Gustáv Murín

Začína to mýtom o „pravicovom“ voličovi, ktorý je povinný voliť pravicové strany (alebo aspoň tie, čo sa za také vyhlasujú), nech robia čokoľvek. Z toho roky žila SDKÚ, až sa konečne občania chytili rozumu a vystavili účet ich „pravičiarstvu“ do vlastnej kapsy.

Denník SME sa stavia do pózy „pravicového“  s predpokladom, že by si ho mali občania kupovať ako legitimáciu pravovernosti. Póza býva smiešna, táto je trápna. SME je totiž, žiaľ, verné ich smutnej „pravicovej“ zásade jedinej pravdy bez ohľadu na fakty.

Je to zvláštna szichofrénia. Vedenie SME opakovane zadáva úlohu svojim redaktorom, aby to Literárnemu fondu „natreli“. Tí sa poctivo snažia zadanie vyplniť, ale keď sa zoznámia s faktami, zistia, že nie je čo natierať. Už sme to zažili pri článku Michala Piška k problému budúcnosti DSS Budmerice. Keď poctivo opísal neškandalóznu skutočnosť, rýchlo priskočil redaktor špecializujúci sa na Maďarsko a Česko Morvay a pridal redakčný komentár plný absurdít. Stačí len príklad, že knižnú tvorbu uvádzal ako showbiznis. Ach, prehovoril „pravicový“ odborník!

A scenár sa opakuje. Redaktor Trška dostal za úlohu natrieť to Litfondu tentoraz kvôli odmenám členov komisií. Poctivo si to naštudoval a zistil, že na tom nie je nič škandalózne, tí dostali normálnu odmenu za svoju prácu a navyše si opäť naštudoval, ako je to vlastne s tými 2% a celkom slušne to zreprodukoval. Hrozilo, že bublina spľasne. A vtedy priskočí statočný „pravicový“ zástupca šéfredaktora SME Javorský a festival absurdít môže začať:

Javorský tvrdí, že dvaja oslovení spisovatelia v článku Tršku zastupujú „tisícky menej známych a menej umelecky založených autorov“. To zastupovanie je nezmysel, tá druhá formulácia o menej umelecky založených je bizarná. Tretím osloveným spisovateľom som bol ja a napodiv nezastupujem podľa Javorského žiadnych spisovateľov (hoci som bol, mimochodom, tri krát zvoleným predsedom PEN klubu), ale (pozor, salto mortale) – mafiu!

A tým to nekončí. Táto hyperbola pre Javorského automaticky znamená (keďže som sa Litfondu zastal) mafiánsku podstatu Litfondu, ktorý „nezabíja“, ale „vyberá výpalné“. On zjavne netuší, že je to „pravicový“ nápad zakladať odborné cechy a iné organizácie, v ktorých platia ich členovia zo zákona povinné členské príspevky (napríklad zubári, ale aj taxikári a iní) a nemajú z toho zďaleka taký osoh, ako tvorcovia všetkých druhov z podpory Litfondu.

Z môjho vyjadrenia v článku SME vypadla prvá veta: „Európsky parlament spisovateľov v Istanbule spísal petíciu na podporu Literárneho fondu, vďaka ktorému má literatúra u nás jediný neštátny, samosprávny zdroj financovania.“ Ale čo je to celý parlament európskych spisovateľov proti „pravicovo pravovernému“  Javorskému? Ten o nás a za nás vie všetko lepšie!

Javorský napríklad tvrdí, že Litfond založil Mečiar „verným umelcom“. Je to neuveriteľná lož. Na tej istej strane novín v sprievodnom materiáli by sa pán Javorský mohol dočítať, že základný princíp umeleckých fondov bol položený po Druhej svetovej vojne, v 50-tych rokoch, a zákon z roku 1992 ich len prebral pre potreby pripravovanej samostatnej Slovenskej republiky.

Javorský nahlas pochybuje o transparentnosti financovania Litfondu a pritom celá chystaná „aféra“ bola založená na zverejnení výročnej správy tohto fondu. Čiže priamy opak! Litfond transparentne už desaťročia informuje o vynakladaní s našimi spoločnými prostriedkami (čo potvrdil aj prieskum Transparency International), zle si to ktosi tento rok prečítal, „objavil“ odmeny členom komisií, začal búrku v šerbli (ako sa kedysi hovorilo) a keď na to poslali redaktora (nového, lebo redaktor Piško „zlyhal“), ten musel konštatovať, že  je to somarina. Tak varili z vody a Javorský rovno z teplého vzduchu. Vytiahol nezmysly o Mečiarovi „verných umelcoch“, ktorí teraz zasa budú „verní“ novej vláde. A tá je povinne nenávidená, lebo nemá klapky na očiach nasmerované povinne doprava. Mimochodom, ten nezmysel o Mečiarovi bol v pôvodnom článku redaktora, ale ten uznal, že to do seriózneho článku nepatrí. A priskočil Javorský, aby urobil úžasné abraka-dabraka: ako fakt je to nezmysel, ale ako komentár…

Tento trik sme zažili už u Morvaya. Akokoľvek hlboko SME kleslo, predsa len sa (zrejme kvôli súdom) držia aspoň jednej zásady. V bežných článkoch sa musia držať aspoň trochu reality a preto im to pľutie na čokoľvek nevychádza. A tak využívajú trik, že na tej istej strane vytiahnu „komentár“, kde už môže za redakciu tárať do bludu kto chce, čo chce.

