo nás mihali v rýchlom slede podľa toho, ako Pepé prekračoval všetky rýchlostné obmedzenia. Ale letisko nikde na dohľad. Keď som sa opýtal, kde sme, Mercedes sa usmiala a odvetila, že na predmestí Bratislavy, milý pokus o vtip – akurát, že to nebolo smiešne. Navyše, moja potreba navštíviť toaletu sa stupňovala do neuveriteľných stavov akútnej nutnosti. Ale zastavte uprostred okružnej diaľnice, keď do odletu vášho lietadla chýba len pätnásť minút! A tak boli náhodní cestujúci na medzinárodnom letisku v Madride v tú nedeľu podvečer svedkami neobyčajného úkazu.

Vo veľkej rýchlosti a so škrípaním bŕzd sa tam prihnalo auto, z ktorého vyskočil neznámy mladý muž a bez obzretia utekal do letiskovej haly. Teraz prišlo veľké číslo dvoch diev zo zadných sedadiel. Tie vyskočili, zobrali kufre neznámeho a hnali sa za ním. Mercedes a Clara sa pokúsili vybaviť za mňa príletové formality, kým som bol na toalete. Lenže chýbali doklady.

Môžem potvrdiť, že španielske ženy netrpia v kritických chvíľach žiadnymi rozpakmi. Vtrhli na pánsky záchod, rýchlo mi vysvetlili situáciu, ja som im popod plechové dvere kabínky podal pas i letenku, a zasa zmizli. Medzitým som sa konečne zbavil všetkých naliehavostí a dopínajúc sa vyrazil som cez letiskovú halu. Mercedes a Clara mi akurát stihli podať doklady a palubný lístok, zamával som im, s veľkým prižmúrením očí colníkov i pasovákov prebehol všetkými kontrolami a elektronickými detektormi, v behu našiel správny východ k lietadlu, vybehol na letiskovú plochu k pristavenému autobusu a skočil doň tesne predtým, než sa dvere zavreli.

Potreboval som zopár koňakov, kým som sa, bezpečne už sediac v lietadle, z toho všetkého spamätal.

Ukážka z bilingválnej knihy cestovných príbehov v slovensko-anglickej verzii “Svet je malý –  The World is Small”.

Francúzska verzia tu.

AngIická verzia tu.

Viac o knihe tu.