Vonku je tak pekne. Vyšlo totiž slnko, ktorého východ našťastie nemusíme dokazovať, a ktoré svieti rovnako na pravičiarov aj ľavičiarov a aj nestraníkov. Aká to úľava! Aspoň jeden pevný bod v našich životoch. Pravda, len do času kedy si na slnko neposvieti nejaký fundovaný „pravicový“ komentár „smečky“ vybraných komentátorov denníka SME…

Jar je plná malých zím – spieva na niektorej z platní Pavol Hammel. Je to zázračné obdobie prísľubov. Všetko sa zdá krajšie a nádejnejšie, ľudia sa rozhliadajú, akoby veci na uliciach a okolo svojich domovov videli po prvý krát. Ženy zhadzujú ťažké kožuchy a otvárajú sa svetu ako kvety oživené rannou rosou. Tento pravidelný cyklus príchodu nových nádejí, kým príde únava z letných horúčav a limitov našich snažení, je to, čo sa chvalabohu nemení. Tieto pocity nás spájajú s rovnakou jarnou eufóriou aj pred polstoročím. A tento paradox rovnakých, pravidelne sa opakujúcich dejstiev našich životov, ale s radikálne inými rekvizitami je základom mojich nedeľných výletov do minulosti vo fiktívnom, ale realite presne zodpovedajúcom sídlisku s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami:

Naše DETSTVO bolo bez dnešných bezbrehých možností rozptýlenia v podobe päťdesiatich televíznych programov, videa, DVD a internetu. Televízny signál, spočiatku čiernobiely, vysielal dva programy. A hoci susedia oproti cez ulicu, starší manželia, si sadali každý večer k televízoru vo večernom spoločenskom oblečení, on v obleku a ona v šatách, kvalite obrazu a obsahu to nijako nepridávalo. To boli časy, kedy vlastné zážitky boli podstatnejšie, než tie sprostredkované. Tak raz stál Nášhrdina na zastávke električky pri pivárni Bratstvo, mimovoľne sa obzrel k nej a uvidel úžasný zápas človeka s vlastnou rovnováhou. Bolo skoré jarné popoludnie a z pivárne Bratstvo vykročil vrchný čašník, ktorému práve skončila veľmi veselá služba, lebo bol nacenganý ako motorka. Ale pretože to bol v zásade decentný pán, pokúsil sa prekráčať tú nekonečnú vzdialenosť od pivárne k zastávke električky pokiaľ možno dôstojne. Ten nadľudský výkon postupne sledovali už všetci postávajúci na zastávke. Bolo to ako v kovbojskom filme.

Nad posunom času zo zimného na letný dumajú odborníci aj laici. Kdekto sa sťažuje a uvádzajú sa k tomu najrôznejšie dôvody. Ja nie som proti týmto zmenám času, ale mám o jednu praktickú skúsenosť navyše, aby sme si na tú premenu na našich hodinkách dávali naozaj pozor.

LET Z MADRIDU

(Cestovný príbeh)

Po troch mesiacoch vedeckej stáže v Seville som mal konečne spakované kufre. Bol koniec marca a v Seville už nádherné jarné počasie. V pohode som absolvoval let zo Sevilly do Madridu. V Madride ma už čakali španielski priatelia. Pepé a Mercedes boli manželia, spolu s nimi ma vítala aj Mercedesina sestra Clara a brat Iván. Vedeli, že som už v Madride raz na krátko bol a tak rozhodli, že ma zoberú na víkend do ich letného domu v dedinke Navaluengo pri Salamanke. Bol piatok a lietadlo do Prahy mi letelo až v nedeľu večer. V Navaluengu som tak zažil dva nádherné, jarné dni. Zabávali sme sa, debatovali, prechádzali. Tiež som sa názorne poučil, že nočný život tu začína až vtedy, keď u nás už ostávajú v bdelom stave len tí najväčší flamendri. Zákonite sme teda doobeda dlho dospávali. Aj v deň nášho odchodu, nedeľu, sa všetci zobudili až okolo jedenástej. Raňajky sme si dopriali na slnečnej terase a potom sa šli prejsť. A vtedy sa ma Mercedes len tak pre istotu opýtala, kedy mi to vlastne letí.

„O siedmej večer, na letisku by som mal byť o šiestej.“

V tej chvíli som na svojich hostiteľoch videl, že je zle. Pepé sa pre istotu opýtal:

„Vieš, že sa menil čas zo zimného na letný? Teraz je vlastne o hodinu viac, než máme na hodinkách!“

Vedel som samozrejme, že sa mení čas. Z akéhosi dôvodu som si však myslel, že zlomová noc bude až z nedele na pondelok, keď už budem spokojne sedieť v lietadle domov. Bola jedna hodina poobede, vlastne už dve. Iván, ktorý by ma mohol zobrať skôr, odišiel už ráno, a tak moji hostitelia pripravili pohotovo improvizovaný časový plán. Smola bola len v tom, že v ňom bol zahrnutý aj nedeľný obed. A dobrý nedeľný obed sa v Španielsku nedá odbiť. Takže sme sa vrátili do domu, ženy navarili, my sme zbalili, najedli sa, umyli riad, upratali, zamkli dom a – boli štyri hodiny poobede. Pepé, ktorý šoféroval, však vyhlásil, že to zvládne. Len čo sme sa pohli, devy zaspali. Ale ja som nemal od obáv ako to dopadne na odpočinok ani pomyslenie. Ako sme sa vykrúcali serpentínami španielskej Sierry de Guadarramy, Pepé sa na mňa ešte povzbudivo usmieval. A to aj vtedy, keď sme sa museli zaradiť do kolóny sledujúcej slimačím tempom akúsi dámu za volantom, ktorá sa rozhodla vychutnávať krásy okolitej krajiny. Všetko by asi aj napriek tomu dobre dopadlo, keby sme nezabudli na kolóny víkendových motoristov na prístupových cestách k hlavnému mestu. V jednej z nich sme beznádejne zaviazli ešte dlhých desať kilometrov pred Madridom. Ženy sa zobudili a začali sa po španielsky radiť s Pepém. Bolo to márne. Trčali sme v kolóne, ktorá sa hýbala len krokom. Nebolo kam odbočiť, koho predbehnúť, len sa ťahať zarovno s ostatnými. Vedel som, že je zle. Ale aby to bolo ešte zaujímavejšie, strašne som si potreboval odskočiť, len nebolo kam. Na kilometre okolo nás bolo vidieť len holú, vyprahnutú pláň. Nedalo sa ani zájsť kamsi za kopček. Kolóna by sa mohla akurát vtedy nečakane pohnúť a hnať sa s nohavicami v hrsti k nášmu autu za potupného trúbenia ostatných – to radšej vydržať. Scéna bola pripravená na dokonalú tragi-frašku.

(Pokračovanie je tu.)

Ten príbeh sa stal včera, ale pripomenul mi inú podobnú udalosť. To mala naša staršia dcéra štyri roky a cestovali sme v jeden krásny slnečný deň vláčikom-osobáčikom z Bratislavy do Piešťan, aby sme v neďalekých Moravanoch navštívili spriateleného výtvarníka Sveťa Ilavského ešte skôr, než sa z tohto Domova slovenských výtvarníkov stanú ruiny.

Dieťatko bolo nadšené, moja žena spokojná, že je rodina pokope a ja som si myslel na svoje. A tak sa stalo, že keď sme vystúpili v Piešťanoch na stanici, chýbal nám batôžtek malej Lucky. Samozrejme, že sme na to prišli až keď sa vlak pohol a bežať za ním bolo beznádejné. Ale čo by rodič neurobil pre dieťa, veď ten batôžtek bol jej zamilovaný a hneď sme mali malú tragéééédiu. Dieťa plakalo a moja žena navrhla, aby sme vyčkali najbližší rýchlik a na ňom predbehli ten osobáčik a… No, nápad pre Bonda, ale už som videl, ako končíme niekde za Žilinou a ja skáčem za jazdy z nákladného vagónu na osobáčik stojaci na bočnej koľaji, lebo… Vtom prišiel spásny nápad. Zašiel som za pánom výpravcom, popísal naše trápenie a ten sa len usmial. Zavolal na najbližšiu stanicu, tam sa ktosi dobrej vôle vybral do osobáčika, ktorý práve prišiel, pozrieť po batôžku, našiel ho, vzápätí opačným smerom, teda k nám išiel iný vlak, tam to zobrali ženy z poštového vozňa a za nejakú štvrťhodinku nám už podávali batôžtek na stanici v Piešťanoch. Všetci sme z tej náročnej operácie boli nadšení, dieťa sa smialo a celá reťaz dobrej vôle nás naplnila oduševnením nad tým, ako si neznámi ľudia dokážu pomôcť. Bol to pekný deň.

Včera podvečer som stratil v električke svoj spisovateľský zelený baret. Ja si v električke ten baret vždy dávam na kolená a vždy si čítam. A tak keď som zamyslený nad tým čítaním vstával, nevšimol som si, ako spadol na zem. Prišiel som na to takmer vzápätí na zastávke, ale električka sa už pohla. Bývame pár zastávok od konečnej, hovoril som si, žiadny problém. Počkám na ďalšiu električku a snáď ten baret s pomocou vodiča na konečnej nájdeme. Lenže ďalšia električka akosi nešla, tak som sa rozbehol domov, že skočím do auta a zbehnem tam tak. Ale len čo som bol dosť ďaleko od zastávky, už sa prihrnula tá nasledujúca električka a mne napadlo, že kým sa ja dostanem k autu a na konečnú električiek, mohla by mi tá moja aj ujsť. Tak som sa vrátil naspäť, že budem čakať, až pôjde opačným smerom a naozaj, už sa nejaká hrnula, ale ani sa nezastavila, lebo išla do vozovne. No, beznádejné. Tak som sa smutne domotal domov a posťažoval, akých hlúpostí je dospelý človek schopný. A v tej chvíli si naša už dospievajúca dcéra spomenula na príbeh batôžku a povedala prosto: „Veď tam zavolaj.“

A naozaj, našli sme telefón na dispečing DPB, ja som neznámemu dispečerovi vyrozprával svoju tragéééédiu a on namiesto toho, aby nad jednou pokrývkou hlavy mávol rukou, len odvetil – počkajte, to vyriešime. Opýtal sa na číslo električky a zavolal na konečnú. Ešte tam stála, ale baret v nej nebol. Čistá záhada, ale pán dispečer to nevzdával. Ja som v tej panike totiž zle odhadol, kedy tá električka zastavila na našej zastávke, keďže podvečer majú harmonogram hustejší. A tak som sa po chvíli napätia dozvedel, že v inej električke vodič ten môj baret našiel, ale už je na trase. Našťastie to nie je problém, lebo sa k nám bude vracať o hodinu. O hodinu som stál na našej zastávke a nevychádzal z úžasu. Tie električky chodia presne na minútu! A presne na minútu mi podával šofér električky môj baret. Nič za to nechcel ani on, ani ten majster dispečer. Bol to úžas.

Viete, zdá sa, že ide o banalitu, ale v hre je niečo iné. Na takýchto banalitách sa dokazuje, že naša civilizácie funguje nielen technicky, ale aj ľudsky. Že v tom zložitom systéme praktických výkonov sa ešte nestratil človek. A že sa dokážeme spojiť aj celkom neznámi, aby sme vyriešili hoci aj banalitu bez nároku na odmenu. Len tak, z dobrej vôle. Takže ďakujem, úprimne, za tú dobrú vôľu…

Tak máme za sebou výnimočne napäté až zúrivé predvolebné obdobie a spolu s úľavou, že je to  za nami prichádza poznanie, že bez ohľadu na politiku, náš každodenný život sa chvalabohu nemení. Na také zmeny sú potrebné desaťročia a na pripomenutie, aké to bolo takto na jar pred polstoročím, ponúkam pohľad na fiktívne, ale realite presne zodpovedajúce sídlisko s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami:

ŠPORTY v Budúcnosti. Toto sídlisko bolo preslávené tým, že urbanisti mysleli dôsledne na deti a ich hry. Takmer každý blok domov mal detské ihrisko. Dnes tu blúdi Nášhrdina a nevychádza z úžasu. Ihriská sú poloprázdne, zapĺňajú ich akurát mamičky s kojencami v kočíkoch. Ale väčších detí je podstatne menej. Dnes vysedávajú za počítačmi, o ktorých Nášhrdina a jeho rovesníci v detstve ani poriadne netušili. Zato boli od rána do večera vonku a stále sa mali čím zabaviť.

Najrozšírenejšia letná hra, okrem futbalu, boli guličky. Každý mal doma plátené vrecko plné hlineniek najrôznejších farieb, ktoré ako nové úžasne voňali. Tí šťastnejší mali aj sklenenky, ktoré mali v strede pre zmenu zatavenú dúhu. Pred každým domom bola hracia jamka a vydupaný priestor okolo. Hralo sa vášnivo, veď si len predstavte plnú jamku guličiek a tie ste mohli vyhrať jediným cvrnknutím! Samozrejme, že boli aj hádky a bitky. Fungoval aj „box vysávač“, keď starší na jeden záťah vykradli mladším plnú jamku guličiek. A tak bol aj plač. Ale na tú vôňu plného vrecka nových guličiek Nášhrdina nezabudol. Len teraz, keď sa prechádza medzi domami Budúcnosti a márne hľadá hraciu jamku, nevie si spomenúť, ako a kedy sa zišli poslední dovtedy takí vášniví hráči v krátkych nohaviciach, aby si cvrnkli naposledy? Ako zanikajú hry nášho detstva? Čítajte ďalej tu:

Zákonite, a v tejto dobe zvlášť, máme pocit, že žijeme hrozné časy. Aj v toto uplakané (či pre niekoho bujaro víťazné) nedeľné ráno by sme nemali zabúdať na širšiu perspektívu histórie našich životov. Preto by som bol rád, keby sme si od hektiky politických debát týchto dní oddýchli aspoň v nedeľu pripomienkou iných časov. Vybral som si na to fiktívne, ale realite presne zodpovedajúce sídlisko s budovateľským názvom Budúcnosť, kde sa ako na modeli v mierke 1:50 môžeme presvedčiť, čo všetko sme podstúpili za polstoročie prechodu od komunizmu ku konzumizmu. Veď posúďte sami:

NÁŠHRDINA putuje časom späť o viac ako polstoročie. Pomáhajú mu v tom dokumenty a ústrižky, čo jeho matka považovala za dôležité uchovať celé desaťročia a teraz ich Nášhrdina po dôkladnej úvahe jeden po druhom vyhadzuje. Napríklad tento odkaz znárodneného podniku Elektro – Praga:

„Pre zlepšenie vzhľadu našich výrobkov sme vyrobili žehličky s farebnými držadlami. Pri dlhšom používaní môže farba teplom v niektorých miestach zožltnúť. Táto zmena farby nie je závadou a nevzťahuje sa na ňu záruka. Záruku tiež neposkytujeme, ak dôjde k narušeniu, či odretiu farby držadla, spôsobené napr. ohmataním, stavaním do odkladacej polohy apod.“

Skrátka, najlepšie sa podľa výrobcu dalo predísť opotrebovaniu jeho výrobku tým, že sa vôbec nepoužíval. Komunistické výrobky dokázali prekvapiť v každej chvíli. Bol to život podmienený dnes nepredstaviteľnými normami,ktoré zlyhávali alebo sa porušovali.

Demokracia na Slovensku mi pripadá ako súlož neskúseného s neochotnou. Oni nevedia ako na to a nám sa nechce útrpne držať, až kým sa to nenaučia. Je to tristná „láska“.

Opakuje sa to s únavnou rutinou. Na začiatku sú predvolebné „námluvy“. Toľko lásky, čo nám sľubujú naši takzvaní politici, sa nedostáva ani šestnástke v rozpuku pri najhorúcejších snoch. Kam sa pozriete, všetci nás milujú a zniesli by nám modré z neba. Dávajú si s nami rande pri pive a pri guláši, niektorí majú svoje „navrávačky“ spísané do bodov, iní nám šepkajú do uška stále tie isté „sladké nezmysly“. Ak sa pozriete na ľúbostné listy, čo nám píšu po stenách (amatéri to robia sprayom na múry, títo billboardami na reklamných tabuliach) sú to samé silné slová, ktoré by nás mali obmäkčiť. Vraj si zaslúžime konečne: istoty, zodpovednosť, spravodlivosť, sebestačnosť i „svojstojnosť“ (hoci takmer nikto nevie, čo to je)… Zabudol som na niečo? A viete, že je to jedno?

Nakoniec to dopadne, tak ako s tou neskúsenou šestnástkou v tmavom podchode. Ohlúpnutá neustávajúcim tokom silených slov, nakoniec predsa len dá, aby vzápätí poznala, čo je to, keď ju niekto vyrajbe na stojáka v prievane a potom pošle domov, aby sa z toho sna vyspala. Rovnako aj my. Tak, či onak, nakoniec dáme (svoj hlas) a potom roky do ďalších volieb triezvieme z tých sladkých sľubov.

Rozdiel nás ako voličov a tej šestnástky je však v tom, že ju možno pripraviť o panenstvo len raz. U nás sa zdá, akoby sme mali mať fungl novú panenskú blanu cez oči každé štyri roky. Ale tak sprostí snáď už naozaj nie sme. Veď za dvadsať rokov dospeje aj tá najhlúpejšia kača z lazov.

Kto nás vedie a prečo?

Keď si to takmer štvrťstoročie zrekapitulujeme, zdá sa, že s nami vy… úplne všetci.

Najskôr sme tu mali neholucionárov, ktorí ako tak zvládli rečnenie na tribúnach, ale nie každodennú agendu štátu a nakoniec sa sami odrovnali vzájomnými spormi a usvedčovaniami. A porodili Mečiara.

Po revolučnom chaose prichádza zákonite vláda tvrdej ruky a tej sme si užili dosť. Ale priniesla nám samostatnosť, na ktorú by sme sa inak neodhodlali. Až neskôr sme zistili, že sme sa ocitli takto sami s bandou zlodejov a podvodníkov, ktorých pri porcovaní tučnej koristi už nemal kto cudzí ani len symbolicky rušiť.

Najväčší slovenský politický neandertálec Vasil Biľak údajne raz utrúsil skutočnú perlu ducha – v politike viac ako vo fyzike vraj akcia vyvoláva reakciu. Veď aj slepé kura raz môže naraziť na zrno. Áno, brutálne mečiarovské akcie novodobých politických neandertálcov vyvolali rozhorčenú reakciu, ktorá tohto buldozeristu zo Zlatej Idky vytlačila do politickej priekopy. Na jeho miesto akoby odnikadiaľ vyskočil akýsi nadšený výhybkár menom Dzurinda. A naozaj nastavil vlakovú cestu Slovenska zo slepej koľaje na európsku sieť magistrál. Lenže kým my sme sa kochali novou perspektívou krajiny i nás ako občanov, akýmsi bizarným magnetizmom sa výhybkár s buldozeristom v staničnom bufete dohodli, že sa už pred našimi očami naklbčili dosť a je časť zobrať si spravodlivú odmenu. Nastalo nové, už podstatne tichšie, delenie nášho spoločného majetku.

Ale ľudia nie sú slepí. Po národoveckom buntošení mečiarizmu a následnej ukážke, čo dokáže arogancia pravičiarskeho mikLožizmu, prišiel ďalší pokus strhnúť ešte riadidlá bicykla so slovenskou trikolórou rútiaceho sa dolu kopcom z hrboľatej cesty na šíre lúky sociálneho, a teda spoločenského zmieru. Slovensko nabralo nový Smer, akurát, že na štangli od bicykla ešte viseli politické kreatúry minulosti Slopaj a Močiar. Kam sa na takom vehikli dá asi dokľučkovať?

No a teraz, keď už sme vyskúšali snáď každú politickú zákrutu, z jarku na nás vyskočí Gorila! Dokonalo udomácnené zviera nás ubezpečuje, že či volíme ľavých, či pravých, všetkých si kúpila a vďaka tomu je aj ten náš bicykel len požičaný. Nech boli mená a logá strán na volebných lístkoch akékoľvek, s víťazmi sme vždy znovu volili Pentu?!

Je vôbec riešenie?

Na prvý pohľad sa zdá východisko jasné. Voliť tých, čo sľubujú zatočiť s korupciou. S tradičných strán je to jediné KDH, čo sa zjavne nenamočilo, ale tiež malo po celých dvadsať rokov v rukách ministerstvo vnútra a korupcie politických špičiek sa to nedotklo. A symbol boja proti korupcii, Iveta Radičová, pozoruhodne skrúca svoju rétoriku pred voľbami tak, aby čo najviac vyleštila pošpinený štít rodnej SDKÚ (z ktorej sa rozhodla vystúpiť a nevystúpila) a čo najviac ubrala KDH z aktuálnej proti-gorilej povesti. Na druhej strane, problém nových strán a straničiek je  v tom, že ich nebolo prečo korumpovať a tak ich dobré úmysly nie sú ničím preverené.

Kameň úrazu je v nastavení financovania politických strán. Ten je nastavený na korupciu.

Dobré riešenie neexistuje?

Opäť s výnimkou KDH už každá doterajšia etablovaná politická strana na Slovensku mala nejaký korupčný škandál. Okrem vyslovených kriminálnikov na čele niektorých, aj zdanlivo počestní lídri strán podliehajú tejto infekcii. Je to prosté.

Každá strana stojí na voľbách a predvolebná kampaň stojí obrovské peniaze. Zháňajú ich niekedy až bizarne. Napríklad osem rokov vlády Mikuláša Dzurindu, znamenalo aj osem rokov vlády maďarskej koalície na Slovensku. A nežili si zle, naopak. U nás je výhodné byť menšinou! Či skôr tými, čo ju tak zúrivo zastupujú. Veď za rok 2005 bolo rozdelených na kultúru z grantových prostriedkov „väčšinového, utláčateľského“ slovenského národa 135 miliónov korún. A chudákom „menšinovým, utláčaným“ Maďarom na Slovensku sa ušlo „len“ 160 miliónov korún! Ten do očí bijúci nepomer začína byť pochopiteľný, keď si uvedomíme, že sa blížili voľby a SDKÚ takto odsýpalo koaličnému SMK na volebnú kampaň. Takže z tohto pohľadu je aj ochutnávka tokajského kultúrna udalosť.

Okrem tejto bizarnej výnimky si však bez výnimky veľké strany nechávajú svoju kampaň platiť podnikateľmi a podnikateľskými skupinami. A samozrejme, že je to za (niekedy dokonca vraj aj tajnou zmluvou podchytené) sľuby, že sa im to vráti na úkor nás ostatných. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Voľby sú tak len pokračovaním kšeftov inými prostriedkami. Podnikateľ staví na svojho koňa (väčšinou však na viacerých), dá mu dobre nažrať a keď vyhrá, vráti sa mu to niekoľkonásobne okradnutím tejto spoločnosti, nás ako občanov. Úlohu toho „somára na peniaze“ preberajú stranícki lídri, ktorí sa potom po telefóne chvália, že dokážu zarobiť „hlavou“ stovky miliónov. Podnikateľom to hádže miliardy. Čudujete sa, že v tejto zdanlivo chudobnej krajine máme toľko miliardárov v takom mladom veku?

Výsledok je prostý. Tí mladíci (zväčša nastrčené figúrky) vložia nám nakradnuté peniaze z privatizácie do kampane, ktorá nás má oblbnúť, aby sme volili tých, čo tým miliardárom následne pomôžu k ďalším miliardám alebo aspoň beztrestnosti.

Keď toto všetko vieme, začína byť aktuálnou otázka, či majú voľby vôbec zmysel a či je takýto typ východniarskej demokracie vôbec zárukou, že to parazitovanie politikov na nás niekedy skončí.

Nie sme však našťastie sami a riešenia vznikajú spontánne: v Čechách, Belgicku a najmä na Islande.

Príklady krízových riešení nájdete tu. Mimochodom, islandského ex-premiéra súdia a rumunského už odsúdili. A čo my?

V snahe zapáčiť sa ženám vytiahli aj 99%-tníci už dávno obohranú plačlivú kartu, ako chudery ženy zarábajú menej. Vždy znovu im k tomu nahrávajú celkom choré štatistiky rôznych inštitúcií, ktoré tým len dokazujú, že štatistika je presný súčet nepresných čísiel. V tomto prípade aj celkom absurdne interpretovaných.

Po vzore Goebbelsa

V duchu Goebbelsovho hesla, že tisíckrát opakovaná lož sa stáva skutočnosťou, feministky do úmoru opakujú, že ženy majú nižšie platové ohodnotenie ako muži. Čísla, ktoré uvádzajú, sú našťastie ľahko odhaliteľným štatistickým trikom. V prvom rade – neexistuje vyspelá spoločnosť (a k tej patríme), kde by bolo vôbec možné dať za rovnakú prácu rôznu plácu mužovi a žene. Ako je teda možné, že ženy majú podľa štatistík nižší príjem? Veľmi ľahko, na takýto trik nemusíme mať mozog Einsteina. Platy mužov a žien feministky nikdy nevykazujú na konkrétnych príkladoch, ale obecne. To znamená, že zákonite tie ženy, ktoré idú na materskú dovolenku vypadávajú z ukazovateľa platov. Takisto bývajú častejšie doma s malými deťmi, keď sú choré, čo opäť ovplyvňuje ich príjmy. A teda vždy po konečnom súčte bude sumár ženských príjmov nižší ako mužský. Navyše k tomu ešte patrí známy fakt, že najvyššie posty (a teda aj najvyššie platy) sú obsadzované mužmi, ale nie preto, že by niekto ženám zakazoval byť riaditeľkami, generálnymi manažérkami či prezidentkami spoločností. Je to logicky tým, že sa väčšina z nich prirodzene rozhodne pre rodinu a nevenuje sa s takým nasadením kariére. Veď je choré nariaďovať, aby sa muži správali ako ženy a ženy ako muži. TO ISTÉ by predsa platilo aj pre mužov, keby oni mohli rodiť! Poznám konkrétny prípad, kedy manželka urobila kariéru a muž sa ostal, ako programátor s externými prácami, starať o ich dcéru. A samozrejme, že ich platy sú diametrálne odlišné, ten jeho niekoľkonásobne nižší. A zato máme plakať, békať, behať po uliciach a trhať si vlasy? Veď sa tak slobodne rozhodli, je to ICH vec! Toto žiadny politický spasiteľ nezmení a už vôbec nie údajne 99%-tný, pokiaľ budeme rešpektovať jeden zo základných princípov demokracie – slobodnú voľbu uplatnenia. Niekto sa uplatní v rodine a nemá záujem o kariéru – no a čo?! Je to jeho, či jej vec!

Klasickým feministickým heslom je, že „žena je človek“. Hoci o tom nikto nepochybuje, v tejto chvíli nám to zvlášť dobre pomôže odhaliť tento štatistický podvod. Keby sme totiž spočítali výplaty pracujúcich ĽUDÍ nie podľa ich pohlavia, ale podľa počtu odpracovaných hodín a kvalifikácie, NIKDY by sme nemohli tvrdiť taký blud, že je niekto diskriminovaný len kvôli pohlaviu. Navyše tu máme už opäť kapitalistickú ekonomiku, kde rozhoduje zisk a podľa zisku sú rozdeľované aj odmeny. Táto zákonitosť je BEZPOHLAVNÁ. Každý, kto by sa do podnikania pokúsil zavádzať princíp pohlavia, na to zákonite musí doplatiť. Aj v biznise platí unisex!

O čom feministky mlčia
Svojho času som na web-stránke Rovnopravnost.cz založenom Českým svazem mužů vyzval ženy, aby sa prihlásili so svojou skúsenosťou s touto „diskrimináciou“. Jediný konkrétny ohlas (všeobecných boli desiatky) prišiel práve od pani z Čiech.
Keď sa hovorí o platoch, tak je pochopiteľne veľké ticho ohľadne faktu, že preukazne vysoký podiel žien vôbec nemusí pracovať. Stačí, keď sa dobre vydajú, alebo dedia. Seriál „Najbohatšie ženy sveta“ v Plus 7 dní dodáva dostatok príkladov zo života. A ako príklad dôslednej zlatokopky si iste každý z nás spomenie na Anne Nicole Smithovú, ktorá farizejsky vyhlásila, že jej manželstvo s viac ako polstoročie starším 89-ročným ropným magnátom J. Howardom Marshallom nebolo nikdy o peniazoch. „Chcela by som, aby ešte žil. Bojujem zaňho. Robím to iba pre Howarda… Howard by bol pyšný, že sa nevzdávam.“ (SITA, 27.10.2005). Ešte že bol Howard po smrti, ale v hrobe sa musel točiť ako na kolotoči.
A nemusí ísť len o zlatokopky ako Nicole. Aj celkom počestné a milujúce ženy tým, že žijú dlhšie, než muži (čo je jedna z najväčších diskriminácií, o ktorej sa vôbec nehovorí) vlastnia po svojich predčasne zomretých mužoch väčšinu majetku ľudskej spoločnosti. O tom feministky mlčia.

Aký to má zmysel?
Rozdiely v príjmoch mužov a žien sú nám teda jasné. Ešte by sme si mohli ujasniť, prečo sa feministky pri svojich kampaniach úzkostlivo vyhýbajú čo i len o zmienke, že platy žien ovplyvňujú materské dovolenky. Je to logické, lebo keby to pripustili, museli by rovnako logicky požadovať, aby boli ženy na materských dovolenkách lepšie finančne podporované. Ale keby to urobili, tak by tým podporili zároveň aj štandardnú rodinu muža a ženy a to je pre ne neprípustné! Ony majú predsa v základe svojej ideológie úlohu rozbiť takúto klasickú rodinu (ako to opisujem vo svojej, dnes už klasickej, štúdii „Feminizmus ako tretie zlo“. Súžitie s mužom je podľa nich pre ženu väzením a „akýkoľvek kontakt s mužmi – aj tými, ktorí prejavujú solidaritu so ženským hnutím – musí byť považovaný za kolaboráciu“ (Ti-Grace Atkinsonová v knihe Odysea Amazóniek). Preto je tehotenstvo vo zväzku s mužom a z neho vyplývajúce materstvo pre feministky zakázaná téma. Výsledkom zmanipulovaných štatistík o nerovnosti platov mužov a žien, teda nemá byť podpora materstva a prirodzenej úlohy žien v spoločnosti a rodine, ale kriminalizácia mužov. To je jediný feministický cieľ. A na ten je každá lož dobrá.

Strana 99%, ktorá sa oháňa heslom, že túto platovú „nespravodlivosť“ napraví, len ukazuje tú najhoršiu stránku populizmu. Všetko všetkým nasľubovať (to si zobrali za vzor asi Krajcera) a pritom si robiť vlastné kšefty. Oni sa o svoje platy, ak by boli omylom zvolení do parlamentu a prešiel im ten podvod s podpismi, určite dobre postarajú…

Dzurinda je Harabinom našej zahraničnej služby. Rovnako ako Slota, keď si vypýtal do svojho „léna“ Ministerstvo životného prostredia, aby nám ukázal, čo znamenajú národné záujmy hlbokých vreciek až vriec jeho podarenej kumpánie, aj Dzurinda sa na Ministerstve zahraničných vecí správal a správa ako na dobytom území. Bola to jeho odmena od Radičovej za to ako sa „obetoval“ vo voľbách, keď neustál svoje hriechy z predošlých rokov s podozrivým financovaním SDKÚ-DS a do čela predvolebnej kampane sa dostala Iveta Radičová.

Keď sa Dzurinda stal ministrom zahraničných vecí, ako keby sa hladový dostal ku korytu. Za dlhé roky konečne solídne postavená zahraničná služba nášho štátu sa dostala do rúk amatéra, ktorý si potreboval  vynahradiť všetky tie suché roky, kedy „svojim“ mohol len sľubovať, ale nie rozdávať. Odrazu mohol rozdávať a aj sa o niektorých príkladoch jeho radodajnosti písalo v novinách. Len za 78 tisíc korún (to bola hodnota reklamných predmetov, ktoré dodal Dzurindovmu Úradu vlády ešte v roku 2006) sa akýsi ing. Marcel Král stal riaditeľom Správy účelových zariadení ministerstva zahraničných vecí, kde sa každodenne nakladá s majetkom štátu za stovky miliónov bývalých korún. Podľa informácií denníka Pravda potreboval k tomu Král ešte odporúčanie priateľa Martina Marušku, vedúceho služobného úradu ministerstva zahraničných vecí. Keď sa na to hovorcu rezortu pýtali novinári, tak tvrdil, že Král bol vedením poverený len dočasne. A presne tak, ako predpovedal nimi oslovený politológ, táto “dočasnosť“ trvá dodnes.

Hneď po nástupe Dzurindu do funkcie boli prepúšťaní hromadne pomaly aj vrátnici, aby vzápätí na ich miesto prišli tí „praví“ – zúfalí amatéri, zato užitoční straníckym a osobným záujmom pána Dzurindu. Príkladom by mohol byť vynútený odchod dlhoročného skúseného diplomata Miroslava Musila. Po úspešnom pôsobení vo funkcii riaditeľa Slovenského inštitútu v Ríme, ktoré mu vynieslo uznanie talianskej strany v podobe zaslúžených talianskych vyznamenaní, sa pripravoval na post Veľvyslanca v tejto krajine. Nebol to však „Dzurindov človek“ a tak sa nielen nedočkal uznania, ale aby svojimi kvalitami komusi z „jeho ľudí” nezavadzal, musel z diplomatickej služby odísť úplne.

Tu sú, podľa denníka Pravda, príklady ďalších ľudí, ktorých MZV SR zamestnalo počas Dzurindovho pôsobenia:

Martin Maruška – bývalý Dzurindov hovorca

Lucia Klapáčová – bývalá zahraničná tajomníčka SDKÚ

Tatiana Šúrová – bývalá herečka a moderátorka straníckych mítingov SDKÚ

Katarína Vanková – bývalá asistentka poslanca SDKÚ Milana Horta

Tomáš Michaľák – neúspešný kandidát do parlamentu za SDKÚ

Vladimír Talian – bývalý člen rozhlasovej rady (nominant SDKÚ)

Maroš Mitrík – príbuzný šéfa SIS Karola Mitríka (nominant SDKÚ)

Viktória Jančošeková – bývalá poslanecká asistentka Dzurindu

Denisa Lukáčová – sestra Jančošekovej

Viacerí dlhoroční slovenskí diplomati na protest odišli. Boli to kvalitní ľudia so skúsenosťami a ktovie, či sa teraz vrátia.  Od roku 1989 totiž nikto tak „nesprivátnil“ a „nezostraníckoval“ toto dôležité ministerstvo ako Dzurinda.

Dzurindov apetít sa nezastavil ani pred rozvrátením celej našej služby obchodných radcov. Vydrankal si ich od Ministerstva hospodárstva, aby mal opäť čo rozdávať svojim za naše.

Výpravca v zahraničnej politike

Dzurinda ešte ako premiér neprekročil svoj tieň výpravcu a vyrobil nám prvú veľkú hanbu, keď v Essene pred výberom špičkových nemeckých priemyselníkov prehovoril asi takto – aké dobré, že som tu, veď máme veľa spoločného, napríklad prvý vlak, čo som vypravoval išiel do Nemecka… To je už aký „štátnický prejav“?

Keď prišiel na návštevu americký prezident George Bush Jr. od nášho premiéra dostal „darom“ výpravčícku čapicu a plácačku?! No hotová komédia.

A prvý prejav Dzurindu ako ministra zahraničných vecí v USA? Vyhlásil, že Slovensko je dnes vďaka automobilovej výrobe ako americký Detroit v Európe. A to v čase, keď Detroit je spustnuté mesto, ktoré automobilová výroba masovo opustila na dôkaz, aké je to nepevné, labilné priemyselné odvetvie v čase krízy. Tento amatér si ani nedal včas zistiť ako veľmi tára, keď nás prirovnáva k náhrobku po bývalom boome automobilového priemyslu. Alebo, že by „umění nechtěného“ a vlastne prorocké slová?

Dzurindove insitné schopnosti v diplomacii sa prejavili aj koncom minulého roku, kedy humanitárnu pomoc do Kene „musel“ odprevádzať osobne, pretože podľa riaditeľky tlačového odboru ministerstva na päť ton humanitárnej pomoci sa zozbierali v prvom rade zamestnanci MZV SR! To naozaj chcel Dzurinda osobne skontrolovať kam išla tona jeho obnoseného šatstva? Tomu máme uveriť? A akútnej nutnosti ísť osobne dojednávať diplomatické styky so štátom Južný Sudán, ktorý poriadne ani neexistuje? Nebol to skôr „zaslúžený výlet“ v dobe, keď už vedel, že si po páde vlády a pred voľbami veľa výletov za naše spoločné peniaze neužije? Jediné, čo tam za Slovenskú republiku nemohol okrem Dzurindu urobiť nikto iný je, že si tam OnLen zabehal s miestnym maratóncom. To je dzurindovská „služba“ občanom!

Ešte sa zaperiť

Je neuveriteľné, že za tie roky v politike Dzurinda dokáže žiť v úplnej schizofrénii. V týchto dňoch pobehuje zbesilo po Slovensku presviedčať tých posledných hlupákov, čo by mu uverili, ako to s nami všetkými myslí úprimne. A súčasne veľmi úprimne rozdáva ešte na poslednú chvíľu diplomatické korýtka svojim kumpánom. Kedy toto skončí? No len vtedy, keď pri voľbách pošleme Dzurindu a spol. za Mečiarom von z parlamentu. Nezabúdajme totiž, že kariéru začal ako jeho nezmieriteľný kritik. A toľko s ním bojoval, až je dnes od Mečiara na nerozpoznanie…

1. Zásadne nevolím podvodníkov.

2. Zásadne nevolím podvodníkov.

3. Zásadne nevolím podvodníkov.

4. Zásadne nevolím podvodníkov.

5. Zásadne nevolím podvodníkov.

6. Zásadne nevolím podvodníkov.

7. Zásadne nevolím podvodníkov.

8. Zásadne nevolím podvodníkov.

9. Zásadne nevolím podvodníkov.

A toto ešte 11x.

P.S. Odkiaľ viem, že sú podvodníci? Jednu našu blízku príbuznú tiež pripísali na listinu pre zaregistrovanie strany, hoci v tej dobe bola dlhodobo v zahraničí. Podobne u iných známych. Je to hanba!